Skinner vysvetlil širokú paletu správania použitím princípov operantného podmieňovania. Hoci ich neuplatňoval v správaní detí, mnohí jeho nasledovníci poukázali na hodnotu tohto prístupu pri porozumení vývinu, ale aj zmeny správania.

Záujem, vyvolávaný domácimi nedorozumeniami a obťažovaním dieťaťa rodičmi a súrodencami, často funguje ako pozitívne posilnenie a môže zvýšiť agresivitu dieťaťa. Podobne sa zistilo, že potrestanie takéhoto správania (takzvaným „time out“) krátkym obdobím izolácie od rodinných príslušníkov, môže pomôcť znížiť agresívnu aktivitu dieťaťa.

Operantné podmieňovanie bolo začlenené do mnohých praktických programov, ktoré pomáhajú učiteľom a rodičom pri modifikácii správania detí.

Takmer v každej triede nájdeme hyperaktívne dieťa - dieťa, ktoré má ťažkosti „obsedieť“, dávať pozor na učiteľa, dokončiť zadané školské úlohy atď. Medikomentózna terapia môže vyvolať nežiadúce vedľajšie účinky (potlačenie rastu, zvýšenie krvného tlaku) a v 30-50 % prípadov je terapia liekmi neefektívna.

Alternatívou je použitie princípov operantného učenia na kontrolu takéhoto typu detí.
Daniel O´Leary s kolegami (1976) vybral skupinu deviatich detí pre terapeutický program prebiehajúci desať týždňov a porovnal ju so skupinou ôsmych neliečených, ale rovnako hyperaktívnych detí.

Obe skupiny boli žiakmi 3. - 5. triedy základnej školy.
Primárna liečba pozostávala z programu zloženého na domáckej odmene. Program mal päť súčastí:
1. stanovenie denných cieľov pre každé dieťa v triede,
2. odmeňovanie detí za snahu dosiahnuť tieto ciele,
3. hodnotenie správania zodpovedajúceho stanoveným cieľom na konci každého dňa,
4. zasielanie dennej spravodajskej kartičky rodičom o dennom pokroku detí,
5. odmeňovanie dieťaťa rodičom za pozitívnu zmenu a vzťahu k určeným cieľom.

Na zhodnotenie efektívnosti rodičov v roli terapeutov sa zvolili dve kritéria pred a počas liečby. Bola zavedená hodnotiaca škála miery nepozornosti, úzkosti, problémov v správaní a hyperaktivity preukázanej u dieťaťa.

Pre každé dieťa bola tiež osobitne skonštruovaná osembodová hodnotiaca škála správania podľa miery závažnosti štyroch alebo piatich problémov v správaní každého dieťaťa. Výsledky boli jasné“ v porovnaní s neliečenými deťmi deti zo skupiny s operantnou terapiou preukázali výrazné zlepšenie na oboch typoch škál. Učiteľmi boli hodnotené ako menej hyperaktívne, s nižším výskytom problémov v správaní.

Teórie sociálneho učenia sú ďalšou verziou behaviorálneho prístupu. Podľa predstáv tejto koncepcie sa deti neučia len prostredníctvom klasického a operantného podmieňovania, ale tiež pozorovaním a napodobňovaním druhých.

V sérii klasických štúdií Albert Bandura preukázal, že agresívne správanie detí ešte možno zvýšiť tým, že sú vystavené sledovaniu iných agresívnych osôb.
Deti v jednej materskej škôlke sledovali dospelého, ktorý udieral po hlave, kopal a boxoval do veľkej nafukovacej bábiky „Boba“.

V porovnaní s deťmi, ktoré takýto model nevideli, deti, ktoré pozorovali útoky dospelej osoby na bábiku, boli v hre s nafukovacou hračkou oveľa agresívnejšie.
Dokonca mimoriadne presne imitovali niektoré bizarné a nezvyklé formy správania pozorovanej dospelej osoby.
Jasne tu prebehol mechanizmus učenia bez prítomnosti akéhokoľvek zjavného posilňovania.
V súčasnosti sme stále viac konfrontovaní s hrubým násilím, ktoré prezentuje, žiaľ aj v programoch určených deťom, moderný filmový, najmä americký, priemysel a televízia.

V tejto súvislosti by som rád uviedol jednu poznámku. Môžu sa deti naučiť niečo pre rozvitie intelektových schopností z televízneho programu?
V šesťdesiatych rokoch sa v Amerike predstavil televízny program „Sesame Street“ ako odpoveď na túto otázku.
Televízna show bola zameraná na rozvíjanie kognitívnych schopností detí predškolského veku v príprave na začiatok školskej dochádzky.
Zameriavala sa na väčšiu časť populácie detí, ktorej predškolská výchova nebola dostupná (menej rozšírená predškolská výchova ako vo východoeurópskych krajinách, len dve z piatich detí predškolského veku navštevovali predškolský program). Nebolo to však len vystúpenie bábok a hosťov s taktikou udržania pozornosti, ale dobre definovaný rad výchovných cieľov,ktoré urobili program veľmi populárnym.
Podľa hodnotenia odborníkov deti boli úspešnejšie v rozličných druhoch testov (rozpoznávanie častí tela, písmen, čísel, geometrických tvarov, v triedení a klasifikácii) po šiestich mesiacoch sledovania programu.
Hodnotili sa deti v štyroch skupinách, rozdelených podľa frekvencie sledovania programu: 1.zriedkavo, 2. dva-trikrát v týždni, 3. štyri-päťkrát v týždni, 4. viac ako päťkrát v týždni.