Medzi vyššou frekvenciou sledovanosti programu a rastom kognitívnych schopností detí bola priama súvislosť. Možno najzaujímavejšie bolo zistenie, že schopnosti čítania sa zvýšili napriek tomu, že program nebol osobitne zameraný na túto funkciu.
Ukázalo sa teda, že televízia môže byť aj u takýchto malých detí dôležitým učebným prostriedkom.

Proces imitácie a napodobňovania vôbec nie je automatický, ale deti si aktívne vyberajú správanie, ktoré imitujú, a teda nenapodobňujú každé správanie, ktoré pozorujú.

Súčasní predstavitelia sociálneho učenia sa začali v dôsledku tejto variability vo výbere modelov viac zaujímať o postavenie kognitívnych faktorov pri imitácii. Deti interpretujú a spracúvajú pozorované formy sociálneho správania. Činiteľmi imitácie je ich vlastná osobnosť a minulá skúsenosť, ich vzťah, postoj k modelu, a tiež situácie, v ktorých sa ocitnú.

Podobne dôležitú úlohu majú v tomto učení kognitívne schopnosti. Deti musia byť schopné zapamätať si správanie modelu, a preto sú efektívnejšie práve tie, ktoré používajú aktívne stratégie vybavovania si v pamäti, kontroly a organizovania správania.

Človek sa pozorovaním modelu učí určité vzorky správania, ktoré mentálne kombinuje do nových vzorov správania.

Vlastné kognitívne schopnosti osobnosti ako pozornosť a mentálna organizácia senzorickej informácie ovplyvňujú efekt (ak nejaký vôbec existuje), ktorý má pozorované správanie na osobnosť samotnú.

Odhliadnuc od prílišnej koncentrácie behaviorizmu a teórií sociálneho učenia na laboratórne experimentovanie, ktoré vylučuje prirodzené podmienky, oba smery prispeli k obohateniu vedeckých poznatkov o vývine jednotlivca.
Mali však tendenciu podceňovať biologické vplyvy a zlyhávali pri uznaní významu nevedomých faktorov v správaní človeka, ako aj rešpektovaní vnútornej motivácie a slobodného rozhodovania.
Nerozpracovali komplexne problematiku vývinu, venovali pozornosť skôr čiastkovým otázkam.
Behaviorizmus je neoceniteľným vkladom pri riešení takých terapeutických cieľov, ako sú rýchle zmeny správania (odnaučenie sa fajčeniu), alebo pri formovaní nových spôsobilostí (tréning návyku toalety), ktoré si nevyžadujú hlbšie preskúmanie základných emocionálnych konfliktov.
Preto sa môže niekedy v praxi stať, že elimináciou negatívneho prejavu (napríklad krádeže) sa neriešia základné problémy, ktoré pôvodne vyvolali nežiadúci prejav, a zostáva riziko návratu nežiadúceho správania v inej podobe.