Vývin telesných a psychických vlastností človeka je čiastočne výsledkom samotného dozrievania týchto vlastností, a čiastočne výsledkom cvičenia a životných skúseností, ktoré jednotlivec nadobúda v priebehu života.

Pod zrením rozumieme vývin alebo objavenie sa vlastností potenciálne prítomných u jedinca a vyplývajúcich z jeho dedičnej výbavy. Podľa Gesella (1952) možno dozrievanie vymedziť ako súhrn pôsobenia génov vo vymedzenom životnom cykle jednotlivca. Na tomto sa zakladá konštitučná individualita.

Vývin však tiež významne závisí od aktivity samotného dieťaťa. Tento druh vývinu sa zvyčajne vymedzuje ako proces učenia. Vyžaduje si cvičenie, ktoré vyvoláva zmeny v telesnej štruktúre a v správaní.

Nie každé učenie je rovnaké. Môže byť výsledkom cvičenia alebo častého opakovania určitej činnosti, ktoré v presne určenom čase vyvolá zmeny v správaní, alebo vyplýva z výchovy, ktorú charakterizuje selektívne (výberové), riadené a cieľavedomé (zamerané) pôsobenie.

Avšak bez ohľadu na to, či budú zmeny vyvolané praktickým opakovaním alebo výchovou, ak sa objavia v správaní dieťaťa, budú vždy výsledkom jeho aktivity.
Vďaka telesnej a nervovej plastickosti dieťaťa možno ho formovať podľa určitého vzoru, môžu sa uňho prejaviť veľmi rôznorodé formy prispôsobenia.

Obdobie najväčšej plastickosti, v ktorom učenie hrá najdôležitejšiu úlohu, pripadá na detstvo. V tomto čase sa ustaľujú postoje, návyky a formy správania a psychická individualita jednotlivca. Všetko, čo sa dieťa naučí v tomto období, vo veľkej miere ovplyvňuje jeho nadchádzajúce úspechy alebo neúspechy v prispôsobovaní sa životu (Freud, 1920).

Zrenie a učenie nie sú oddelenými činiteľmi psychického vývinu.
V skutočnosti sú navzájom úzko späté a každý z nich zosilňuje alebo brzdí pôsobenie druhého.
Potenciálne prítomné psychické vlastnosti u dieťaťa nedosiahnu svoj maximálny rozvoj bez náležitého úsilia, prispôsobeného časovému obdobiu, v ktorom tieto vlastnosti majú normálne dozrievať. Ak má však daná vlastnosť vývinovo ohraničené možnosti svojho rozvoja, potom nijaké cvičenie neumožní posun jej vývinu na vyšší stupeň.

Dozrievanie poskytuje akoby „surový materiál“ na učenie a v značnej miere determinuje všeobecnú pravidelnosť a priebeh vývinu správania a prežívania jednotlivca. Podľa stupňa štrukturálnych zmien organizmu a jeho dozrievania sa mení aj správanie závislé od celkového vývinu organizmu.

Je nesprávne sa domnievať, že dozrievanie sa týka embryonálneho obdobia a učenie až obdobia po narodení. Učenie sa vyskytuje v istom rozsahu už pred narodením, rovnako ako mnohé procesy dozrievania sa objavia až po narodení dieťaťa a v priebehu celého života človeka (Verny, Kelly, 1981, 1993, Langmeier, Matějček, 1986, Fedor - Freyberg, Vogel, 1988). Vývin človeka v období plodu tvorí prevažne dozrievanie.

Doterajšie výskumy zrenia a učenia plne potvrdzujú spolupôsobenie týchto dvoch činiteľov vo vývine. Zrenie poskytuje nevyhnutné základ pre učenie. Bez cvičenia, len prostredníctvom samotného procesu dozrievania, by sa vývin nemohol uskutočniť. Samotný proces zrenia zriedkavo vytvorí nové vývinové vlastnosti.
Naproti tomu dozrievanie štruktúr sprevádzané aktivitou organizmu vedie k novým reakciám dieťaťa.

Vo funkciách fylogenetických (všeobecne prislúchajúcich druhu), ako sú napríklad štádiá plazenia a lezenia, sedenia a státia, má cvičenie malé účinky. V ontogenetických funkciách (špecifických pre daného jednotlivca), ako je napríklad plávanie, jazda na kolobežke, korčuliach či bicykli, je cvičenie nevyhnutné.
Bez cvičenia by sa tieto spôsobilosti nemohli rozvinúť.
Vzhľadom na to, že vývin zároveň závisí od zrenia aj učenia, môže sa prejavovať v rôznych obmenách.

Keby vývin závisel len od zrenia, nevyvstala by otázka individuality. Napriek tomu, že vývin prebieha podobným spôsobom spravidla u všetkých ľudí, môžu sa vyskytnúť odchýlky v jeho dynamike. Podľa Gesella (1956) každé dieťa má vlastný priebeh vývinu, ktorý sa prejavuje v jeho charakteristickom správaní.