Pokúsime sa načrtnúť základné teórie vývinu a to behaviorálny prístup Pavlova, Skinnera a Banduru, teóriu kognitívneho vývinu Jeana Piageta, psychoanalytickú teóriu Sigmunda Freuda a jej rozšírenie v práci Erika Eriksona a napokon etologický a ekologický prístup a koncepciu životnej cesty alebo dráhy.

Behaviorizmus

Perspektíva psychológie behaviorizmu vychádza z pozície filozofického empirizmu a často sa označuje prívlastkom „mechanistická“.
Hlavným postulátom je, že pre formovanie vývinu má rozhodujúci význam skúsenosť - učenie, prebiehajúce pod určujúcim vplyvom prostredia. Vývin je teda primárne odpoveďou na vonkajšie stimuly (podnety) prostredia, podnecuje úmysel, vôľu a inteligenciu, rovnako ako nevedomé fantázie zamestnávajúce psychoanalytikov.

Podľa klasických predstáv tohto smeru sú ľudia podobní strojom automatickou reakciou na vonkajší podnet. Keď potom identifikujeme všetky vonkajšie vplyvy (stimuly) prostredia danej osoby, môžeme predpovedať jej správanie.
Vývinová zmena je kvantitatívna (skôr v množstve ako v druhu) a vývin je kontinuitný (umožňujúci predikciu neskoršieho správania na základe predchádzajúceho).

Výskum sa zameriava prevažne na identifikáciu a určenie faktorov v prostredí, ktoré zodpovedajú za určitý spôsob správania sa určitých ľudí. Sústreďuje sa na skúsenosť a spôsob, akým ovplyvňuje budúce správanie. Snaží sa porozumieť týmto mechanizmom takým spôsobom, že rozkladá komplexné stimuly (zložité podnety) a komplexné formy správania na jednoduchšie elementy.

Z pôvodného klasického behaviorizmu sa neskôr vyčlenila samostatná teória sociálneho učenia.

Behavioristi sa pozerajú na novonarodené dieťa ako na čosi neutrálne, ako na prázdny list („tabula rasa“),na ktorý píše svoje záznamy až skúsenosť.
Zakladateľ amerického behaviorizmu John B. Watson prehlásil, že z tucta zdravých, dobre vyvinutých nemluvniat v jeho vlastnom špecifickom svete, v ktorom by ich vychovával, by zaručene z ktoréhokoľvek náhodne vybraného a trénovaného vychoval podľa želania lekára, právnika, umelca, obchodníka, či dokonca žobráka alebo zlodeja, bez ohľadu na talent, sklony, tendencie a schopnosti ako aj povolanie a rasu jeho predkov.

Človek má teda skôr pasívnu úlohu vo vlastnom vývine. Podobne ako je počítač vo svojej činnosti ovládaný programom, dieťa je riadené prostredím.
Nasledovníci behaviorizmu študujú správanie, ktoré môžu pozorovať, merať, zaznamenávať. Snažia sa identifikovať okamžité, navonok pozorovateľné faktory, ktoré determinujú, či sa dané správanie bude naďalej objavovať a zvyčajne ich nezaujímajú skryté, nepozorovateľné faktory.

Hoci uznávajú určité biologické ohraničenie správania človeka, zdôrazňujú úlohu prostredia.
V rámci behaviorizmu, nazývaného tiež tradičnou teóriou učenia, bol rozpracovaný pojem podmieňovania - učenia vysvetľujúci správanie človeka.
I.P.Pavlov v klasickom experimente dokázal, že pes sa naučí sliniť aj na zvuk zvonca na základe súčasného opakovaného predkladania potravy so zvukom zvonca (spojenie nepodmieneného podnetu, potravy, s pôvodne neutrálnym podnetom, zvukom zvonca, vedie v dôsledku opakovania k podmienenej odpovedi, slineniu na zvuk zvonca, teraz už podmieneného - naučeného - podnetu).

Tento typ podmieňovania sa nazýva klasické podmieňovanie. Pavlovove pokusy sa veľmi zapáčili americkým behavioristom a začali ich široko používať.
Watson použil klasické podmieňovaní pri vysvetľovaní mnohých aspektov správania detí, najmä emócií. Dieťa sa napríklad začne báť lekárov spájaním zážitku bolesti z injekcie s lekárom (alebo akýmkoľvek človekom v bielom plášti).

Ďalšou formou podmieňovania je operantné podmieňovanie, ktoré študoval B.F.Skinner, a ktoré sa viac sústreďuje na dôsledky, účinky správania, ako na súbežný výskyt podnetov. Podľa Skinnera k modifikácii správania dochádza na základe okolností odmeny a trestu, ktoré po ňom nasledujú.

Pozitívne posilnenie (úsmev, ocenenie alebo zvláštne potešenie) môže zvýšiť pravdepodobnosť opakovaného výskytu správania v budúcnosti, kým negatívne posilnenie (zamračenie, kritika alebo odňatie privilégií, napríklad sledovanie televízie) má tendenciu znižovať možnosť, že sa správanie znovu objaví.

Platí teda všeobecný princíp, že organizmus má tendenciu opakovať správanie, po ktorom nasledoval príjemný zážitok a neopakovať správanie, po ktorom nasledovala nepríjemná skúsenosť - teda tendenciu vyhľadávať odmenu a vyhýbať sa trestu.