Pasívne - aktívne dieťa

Niektorí vývinoví psychológovia považuje jednotlivca skôr za pasívny systém formovaný prevažne vonkajšími silami prostredia. (Napríklad detská asertivita - priebojnosť alebo hanblivosť je výsledkom rodičovských praktík.
Príčina delikvencie vyplýva zo styku s protispoločenskou skupinou rovesníkov. Záujem detí o históriu alebo geometriu je výsledkom vplyvu talentovaného učiteľa.) Existuje množstvo výhrad k týmto jednostranným náhľadom.

Namiesto predstavy o človeku ako pasívnom recipientovi (prijímateľovi) vplyvov prostredia, je dnes temer všeobecne prijímané presvedčenie o jednotlivcovi ako aktívnom činiteľovi, formujúcom, kontrolujúcom a riadiacom smer vlastného vývinu.
Na deti sa pozerá ako na aktívnych objaviteľov informácií, ktorí sa cieľavedome snažia poznávať, skúmať a objavovať okolitý svet.

Deti nie sú v spoločnosti len pasívne modelované socializačnými činiteľmi (rodičmi, rovesníkmi alebo učiteľmi), ich vplyv je skôr dvojstranným procesom, v ktorom deti aktívne modifikujú svojich rodičov a ostatných ľudí, s ktorými sa stretávajú.

Toto obojsmerné ovplyvňovanie možno znovu a znovu pozorovať. Každé zakašľanie, mrnkanie či hrkútanie novorodenca podporuje vzájomnú komunikáciu, povzbudí dospelého, aby sa sklonil k drobčekovi a prihovoril sa mu, a práve tieto slová sú významným podnetom pre ďalší vývin reči dieťaťa.

Reakcie rodičov môžu naopak ovplyvniť postoje dospievajúcich voči vlastným zmenám prebiehajúcim v tomto období. Starší dospelí formujú svoj ďalší vývin napríklad v tom, že sa sami rozhodujú, kedy odísť do dôchodku a kedy sa angažovať v nových aktivitách a formovať nové priateľstvá.

Opis (deskripcia) – proces

Čo býva cieľom vývinovo-psychologického výskumu? U niektorých výskumníkov ide skôr o opis samotného správania -prežívania a jeho zmien v priebehu psychického vývinu.
Ich záujem sa zužuje na opis toho ako sa mení napr. detská hra alebo koľko slov je dieťa schopné si zapamätať alebo kedy sa naučí plaziť sa, sedieť, chodiť.
Takého informácie sú potrebné na vypracovanie vekových vývinových noriem.

Poskytujú dôležité ukazovatele, podľa ktorých možno zmerať pokrok psychického vývinu konkrétneho dieťaťa v porovnaní s inými deťmi rovnakého veku.
Ak sa odhalí vývinové oneskorenie, môže sa zaviesť intervencia (zákrok) na nápravu problému.

Pre iných odborníkov je opis a klasifikácia detského správania na poslednom mieste ich záujmu.
Viac ich zaujíma identifikácia (určenie) procesov alebo príčin psychického vývinu.
Namiesto toho, aby skúmali napr. rozsah slovnej zásoby dieťaťa, študujú jednotlivé stratégie vo vývine, ktoré deti používajú pri zapamätúvaní.

Vytvárajú si staršie alebo mladšie deti pomocný zoznam zapamätúvaných slov odlišným spôsobom?

Ak si deti majú zapamätať slová: košeľa, mrkva, paradajka, klobúk, hrach a kravata, staršie deti si ich zoskupia ako zeleninu a oblečenie.

Mladšie deti však tento jednoduchý trik nepoužijú. Aké stratégie používajú deti pri nadväzovaní priateľstiev? Zdieľajú si myšlienky, navrhujú aktivity? Pre týchto psychológov je teda prvoradým záujmom poznávanie procesov a zákonitostí, ktoré sú v pozadí vývinových zmien.

Situačné vplyvy - individuálne charakteristiky

Deti sa vyvíjajú v rozličných prostrediach
(domov, škola, ulica, ihrisko).
Do akej miery prostredie, v ktorom deti sledujeme, ovplyvní naše poznatky o nich? Mení sa správanie detí s prostredím, alebo sú individuálne predispozície a osobnostné črty príčinou viac-menej podobného spôsobu správania sa jednotlivca v rozličných situáciách? Môžeme niektoré deti opísať ako čestné, poslušné, poddajné, agresívne alebo úslužné? Kým spôsobom sa budú prejavovať tieto črty, ak sa zmení situácia alebo okolnosti
(ťažký test, konfrontácia s nahnevaným rodičom alebo učiteľom, súťaživá hra, priateľ v núdzi)?
Vývinoví psychológovia sa rôznia v tom, akú dôležitosť prisudzujú osobnosti a osobnostným faktorom v kontraste so situačnými premennými.