Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Metódy vývinovej psychológie

Keďže vývinová psychológia je psychologickou disciplínou, používa psychologické metódy. Východiskom je, pochopiteľne, predovšetkým pozorovanie prirodzených alebo experimentálnych (kontrolovaných) podmienok.

Ak má však vývinová psychológia najmä stanoviť zmeny v čase, potom musí tieto metódy pozorovania používať v rôznych časových odsekoch.
Podľa toho, ako túto úlohu rieši, možno rozlíšiť dva základné metodologické prístupy:

1.Longitudinálny (pozdĺžny) prístup.

Rovnakí jedinci sa sledujú po určitú dobu a zachytávajú sa niektoré zmeny ich psychických funkcií v priebehu tohto časového odseku.

Metódy, ktoré sa používajú k zisťovaniu pozorovaných zmien, závisia od zámeru štúdia. Môžu vychádzať z prirodzeného prostredia dieťaťa (napr. pozorovanie všetkých prejavov dieťaťa v rodine počas niekoľkých mesiacov a rokov po narodení, prípadne iba niektorých vybraných prejavov).
Inokedy sa môžu opierať o experimentálne postupy, pri ktorých sa sledovaní jednotlivci uvádzajú do štandardných situácií, takže niektoré premenné možno udržiavať stále a iné kontrolovane meniť.

Už prvé vývinové štúdie uskutočnené v minulom storočí napr. Ch.Darwinom, W. Sternom a ďalšími, zväčša na vlastných deťoch, mali vlastne tento charakter.

Ak však majú výsledky získané týmto pozdĺžnym postupom umožniť isté zovšeobecnenia, potom je nutné, aby pozorovanie bolo cielene plánované a aby vzorka sledovaných jednotlivcov bola dostatočne veľká a správne vybratá.

Pri sledovaní vývinu detí sa spravidla určí vzorka detí narodených v istom čase (napr. v stanovenom roku), a to tak, aby bola reprezentatívna pokiaľ ide o socioekonomický pôvod, vzdelanie rodičov a ďalšie podmienky, ktoré by mohli vývin ovplyvniť.
Pozdĺžne sledovanie je optimálne, ak sa deti sledujú dostatočne dlhý čas – napr. od narodenia až do konca dospievania.

Pozdĺžny prístup je v určitom zmysle skutočne „kráľovskou cestou“ vývinovej psychológie. Umožňuje totiž priame zisťovanie skutočne prebiehajúcich vývinových zmien oddelene u tých istých jedincov a získané údaje nie sú teda výsledkom predčasného spriemerňovania, ktoré viedlo často k falošným, nesprávnym záverom.

Táto metóda sama o sebe nemôže však zodpovedať na všetky otázky, ktoré sa vývinovým psychológom kladú.
Má rad nevýhod a úskalí.

Predovšetkým je veľmi časovo náročná, najmä ak chceme študovať vývoj počas života. Okrem toho možno získané výsledky zovšeobecňovať často len veľmi opatrne.

2.Priečny prístup (cross section)

Vývinové zmeny sa v tomto prípade odvodzujú nepriamo – porovnaním vývinového stavu (napr. výšky, hmotnosti, výkonu v inteligenčných testoch, pre kresbe a pod.) u rôznych súborov detí rôzneho veku k určitému dátumu merania.
Behom krátkeho času môžeme zistiť výkony detí rôzneho veku a získať rýchlejšie „normy“, než pri dlhodobom sledovaní tých istých jedincov.
V určitých prípadoch možno tento postup pripustiť a možno predpokladať, že sa získané priemerné hodnoty nebudú veľmi líšiť od noriem, ktoré by vyplynuli z dlhodobého longitudinálneho sledovania.

Tak sa zvyčajne doteraz postupuje pri získavaní noriem (priemerov a štandardných odchýlok) pre výkon detí v inteligenčných testoch.
Čím väčší je však časový úsek sledovania, tým viac vzrastá nebezpečenstvo, že namerané hodnoty nebudú predstavovať skutočné vývinové zmeny, ale skôr premeny podmienené sociálne, ekonomicky, kultúrne, zmenou výchovných postojov a pod.

Okrem toho môžu byť individuálne priebehy vývinových kriviek značne odlišné od priemerov získaných priečnym postupom.

Niekedy nám ani priečny, ani jednoduchý longitudinálny projekt nedovolí odpovedať n otázku, nakoľko sú výsledky ovplyvnené buď vekom alebo príslušnosťou k určitej generácii („kohorte“), prípadne dobou, kedy sa meranie realizovalo.

Výhody priečneho i longitudinálneho projektu sa spájajú v stratégii semilongitudinálnej (zrýchlený“ longitudinálny prístup):
v nej je zostavených niekoľko (vekovo odlišných) skupín, ktoré sú po istý čas
(oproti longitudinálnemu projektu však podstatne kratší) sledované a opakovane vyšetrované. Získa sa tak rad kratších, čiastkových individuálnych vývinových kriviek, z ktorých potom je možné pomocou štatistických postupov „zložiť“ vývinovú krivku globálnu.


Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk