Psychologické osobitosti výchovného pôsobenia

Výchovné pôsobenie ako najvyššia forma psychického pôsobenia sa vyznačuje istými osobitosťami.

1.Prvou osobitosťou je jeho cieľavedomosť.
Výchova sa uskutočňuje v zmysle presne určených cieľov.
Dosiahnutiu týchto cieľov sa podriaďuje celý výchovno-vzdelávací a vyučovací proces.

2.Druhou osobitosťou je to, že je to rozvíjajúce pôsobenie. Každé správne výchovné pôsobenie sleduje a umožňuje vývin psychiky jednotlivca.

Pritom tento vývin je dvojaký: obsahový a funkčný
(vývin funkčnej zdatnosti psychiky).
Pod obsahovým vývinom rozumieme obohacovanie psychiky jednotlivca takými vedomosťami, spôsobilosťami, návykmi, zručnosťami, etickými a estetickými zážitkami, ktoré sú nevyhnutné pre výchovu mladého človeka.
Obsahový vývin psychiky podmieňuje však aj vývinové danosti samotnej psychiky jednotlivca, vývin jej funkčnej zdatnosti.

Z psychologického hľadiska je vývin funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca veľmi zložitý proces, ktorý je nevyhnutným predpokladom aj jeho obsahového vývinu.

Môžeme teda povedať, že od úrovne vývinu funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca závisí aj obsahový vývin jeho psychiky.
Čím je funkčná zdatnosť psychiky jednotlivca na vyššej úrovni vývinu, tým lepšie sú predpoklady na jej obsahový vývin.

V pedagogickej praxi to znamená, že výchovné a vyučovacie nároky musia byť primerané vývinu psychických možností žiakov, chovancov, učňov.

Vývin funkčnej zdatnosti psychiky človeka umožňuje veľká plastickosť nervovej sústavy, no predovšetkým kôry veľkých hemisfér.
Mozgová kôra sa chápe ako obrovská prepájacia tabuľa, ktorá má veľké možnosti tvoriť nové, pretvárať a meniť staré dočasné spoje.

Výchovné pôsobenie sa teda stretáva s jednotnou, ucelenou psychikou jednotlivca, ktorá má vlastné zákonitosti.
Jej formovanie sa môže úspešne realizovať iba pri rešpektovaní týchto zákonitostí vývinu funkčnej zdatnosti psychiky žiaka v ontogenéze.

Pri správnom výchovnom pôsobení musí nastať vzájomné ovplyvňovanie obsahového vývinu a vývinu funkčnej zdatnosti psychiky žiaka.
Nároky kladené na vývin funkčnej zdatnosti psychiky ju zároveň rozvíjajú a tak vplývajú na zvyšovanie úrovne obsahových nárokov na jeho psychickú činnosť, a teda aj na ďalší obsahový vývin.

V školskej praxi, ak napr. učíme alebo kladieme výchovné požiadavky na takej úrovni, že žiak je schopný si ich s plným pochopením úspešne osvojiť, rozvíjame tým funkčnú zdatnosť jeho psychiky, čo zasa v budúcnosti umožní zvýšiť úroveň učiva alebo výchovných nárokov.

Súhrnne teda možno povedať, že vývin funkčnej zdatnosti psychiky jednotlivca v úzkej závislosti od štrukturálneho dozrievania mozgu je nevyhnutným predpokladom obsahového rozvoja jeho psychiky a obsahový rozvoj sa zasa stáva podmienkou ďalšieho vývinu jej funkčnej zdatnosti.

3.Treťou osobitosťou výchovného pôsobenia je bipolárnosť.

Výchovno-vzdelávací proces sa uskutočňuje v bipolárnej činnosti, t.j. máva dva komponenty. Jedným je učiteľ, vychovávateľ, majster a druhým dieťa, žiak, učeň.
Zložitosť výchovného pôsobenia je v tom, že rodič, učiteľ, majster pôsobí na mladého človeka, ktorého psychika sa ustavične vyvíja podľa vlastných biologických a psychologických zákonitostí, predovšetkým vplyvom výchovných zásahov.

Preto treba pri výchovnom pôsobení prihliadať na obidva činitele.
Bipolárnosť výchovného pôsobenia sa nechápala a nerešpektovala vždy správne.

Napríklad v stredoveku a na začiatku novoveku sa v pedagogickej teórii a praxi zväčša alebo úplne zdôrazňovala iba činnosť pedagóga.
Potom sa zasa upadlo do druhej krajnosti a kládol sa dôraz iba na osobnosť žiaka (pedocentrizmus). Podľa nášho názoru sú oba uvedené prístupy nesprávne.

Charakter bipolarity treba chápať ako vzájomné spolupôsobenie dvoch komponentov, t.j. vzájomné pôsobenie výchovnej činnosti učiteľa (majstra) a činnosti žiaka (učňa). Výchova bez žiaka nemá význam.

Význam nadobúda až vtedy, keď sledujeme jeho vývin.
Tak isto ani vývin človeka nie je mysliteľný v ľudskej spoločnosti bez výchovného pôsobenia. Obidva komponenty výchovného pôsobenia sa navzájom ovplyvňujú.
Dospelý plánovite pôsobí na deti a mládež, čím formuje ich osobnosť.

No aj mladý človek pôsobí na dospelého tým, že sa vyvíja.
Čím viac sa vyvíja jeho osobnosť, tým väčšie sú nároky na prácu pedagóga, rodiča, vychovávateľa, majstra.