Teórie osobnosti

V podstate možno rozlíšiť v teórii osobnosti tieto smery: behavioristické, fenomenologické, hlbinné, existencionalistické a teórie, ktoré vznikli v Rusku a v tzv. východných krajinách.

1. Behavioristické S-R teórie osbnosti, najmä neobehavioristické teórie C.L.Hulla, Skinnera, založené na posilňovaní, resp. redukcii pudu, a teórie zamerané na riešenie konfliktov (Dollard, Miller); faktoriálne a psychometrické koncepcie osobnosti (Cattel, Ezsenck a ďalší).
Všeobecne je známe, že behaviorizmus nie je nejaký jednoliaty celok.

2. Fenomenologické prístupy k osobnosti
Uplatnili sa najmä v rôznych charakterológiách (Klages, Spranger, Lersch a i.). H. Thomae nadväzuje na túto tradíciu nemeckej psychológie a rešpektujúc súčasné trendy vývoja psychológie a rozpracúva dynamickú motivačno-teoretickú koncepciu osobnosti.

Osobnosť Thomae nechápe ako štruktúru vlastností, ale ako „Verlaufsgestalt“, t.j. celok, tvar, utvárajúci sa v čase, ktorý zahrňuje množinu tendencií k správaniu.
So zdôraznením časového priebehu v utváraní osobnosti vystupuje do popredia biografická metóda.
Na takom základe pri uplatnení analýzy určitých časových jednotiek (deň, rok, celoživotný priebeh) stanovuje formálne jednotky správania:
napr. pokoj, kľud,
aktivita,
rovnorodosť,
striedanie aktivity a protikladov,
napr. nízky - vysoký stupeň aktivity,
otvorenosť - uzavretosť,
vyrovnanosť - rozrušenosť,
závislosť - nezávislosť,
vysoká - nízka stabilita,
vysoký - nízky stupeň tematizácie.

Pomocou analýzy výsledkov stanovuje 4 faktory správania:
- aktívne vyrovnávanie sa so situáciou;
- harmonickú existenciu vo svete;
- angažovanú spätosť s tematikou;
- subjektívny životný priestor a obraz seba ako kategóriu obsahových jednotiek správania.

3. Hlbinné psychologické koncepcie

Problém osobnosti nemohol obísť ani zakladateľ psychoanalýzy S. Freud. Dnes je zrejmé, že teórie osobnosti hlbinnej psychológie (Freud, Adler, Jung) zohrali v rozvoji psychológie značnú úlohu a tým, že sa psychoanalytici obracali na vzdelaných laikov, prešli do povedomia relatívne širokého okruhu ľudí prakticky na celom svete

Hlbinné psychologické koncepcie osobnosti možno charakterizovať takto:
sú to tzv. organizmické koncepcie vyjadrujúce dramatické vzťahy medzi tzv. „inštanciami“ osobnosti, ktoré vystupujú ako mýtické bytosti ono, ja nadja so svojimi osudmi. Osudy týchto mýtických bytostí vyplývajú z prastarých (fylogenetických) vrstiev osobnosti, z pudov, a ťažko sa zmierujú so spoločenskými normami. Často sú vzájomne znepriatelené a pomer síl medzi nimi určuje každodenný život človeka.

Podľa Freuda hlavnými hybnými silami, aktérmi dynamiky celého duševného života sú pudy (najmä sexuálne pudy, tzv. libido), ktoré neustále pôsobia na psychické štruktúry. Pudy reprezentuje v osobnosti inštancia ono (Es, Id).
Ono je bez organizácie, disponuje však energiou pudov a osudy pudov sa riadia princípom slasti. Ono sa však môže realizovať len cez inštitúciu ja.
Inštancia ja si uvedomuje vonkajší svet a riadi sa princípom reality.
Freud sa nazdával, že ja je čiastkou ono, ktorá svojou blízkosťou ku skutočnosti sa modifikovala na príjem podnetov z vonkajšieho sveta a preto sa riadi princípom reality.
V dôsledku roho ja nemá nijakú energiu a jeho položenie je slabé.
Neoanalytici (E.Hartman a iní) zdôraznili sociálne determinanty správania, ktorým A. Adler pripísal základnú úlohu, začali zdôrazňovať „autonómiu ja“. Freud vzťahy medzi ja a ono vyjadril prirovnaním vzťahu koňa (ono) a jazdca (ja) v tomto zmysle: kôň je zdrojom energie a pohybu, jazdec určuje smer jazdy.

Problémy osobnosti a psychoanalytická dráma začína, keď jazdec je slabý a tátoš cvála kam chce.
Avšak jazdec, t.j. samotná inštancia ja nerozhoduje o smere jazdy.
Do toho má čo hovoriť inštancia nadja, ktorá vznikla zvnútornením postojov, hodnôt, tradícií rodičov a sociálneho prostredia.
Nadja je akýmisi svedomím, „vnútorným hlasom“, ktorý posudzuje to, čo robí ja.

Nadja súvisí s ono, odkiaľ čerpá energiu. Na inštanciu ja nenalieha len ono, ale aj nadja - čiže ja je akoby medzi dvomi mlynskými kameňmi.
Duševný život človeka určujú vzťahy medzi týmito inštanciami osobnosti.

Toto je podstata Freudovej pudovej trialistickej koncepcie osobnosti.
A. Adler - v podstate iniciátor neoanalýzy - nezanechal vypracovaný model osobnosti. Z jeho názorov na duševný život človeka je možné urobiť si nasledujúci obraz o osobnosti. Utváranie osobnosti určujú v ranom detstve tri zážitky: bezmocnosť malého dieťaťa, jeho závislosť od dospelých a napätie medzi tým, čo dieťa -človek chce a môže.
Z týchto troch prameňov vyplýva cit menejcennosti ako základný zážitok
(„byť dolu“), z ktorého vyrastá túžba „byť hore“, t.j. túžba po moci.
A. Adler dynamiku osobnosti vidí tiež v raných zážitkoch, avšak nevysvetľuje správanie nď základe dynamiky sexuálneho pudu, ale na základe túžby po prekonaní komplexu menejcennosti, túžby vyniknúť.
Adler preto interpretuje dynamiku psychiky a osobnosti z hľadiska cieľov správania. Cieľ správania tvorí vyzdvihnutie vlastnej osobnosti, alebo dosiahnutie nadradenosti.

Dôležitým vodidlom v živote človeka je spoločenský cit. Tam, kde spoločenský cit - ktorého jadro tvorí prežívanie rovnocennosti s inými - je narušený, vzniká komplex menejcennosti s jeho kompenzujúcimi a prekompenzujúcimi mechanizmami (velikášstvo, prehnaná ješitnosť atď.

Adlerove predstavy o dynamike psychického života, najmä jeho termíny „komplex menejcennosti“, „kompenzácia“ prešli do bežnej reči a našli svoje výrazné uplatnenie v psychológii postihnutých (patopsychológii).

Oveľa zložitejšia a komplikovanejšia je koncepcia osobnosti C.G.Junga.
Model osobnosti opisuje takto. To, akým sa nám človek javí, je persóna, t.j. maska jeho skutočnej osobnosti.
Stred vedomej činnosti tvorí inštancia ja.

Nevedomie člení na „osobné nevedomie“, ktoré tvoria inkompatibilné obsahy s tendenciami vedomia a „kolektívne nevedomie“, ktoré tvoria tzv. „archetypy, t.j. pra -skúsenosti ľudstva; v Platónovej filozofii sú známe ako idey, eidos, obrazy. Archetypy - to sú dominanty kolektívne nevedomia, ktoré je spoločné celému ľudstvu.
Centrom osobnosti je inštancia „sám“ (Selbst), „samo“, ktoré obsahuje nielen vedomé, ale aj nevedomé komponenty. Jungova koncepcia sobnosti vychádza zo zložitých idealistických predpokladov a vyúsťuje do mystiky.

4. Okrem uvedených teórií možno na Západe zaznamenať existencionalistický prístup ku koncepcii človeka a osobnosti, reprezentovaný vo filozofii J.P.Sartrom, v psychógii A. Maslowom, C. Rogersom, a. Mayom.

Existencionalizmus hľadá cestu k bezprostrednému poznaniu vlastného jestvovania, vlastného ja, zdôrazňujúc celistvosť subjektu a objektu.
Vyzdvihuje zodpovednosť človeka za svoj stav a vývoj. Existencionalizmus v psychológii sa rozšíril v 50-tych rokoch nášho storočia ako reakcia na mechanistické názory na osobnosť. Pokúsil sa orientovať na podstatu osobnosti človeka danú v zážitkoch ja, „self“.
Osobitne sa uplatnil v psychoterapii.

5. Teórie osobnosti v Rusku a východných krajinách.
V týchto krajinách vznikol rad teórií osobnosti aa náš prehľad by nebol úplný, ak by sme ich krátko neuviedli. Tieto teórie možno rozdeliť podľa hľadísk, z ktorých sú konštruované, resp. ktoré sú dominantné.

Najvšeobecnejšie ich možno rozdeliť na také, ktoré vychádzajú:
1. z princípov všeobecnej a ontogenetickej psychológie
(S.L.Rubinštejn, B.G.Ananiev);
2. z kategórie činnosti (A.N.Leontiev, K. Obuchowsaki, M. Vorwerg);
3. zo sociálnej psychológie (J.Reykowski)
4. z teórie systémov (O.Mikšík, resp. štruktúry osobnosti (K.K.Platonov).

Podrobnejšie sa možno o týchto teóriách dočítať napr. v knihe slovenského psychológa T. Pardela „Psychológia, Psychodiagnostické a didaktické testy, n.p. Bratislava, 1982.

Na záver, na základe všetkých uvedených teórií a smerov, sa pokúsime podať definíciu osobnosti. Vychádzame pri tom z koncepcie českého psychológa P. Říčana (Psychologie osobnosti, Pyramida ORBIS, Praha 1972).
Uvedený autor chápe osobnosť v troch základných významoch alebo aspektoch:

1.Osobnosť ako integrácia :
Psychológia osobnosti chápe a skúma ľudské indivíduum ako psychologický celok, ako štruktúru či organizáciu jeho psychických i psychofyziologických funkcií, jeho prežívanie a správanie.
Ide o útvar, časti ktorého sú podriadené celku, podobne ako telesné orgány sú podriadené organizmu ako celku.
Tieto časti fungujú vo vzájomnej spätosti, jednotne a celistvo, t.j. integrovane. Táto jednota sa môže narušiť, v osobnosti sa objavujú rozpory, ktoré sú buď poruchami (môže dôjsť až k dezintegrácii, k rozpadu osobnosti u duševne chorého), alebo rozpormi rastu, vývoja.
Presne povedané, integrácia nie je nikdy dokonalým stavom, ale je to pohyb, proces, smerovanie k dokonalej, vyváženej jednote.

Integrácia predpokladá časti (dielčie procesy), ktoré sa integrujú, spájajú do celku. Aby sme celok poznali, musíme ho rozčleniť. Tak napríklad skúmame individuálne rozdiely medzi ľuďmi v jednotlivých čiastkových vlastnostiach. Izolujeme - pojmovo alebo experimentálne - jednotlivé funkcie.

Pod pojmom integrácia rozumieme teda zložitú stavbu, štruktúru, ktorá zahrňuje množstvo elementov. Je to pomerne stála štruktúra, človek sa nemení zo dňa na deň.
Niekedy sa dokonca rozumie osobnosťou práve to, čo je v človeku stále, čo umožňuje predpovedať jeho správanie, tzv. „statická štruktúra osobnosti“.

2.Osobnosť ako interakcia :
Človek nie je uzatvorený do seba. Ako všetko živé je aj človek v interakcii so svojim prostredím.
Na fyziologickej úrovni je to výmena látok, na psychologickej úrovni hovoríme o výmene informácií, ale tiež o výmene citov, o preberaní spôsobov správania, o myšlienkovej analýze sveta.
Osobnosť nefunguje naprázdno, ale tak, že sa naplňuje. Vytvára sa a funguje v interakcii so svetom, najmä však so svetom sociálnym. Iba medzi ľuďmi, v styku s nimi, rastie a udržiava sa ľudská osobnosť. Preto sa v našej definícii musí objaviť aj pojem interakcia.

3.Osobnosť ako smerovanie k cieľu :
Pre človeka je typické, že smeruje k určitému cieľu alebo cieľom.
Tieto ciele pre človeka zvyčajne stavia spoločnosť a to ako úlohy alebo možnosti. Človek si ich však aktívne prisvojuje, upravuje alebo i samostatne vytvára, niekedy sa pri tom stavia i proti spoločnosti, buď preto, aby dosiahol uspokojenie svojich potrieb na úkor iných, alebo aby prispel ku zmene spoločnosti.

Z úloh a možností, ktoré má pred sebou, vznikajú jeho motívy a v ich sledovaní nachádza potom svoju vlastnú podstatu, realizuje sa v nich.
K tomu dochádza vedome (aj keď nie vždy), uvedomele a slobodne.
Človek je najviac osobnosťou vtedy, ako sa rozhoduje a usiluje o realizáciu svojho rozhodnutia, keď sa stáva psychologickým subjektom.
To je najvyššia forma interakcie a je k nej potrebná najdokonalejšia integrácia.

V niektorých vedných odboroch sú v popredí iné stránky človeka.
V biológii sa javí ako organizmus, v ekonómii a v sociológii ako priemerný výrobca, spotrebiteľ či „čiastočka“ sociálnych procesov, ktoré majú svoje vlastné, od neho nezávislé zákonitosti.
Psychológia osobnosti však skúma naopak človeka ako mikrokozmos, z hľadiska jeho vnútorných zákonitostí, jeho vnútorného pohybu. Všetky vplyvy, ktoré naňho pôsobia sa „lámu“ vnútornými podmienkami (Rubinštejn).

Aké sú to vplyvy, na to sa pýtame iných vedných odborov. Ako si s nimi poradí, ako ich bude transformovať, ako z nich urobí „látku“ svojej sebarealizácie, to sú podstatné otázky psychológie.
Táto individuálna aktivita môže byť dosť úbohá, niekedy dovoľujeme okolnostiam, aby nás „postrkovali“ sem a tam. Možnosť stať sa osobnosťou sa potom realizuje iba sčasti.
Aj sebectvo je defektnou sebarealizáciou: obmedzuje predsa slobodu skutočnej ľudskej interakcie s inými.

Teraz sa pokúsime zhrnúť uvedené tri myšlienky do jednej vety, alebo, ak chcete, definície.
Osobnosť je indivíduum chápané ako integrácia k sebarealizácii v interakcii so svojim prostredím.

Je pochopiteľné, že jednou vetou nie je možné povedať všetko.
Dokonca ani v predchádzajúcich úvahách sme nemohli vyjadriť všetko, čo patrí k úplnej, presnej a všetkým zrozumiteľnej definícii.

Niekto by mohol žiadať, aby sme do definície zahrnuli osobnosť ako vyvíjajúci sa útvar; niekto iný by možno odporúčal, aby sme sa zmienili o viazanosti na jej biologický základ; ďalší tejto definícii možno bude vytýkať, že osobnosť nie je iba psychologický pojem a že by definícia malo byť širšia.

Iné definície zdôrazňujú neopakovateľnosť indivídua, iné adaptáciu ako cieľ fungovania osobnosti a ako normu je individuality atď.
Úlohou definície však nie je povedať všetko (to nie je ani možné), ale iba to, čo považujeme za najpodstatnejšie.