Základné teórie vývinu

Pokúsime sa načrtnúť základné teórie vývinu a to behaviorálny prístup Pavlova, Skinnera a Banduru, teóriu kognitívneho vývinu Jeana Piageta, psychoanalytickú teóriu Sigmunda Freuda a jej rozšírenie v práci Erika Eriksona a napokon etologický a ekologický prístup a koncepciu životnej cesty alebo dráhy.

Behaviorizmus

Perspektíva psychológie behaviorizmu vychádza z pozície filozofického empirizmu a často sa označuje prívlastkom „mechanistická“.
Hlavným postulátom je, že pre formovanie vývinu má rozhodujúci význam skúsenosť - učenie, prebiehajúce pod určujúcim vplyvom prostredia. Vývin je teda primárne odpoveďou na vonkajšie stimuly (podnety) prostredia, podnecuje úmysel, vôľu a inteligenciu, rovnako ako nevedomé fantázie zamestnávajúce psychoanalytikov.

Podľa klasických predstáv tohto smeru sú ľudia podobní strojom automatickou reakciou na vonkajší podnet. Keď potom identifikujeme všetky vonkajšie vplyvy (stimuly) prostredia danej osoby, môžeme predpovedať jej správanie.
Vývinová zmena je kvantitatívna (skôr v množstve ako v druhu) a vývin je kontinuitný (umožňujúci predikciu neskoršieho správania na základe predchádzajúceho).

Výskum sa zameriava prevažne na identifikáciu a určenie faktorov v prostredí, ktoré zodpovedajú za určitý spôsob správania sa určitých ľudí. Sústreďuje sa na skúsenosť a spôsob, akým ovplyvňuje budúce správanie. Snaží sa porozumieť týmto mechanizmom takým spôsobom, že rozkladá komplexné stimuly (zložité podnety) a komplexné formy správania na jednoduchšie elementy.

Z pôvodného klasického behaviorizmu sa neskôr vyčlenila samostatná teória sociálneho učenia.

Behavioristi sa pozerajú na novonarodené dieťa ako na čosi neutrálne, ako na prázdny list („tabula rasa“),na ktorý píše svoje záznamy až skúsenosť.
Zakladateľ amerického behaviorizmu John B. Watson prehlásil, že z tucta zdravých, dobre vyvinutých nemluvniat v jeho vlastnom špecifickom svete, v ktorom by ich vychovával, by zaručene z ktoréhokoľvek náhodne vybraného a trénovaného vychoval podľa želania lekára, právnika, umelca, obchodníka, či dokonca žobráka alebo zlodeja, bez ohľadu na talent, sklony, tendencie a schopnosti ako aj povolanie a rasu jeho predkov.

Človek má teda skôr pasívnu úlohu vo vlastnom vývine. Podobne ako je počítač vo svojej činnosti ovládaný programom, dieťa je riadené prostredím.
Nasledovníci behaviorizmu študujú správanie, ktoré môžu pozorovať, merať, zaznamenávať. Snažia sa identifikovať okamžité, navonok pozorovateľné faktory, ktoré determinujú, či sa dané správanie bude naďalej objavovať a zvyčajne ich nezaujímajú skryté, nepozorovateľné faktory.

Hoci uznávajú určité biologické ohraničenie správania človeka, zdôrazňujú úlohu prostredia.
V rámci behaviorizmu, nazývaného tiež tradičnou teóriou učenia, bol rozpracovaný pojem podmieňovania - učenia vysvetľujúci správanie človeka.
I.P.Pavlov v klasickom experimente dokázal, že pes sa naučí sliniť aj na zvuk zvonca na základe súčasného opakovaného predkladania potravy so zvukom zvonca (spojenie nepodmieneného podnetu, potravy, s pôvodne neutrálnym podnetom, zvukom zvonca, vedie v dôsledku opakovania k podmienenej odpovedi, slineniu na zvuk zvonca, teraz už podmieneného - naučeného - podnetu).

Tento typ podmieňovania sa nazýva klasické podmieňovanie. Pavlovove pokusy sa veľmi zapáčili americkým behavioristom a začali ich široko používať.
Watson použil klasické podmieňovaní pri vysvetľovaní mnohých aspektov správania detí, najmä emócií. Dieťa sa napríklad začne báť lekárov spájaním zážitku bolesti z injekcie s lekárom (alebo akýmkoľvek človekom v bielom plášti).

Ďalšou formou podmieňovania je operantné podmieňovanie, ktoré študoval B.F.Skinner, a ktoré sa viac sústreďuje na dôsledky, účinky správania, ako na súbežný výskyt podnetov. Podľa Skinnera k modifikácii správania dochádza na základe okolností odmeny a trestu, ktoré po ňom nasledujú.

Pozitívne posilnenie (úsmev, ocenenie alebo zvláštne potešenie) môže zvýšiť pravdepodobnosť opakovaného výskytu správania v budúcnosti, kým negatívne posilnenie (zamračenie, kritika alebo odňatie privilégií, napríklad sledovanie televízie) má tendenciu znižovať možnosť, že sa správanie znovu objaví.

Platí teda všeobecný princíp, že organizmus má tendenciu opakovať správanie, po ktorom nasledoval príjemný zážitok a neopakovať správanie, po ktorom nasledovala nepríjemná skúsenosť - teda tendenciu vyhľadávať odmenu a vyhýbať sa trestu.

Skinner vysvetlil širokú paletu správania použitím princípov operantného podmieňovania. Hoci ich neuplatňoval v správaní detí, mnohí jeho nasledovníci poukázali na hodnotu tohto prístupu pri porozumení vývinu, ale aj zmeny správania.

Záujem, vyvolávaný domácimi nedorozumeniami a obťažovaním dieťaťa rodičmi a súrodencami, často funguje ako pozitívne posilnenie a môže zvýšiť agresivitu dieťaťa. Podobne sa zistilo, že potrestanie takéhoto správania (takzvaným „time out“) krátkym obdobím izolácie od rodinných príslušníkov, môže pomôcť znížiť agresívnu aktivitu dieťaťa.

Operantné podmieňovanie bolo začlenené do mnohých praktických programov, ktoré pomáhajú učiteľom a rodičom pri modifikácii správania detí.

Takmer v každej triede nájdeme hyperaktívne dieťa - dieťa, ktoré má ťažkosti „obsedieť“, dávať pozor na učiteľa, dokončiť zadané školské úlohy atď. Medikomentózna terapia môže vyvolať nežiadúce vedľajšie účinky (potlačenie rastu, zvýšenie krvného tlaku) a v 30-50 % prípadov je terapia liekmi neefektívna.

Alternatívou je použitie princípov operantného učenia na kontrolu takéhoto typu detí.
Daniel O´Leary s kolegami (1976) vybral skupinu deviatich detí pre terapeutický program prebiehajúci desať týždňov a porovnal ju so skupinou ôsmych neliečených, ale rovnako hyperaktívnych detí.

Obe skupiny boli žiakmi 3. - 5. triedy základnej školy.
Primárna liečba pozostávala z programu zloženého na domáckej odmene. Program mal päť súčastí:
1. stanovenie denných cieľov pre každé dieťa v triede,
2. odmeňovanie detí za snahu dosiahnuť tieto ciele,
3. hodnotenie správania zodpovedajúceho stanoveným cieľom na konci každého dňa,
4. zasielanie dennej spravodajskej kartičky rodičom o dennom pokroku detí,
5. odmeňovanie dieťaťa rodičom za pozitívnu zmenu a vzťahu k určeným cieľom.

Na zhodnotenie efektívnosti rodičov v roli terapeutov sa zvolili dve kritéria pred a počas liečby. Bola zavedená hodnotiaca škála miery nepozornosti, úzkosti, problémov v správaní a hyperaktivity preukázanej u dieťaťa.

Pre každé dieťa bola tiež osobitne skonštruovaná osembodová hodnotiaca škála správania podľa miery závažnosti štyroch alebo piatich problémov v správaní každého dieťaťa. Výsledky boli jasné“ v porovnaní s neliečenými deťmi deti zo skupiny s operantnou terapiou preukázali výrazné zlepšenie na oboch typoch škál. Učiteľmi boli hodnotené ako menej hyperaktívne, s nižším výskytom problémov v správaní.

Teórie sociálneho učenia sú ďalšou verziou behaviorálneho prístupu. Podľa predstáv tejto koncepcie sa deti neučia len prostredníctvom klasického a operantného podmieňovania, ale tiež pozorovaním a napodobňovaním druhých.

V sérii klasických štúdií Albert Bandura preukázal, že agresívne správanie detí ešte možno zvýšiť tým, že sú vystavené sledovaniu iných agresívnych osôb.
Deti v jednej materskej škôlke sledovali dospelého, ktorý udieral po hlave, kopal a boxoval do veľkej nafukovacej bábiky „Boba“.

V porovnaní s deťmi, ktoré takýto model nevideli, deti, ktoré pozorovali útoky dospelej osoby na bábiku, boli v hre s nafukovacou hračkou oveľa agresívnejšie.
Dokonca mimoriadne presne imitovali niektoré bizarné a nezvyklé formy správania pozorovanej dospelej osoby.
Jasne tu prebehol mechanizmus učenia bez prítomnosti akéhokoľvek zjavného posilňovania.
V súčasnosti sme stále viac konfrontovaní s hrubým násilím, ktoré prezentuje, žiaľ aj v programoch určených deťom, moderný filmový, najmä americký, priemysel a televízia.

V tejto súvislosti by som rád uviedol jednu poznámku. Môžu sa deti naučiť niečo pre rozvitie intelektových schopností z televízneho programu?
V šesťdesiatych rokoch sa v Amerike predstavil televízny program „Sesame Street“ ako odpoveď na túto otázku.
Televízna show bola zameraná na rozvíjanie kognitívnych schopností detí predškolského veku v príprave na začiatok školskej dochádzky.
Zameriavala sa na väčšiu časť populácie detí, ktorej predškolská výchova nebola dostupná (menej rozšírená predškolská výchova ako vo východoeurópskych krajinách, len dve z piatich detí predškolského veku navštevovali predškolský program). Nebolo to však len vystúpenie bábok a hosťov s taktikou udržania pozornosti, ale dobre definovaný rad výchovných cieľov,ktoré urobili program veľmi populárnym.
Podľa hodnotenia odborníkov deti boli úspešnejšie v rozličných druhoch testov (rozpoznávanie častí tela, písmen, čísel, geometrických tvarov, v triedení a klasifikácii) po šiestich mesiacoch sledovania programu.
Hodnotili sa deti v štyroch skupinách, rozdelených podľa frekvencie sledovania programu: 1.zriedkavo, 2. dva-trikrát v týždni, 3. štyri-päťkrát v týždni, 4. viac ako päťkrát v týždni.

Medzi vyššou frekvenciou sledovanosti programu a rastom kognitívnych schopností detí bola priama súvislosť. Možno najzaujímavejšie bolo zistenie, že schopnosti čítania sa zvýšili napriek tomu, že program nebol osobitne zameraný na túto funkciu.
Ukázalo sa teda, že televízia môže byť aj u takýchto malých detí dôležitým učebným prostriedkom.

Proces imitácie a napodobňovania vôbec nie je automatický, ale deti si aktívne vyberajú správanie, ktoré imitujú, a teda nenapodobňujú každé správanie, ktoré pozorujú.

Súčasní predstavitelia sociálneho učenia sa začali v dôsledku tejto variability vo výbere modelov viac zaujímať o postavenie kognitívnych faktorov pri imitácii. Deti interpretujú a spracúvajú pozorované formy sociálneho správania. Činiteľmi imitácie je ich vlastná osobnosť a minulá skúsenosť, ich vzťah, postoj k modelu, a tiež situácie, v ktorých sa ocitnú.

Podobne dôležitú úlohu majú v tomto učení kognitívne schopnosti. Deti musia byť schopné zapamätať si správanie modelu, a preto sú efektívnejšie práve tie, ktoré používajú aktívne stratégie vybavovania si v pamäti, kontroly a organizovania správania.

Človek sa pozorovaním modelu učí určité vzorky správania, ktoré mentálne kombinuje do nových vzorov správania.

Vlastné kognitívne schopnosti osobnosti ako pozornosť a mentálna organizácia senzorickej informácie ovplyvňujú efekt (ak nejaký vôbec existuje), ktorý má pozorované správanie na osobnosť samotnú.

Odhliadnuc od prílišnej koncentrácie behaviorizmu a teórií sociálneho učenia na laboratórne experimentovanie, ktoré vylučuje prirodzené podmienky, oba smery prispeli k obohateniu vedeckých poznatkov o vývine jednotlivca.
Mali však tendenciu podceňovať biologické vplyvy a zlyhávali pri uznaní významu nevedomých faktorov v správaní človeka, ako aj rešpektovaní vnútornej motivácie a slobodného rozhodovania.
Nerozpracovali komplexne problematiku vývinu, venovali pozornosť skôr čiastkovým otázkam.
Behaviorizmus je neoceniteľným vkladom pri riešení takých terapeutických cieľov, ako sú rýchle zmeny správania (odnaučenie sa fajčeniu), alebo pri formovaní nových spôsobilostí (tréning návyku toalety), ktoré si nevyžadujú hlbšie preskúmanie základných emocionálnych konfliktov.
Preto sa môže niekedy v praxi stať, že elimináciou negatívneho prejavu (napríklad krádeže) sa neriešia základné problémy, ktoré pôvodne vyvolali nežiadúci prejav, a zostáva riziko návratu nežiadúceho správania v inej podobe.