V tejto časti nebudeme opakovať všetko to, čo sme už o experimente povedali vo všeobecnej psychológii.
Pripomeniem iba, že najčastejšie sa v pedagogickej psychológii používa prirodzený a terénny experiment.

Tak prirodzený ako aj terénny experiment v pedagogickej psychológii môže mať v podstate dve formy:

- konštatujúci experiment
- vyučujúci experiment.

Konštatujúci experiment slúži na výskum výsledkov vyučovania učiteľa a učenia sa žiaka. Najčastejšie sa používa na zistenie účinnosti alebo vplyvu nových vyučovacích metód alebo prostriedkov v jednotlivých vyučovacích predmetoch na úroveň alebo trvácnosť vedomostí žiakov.
Cieľom, úlohou konštatujúceho experimentu je zistiť, t.j. konštatovať faktický stav funkcie alebo činnosti, ktorá sa u žiaka skúma.

Vyučujúci alebo výchovný experiment sa vyznačuje tým, že experimentátor - psychológ buď vyučuje určitý predmet u skúmaných žiakov, alebo vyučuje učiteľ, ale experimentátor je prítomný na vyučovacích hodinách, pričom krok za krokom sleduje účinky pedagogických (didaktických) zásahov.

Rozdiel medzi konštatujúcim a vyučujúcim experimentom spočíva v tom, že kým konštatujúci experiment zisťuje úroveň vývinu skúmaného javu, momentálny stav, úlohou vyučujúceho experimentu je pomáhať žiakovi postúpiť z danej úrovne vývinu na vyšší stupeň, resp. osvojiť si nejakú novú vedomosť, zručnosť, návyk, vlastnosť.

Preto sa vyučujúci experiment nazýva aj formujúcim experimentom (práve tento pojem uprednostňujem, lebo lepšie vystihuje proces nadobúdania, resp. formovania vedomostí, návykov atď.).

Metóda rozhovoru v pedagogickej psychológii

Aj túto metódu už poznáte z všeobecnej psychológie. Uvedieme si iba niektoré doplnky k tomu, čo už bolo povedané.

Druhy rozhovoru
Rozhovor môže byť individuálny, keď skúmame napr. intímne problémy osobného a rodinného života žiakov „medzi štyrmi očami“ a skupinový, keď skúmame názory žiakov na určité problémy.
Skupinový rozhovor sa niekedy nazýva aj besedou (aj my sme si ho tak nazvali).

Okrem toho rozoznávame rozhovor podľa stupňa voľnosti.

Ide tu o rozhovor štandardizovaný a voľný.
V štandardizovanom rozhovore sú otázky úplne formulované ešte pred začatím rozhovoru a dávajú sa všetkým skúmaných osobám rovnakým spôsobom, bez zmien vo výrazoch alebo v poradí.
Tento rozhovor sa často nazýva aj riadeným rozhovorom (interview), ktorý sa v krajnej podobe stáva až individuálnym dotazníkom (na otázky skúmaná osoba odpovedá spravidla len áno, nie, neviem).

Pri riadenom rozhovore má výskumník úplnú kontrolu obsahových oblastí rozhovoru tým, že určí jeho rámec a usmerňuje odpovede dotazovaného, aby ich udržal v medziach požadovanej štruktúry (obsahu) rozhovoru.
Pod štruktúrou sa myslí vlastnosť otázok, stupeň špecifickosti obsahu, kým riadenosť sa týka správania výskumníka.
Ide tu o stupeň kontroly, ktorý má výskumník nad priebehom rozhovoru a nad odpoveďami skúmanej osoby.

Pri štandardizovanom rozhovore otázky môžu byť dvojakého druhu, a to vzhľadom na odpoveď otázky môžu byť také, ktoré vyžadujú od skúmanej osoby:
1. tvorbu odpovedí (otázky otvorené), alebo
2. voľbu odpovedi z viacerých alternatív (otázky uzavreté).

Pri voľnom rozhovore môže štruktúra otázok spočívať len v náčrte navrhovaných bodov, ku ktorým pristupujeme kedykoľvek to považujeme za najvhodnejšie.
Voľný rozhovor nazývame aj neriadeným, čo znamená, že experimentátor otvorí oblasť diskusie a sleduje voľbu námetu, pričom taktne udržuje rozhovor.
Neriadený rozhovor poskytuje skúmanej osobe voľnosť a možnosť zvoliť si najvhodnejšiu formu vyjadrenia obsahu informácie.

Ktorý druh rozhovoru je účinnejší (štandardizovaný alebo voľný) nemožno jednoznačne určiť. Záleží to od skúseností psychológa, ale aj od skúmaných osôb.
Zdá sa však, že voľný rozhovor je prirodzenejší a umožňuje hlbšie preniknúť do intímnejších stavov skúmanej osoby.

V pedagogickej psychológii sa voľný rozhovor lepšie uplatňuje v záujme alebo v prospech psychologického poradenstva.
Na rozdiel od toho štandardizovaný rozhovor je vhodnejší pre výskumné ciele, kde chceme skúmať všeobecnú zákonitosť istého psychického javu.