Na záver, na základe všetkých uvedených teórií a smerov, sa pokúsime podať definíciu osobnosti. Vychádzame pri tom z koncepcie českého psychológa P. Říčana (Psychologie osobnosti, Pyramida ORBIS, Praha 1972).
Uvedený autor chápe osobnosť v troch základných významoch alebo aspektoch:

1.Osobnosť ako integrácia :
Psychológia osobnosti chápe a skúma ľudské indivíduum ako psychologický celok, ako štruktúru či organizáciu jeho psychických i psychofyziologických funkcií, jeho prežívanie a správanie.
Ide o útvar, časti ktorého sú podriadené celku, podobne ako telesné orgány sú podriadené organizmu ako celku.
Tieto časti fungujú vo vzájomnej spätosti, jednotne a celistvo, t.j. integrovane. Táto jednota sa môže narušiť, v osobnosti sa objavujú rozpory, ktoré sú buď poruchami (môže dôjsť až k dezintegrácii, k rozpadu osobnosti u duševne chorého), alebo rozpormi rastu, vývoja.
Presne povedané, integrácia nie je nikdy dokonalým stavom, ale je to pohyb, proces, smerovanie k dokonalej, vyváženej jednote.

Integrácia predpokladá časti (dielčie procesy), ktoré sa integrujú, spájajú do celku. Aby sme celok poznali, musíme ho rozčleniť. Tak napríklad skúmame individuálne rozdiely medzi ľuďmi v jednotlivých čiastkových vlastnostiach. Izolujeme - pojmovo alebo experimentálne - jednotlivé funkcie.

Pod pojmom integrácia rozumieme teda zložitú stavbu, štruktúru, ktorá zahrňuje množstvo elementov. Je to pomerne stála štruktúra, človek sa nemení zo dňa na deň.
Niekedy sa dokonca rozumie osobnosťou práve to, čo je v človeku stále, čo umožňuje predpovedať jeho správanie, tzv. „statická štruktúra osobnosti“.

2.Osobnosť ako interakcia :
Človek nie je uzatvorený do seba. Ako všetko živé je aj človek v interakcii so svojim prostredím.
Na fyziologickej úrovni je to výmena látok, na psychologickej úrovni hovoríme o výmene informácií, ale tiež o výmene citov, o preberaní spôsobov správania, o myšlienkovej analýze sveta.
Osobnosť nefunguje naprázdno, ale tak, že sa naplňuje. Vytvára sa a funguje v interakcii so svetom, najmä však so svetom sociálnym. Iba medzi ľuďmi, v styku s nimi, rastie a udržiava sa ľudská osobnosť. Preto sa v našej definícii musí objaviť aj pojem interakcia.

3.Osobnosť ako smerovanie k cieľu :
Pre človeka je typické, že smeruje k určitému cieľu alebo cieľom.
Tieto ciele pre človeka zvyčajne stavia spoločnosť a to ako úlohy alebo možnosti. Človek si ich však aktívne prisvojuje, upravuje alebo i samostatne vytvára, niekedy sa pri tom stavia i proti spoločnosti, buď preto, aby dosiahol uspokojenie svojich potrieb na úkor iných, alebo aby prispel ku zmene spoločnosti.

Z úloh a možností, ktoré má pred sebou, vznikajú jeho motívy a v ich sledovaní nachádza potom svoju vlastnú podstatu, realizuje sa v nich.
K tomu dochádza vedome (aj keď nie vždy), uvedomele a slobodne.
Človek je najviac osobnosťou vtedy, ako sa rozhoduje a usiluje o realizáciu svojho rozhodnutia, keď sa stáva psychologickým subjektom.
To je najvyššia forma interakcie a je k nej potrebná najdokonalejšia integrácia.

V niektorých vedných odboroch sú v popredí iné stránky človeka.
V biológii sa javí ako organizmus, v ekonómii a v sociológii ako priemerný výrobca, spotrebiteľ či „čiastočka“ sociálnych procesov, ktoré majú svoje vlastné, od neho nezávislé zákonitosti.
Psychológia osobnosti však skúma naopak človeka ako mikrokozmos, z hľadiska jeho vnútorných zákonitostí, jeho vnútorného pohybu. Všetky vplyvy, ktoré naňho pôsobia sa „lámu“ vnútornými podmienkami (Rubinštejn).

Aké sú to vplyvy, na to sa pýtame iných vedných odborov. Ako si s nimi poradí, ako ich bude transformovať, ako z nich urobí „látku“ svojej sebarealizácie, to sú podstatné otázky psychológie.
Táto individuálna aktivita môže byť dosť úbohá, niekedy dovoľujeme okolnostiam, aby nás „postrkovali“ sem a tam. Možnosť stať sa osobnosťou sa potom realizuje iba sčasti.
Aj sebectvo je defektnou sebarealizáciou: obmedzuje predsa slobodu skutočnej ľudskej interakcie s inými.

Teraz sa pokúsime zhrnúť uvedené tri myšlienky do jednej vety, alebo, ak chcete, definície.
Osobnosť je indivíduum chápané ako integrácia k sebarealizácii v interakcii so svojim prostredím.

Je pochopiteľné, že jednou vetou nie je možné povedať všetko.
Dokonca ani v predchádzajúcich úvahách sme nemohli vyjadriť všetko, čo patrí k úplnej, presnej a všetkým zrozumiteľnej definícii.

Niekto by mohol žiadať, aby sme do definície zahrnuli osobnosť ako vyvíjajúci sa útvar; niekto iný by možno odporúčal, aby sme sa zmienili o viazanosti na jej biologický základ; ďalší tejto definícii možno bude vytýkať, že osobnosť nie je iba psychologický pojem a že by definícia malo byť širšia.

Iné definície zdôrazňujú neopakovateľnosť indivídua, iné adaptáciu ako cieľ fungovania osobnosti a ako normu je individuality atď.
Úlohou definície však nie je povedať všetko (to nie je ani možné), ale iba to, čo považujeme za najpodstatnejšie.