Kuric (1986) uvádza tieto zákonitosti vývinových zmien:

a)Všetky motorické, rečové, chuťové, citové a poznávacie procesy, spočiatku nediferencované, difúzne, sa postupne s vekom diferencujú.
Neskoršie vekové stupne sa od predchádzajúcich odlišujú nielen väčším počtom prejavov - kvantitatívne, ale tiež kvalitatívne.
Vo všetkých zložkách vývinu môžeme zaznamenávať neustálu interakciu kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien.
Pri opakovanom zhliadnutí matky alebo otca (deda) dojča reaguje afektom radosti a takmer celým telom.U adolescenta radosť predstavuje širokú škálu od bujarej radosti z neočakávaného úspechu až po tichú radosť z osoby, s ktorou je spojený sympatiami.

b) Vývinové zmeny sa integrujú v čiastkových regulačných systémoch.
Centrálnu regulačnú funkciu pre všetky funkcie organizmu má centrálny nervový systém.

c) Dôležitým psychologickým integrátorom sa už od predškolského veku stáva naše „ja“, ktoré udržuje kontinuitu skúseností a integritu prežívania. Je základom interiorizácie (zvnútornenia) psychických procesov, ktoré spočiatku prebiehajú v detstve akoby mimo dieťaťa.

d) Ďalšou zákonitosťou vývinových zmien je ich fixácia
(nie psychoanalytický pojem fixácie libida). Psychické procesy sa postupne ustaľujú, udržujú určitú formu priebehu.
Mechanizmus fixácie zabezpečuje napríklad určitú stabilitu osobných vzťahov, čo je nevyhnutné pre sociálne spolužitie.
Fixácia návykov a hodnôt má veľký význam pre formovanie mravného charakteru. Zafixovanie niektorých znakov však môže mať aj negatívny vplyv, ak vedie k udržiavaniu nežiadúcich návykov, alebo je v starobe základom rigidného spôsobu života.
Postupujúca fixácia vlastností umožňuje (psychodiagnostickú) predikciu ďalšieho psychického vývinu jednotlivca v ktoromkoľvek veku.

e) Rovnomernosť vývinu čiastkových systémov organizmu, ktorú zisťujeme u väčšiny zdravých detí, optimálne stimulovaných prostredím a výchovou.

f) Časovú koordináciu jednotlivých vývinových, telesných i psychických zmien charakterizujeme ako synchróniu. Určitú mieru asynchrónie vývinových procesov pozorujeme napríklad u detí s nižšou školskou úspešnosťou.

g) Vo vývine pozorujeme senzibilné (citlivé) obdobia, v ktorých jednotlivec reaguje na niektoré vonkajšie vplyvy intenzívnejšie, takže majú optimálny vývinový efekt.
Neexistuje však senzibilná fáza pre všetky podnety alebo pre všetky zložky osobnosti. Senzibilné fázy sú špecifické pre určité stimuly i pre určité čiastkové systémy organizmu.
Dieťa má napríklad v určitom veku optimálne predpoklady na vývin určitého typu motorickej koordinácie, v inom na vývin sebauvedomovania.
Niekedy sa rozlišujú senzibilné a kritické obdobia vývinu. Jednotlivec sa musí v kritickej fáze stretnúť s určitým vonkajším podnetom, aby prišlo k vývinovému efektu.
Ak sa táto príhodná doba premešká, k vývinovému efektu nedôjde.

Ďalší výskum mechanizmov vývinu môže mať značný dosah pre prax
(oblasť výchovy, vzdelávania a optimálnej sociálnej adaptácie v ktoromkoľvek veku). Klasifikácia zákonitostí vývinu podľa Elizabeth B. Hurlockovej (1956):

Vývin sa uskutočňuje podľa vymedzeného poriadku. Vývin prebieha od všeobecných reakcií k špecifickým.
Vo všetkých fázach motorického či psychického vývinu sú počiatočné reakcie dieťaťa generalizované (všeobecné) a až potom sa špecifikujú.

Novorodenec hýbe celým svojím telom, potom jednotlivými časťami tela.
Dojča spočiatku pohybuje rukami úplne nekoordinovaným spôsobom.
Sú to náhodné pohyby, neskôr je schopné vykonávať špecifickú aktivitu, ako je napríklad naťahovanie sa za objektom. Podobne náhodne kope nohami, kým sa nenaučí koordinovať svaly nôh takým spôsobom, aby sa mohlo plaziť, liezť alebo chodiť.
Dojča vidí veľké predmety, potom zaznamenáva malé predmety, pretože na začiatku sú pohyby oka nedostatočne skoordinované v zaostrovaní na malé predmety.

Tú istú pravidelnosť možno sledovať v uchopení predmetov. Keď sa dojča naťahuje rukami za predmetom po prvýkrát, nepoužíva na to len obidve ruky, ale aj nohy a celé telo zaujaté touto aktivitou.

Okolo 6. mesiaca pohyb za predmetom zaberá pohyb oboch rúk, až neskôr, okolo prvého roku života, už len pohyb jednej ruky.
Dieťa vykonáva najprv veci jednoduché, potom veci zložité.
Dojča vyjadruje svoje zážitky všeobecným spôsobom, džavoce, až potom dokáže vypovedať slová. Zo slovníka sa najprv naučí všeobecné pojmy, až potom jedinečné.
Tak napríklad používa slovo „hračka“ na označenie všetkých predmetov, až neskôr sa naučí používať zodpovedajúce názvy vo vzťahu k určitým hračkám.

Spočiatku sú všetci psy „hav hav“, a neskôr im dieťa dáva mená ako: Bobík, Rexo, Dunčo. Formovanie pojmov sa začína rovnakým spôsobom (od rozlišovania živých a neživých predmetov, ľudí od zvierat, bieleho a farebného človeka, Američana a Číňana).
V emocionálnom prežívaní dojča najprv reaguje strachom na všetky cudzie osoby, nezvyčajné predmety a v každej situácii. Neskôr sú jeho obavy oveľa určitejšie, špecifickejšie a prejavia sa rôznym spôsobom v rôznych situáciách.
Emocionalita dieťaťa sa rozvíja postupne, úmerne s vekom, od všeobecných stavov vzrušenia po vôľové ovládanie prejavov emócií.