Slovenská autorka L.Maršalová (pozri: L. Ďurič a kol.,1988) rozlišuje päť základných druhov učenia:
- podmieňovanie,
- percepčno-motorické učenie,
- verbálne učenie,
- pojmové učenie riešenie problému.

Toto členenie považujeme za dostatočne diferencujúce.

Podmieňovanie

Podstatou tohto druhu učenia je utváranie dočasných nervových spojov, asociácií v mozgu. Podmieňovanie sa zvyčajne delí na tzv. klasické, pavlovovské a na inštrumentálne alebo operačné.

a) Klasické podmieňovanie opísal a objasnil I.P.Pavlov známymi pokusmi na psoch.
Väčšina vzdelaných dospelých ľudí vie, ako Pavlov učil psov sliniť ako odpoveď na zvuk alebo svetlo.

Uvedieme preto iný príklad.

Keď namierime slabý prúd vzduchu na rohovku, oko rýchlo žmurkne, čo je spojenie, ktoré Pavlov označil ako nepodmienený reflex a znamená, že reakcia sa tu začína bez toho, že by bolo potrebné nejaké podmieňovanie alebo predchádzajúce učenie.
Avšak ak sa ozve, povedzme, zvonček asi 1/2 sek. pred tým, ako prúd vzduchu dosiahne rohovku, máme tu dôležitú podmienku pre vznik naučenej asociácie.
Zvuk zvončeka (alebo akýkoľvek iný „neutrálny“ podnet) je „podmieneným podnetom“ alebo signálom.

Ak sa sekvencia „zvuk zvončeka - prúd vzduchu“ niekoľkokrát opakuje, zvyčajne je možné pozorovať existenciu nového naučeného spojenia, a to S (zvuk)  R (žmurk.).
Toto sa prejaví aj pri samotnom zvuku zvončeka, bez toho, že by sa aplikoval prúd vzduchu. Samozrejme, že takto utvorený podmienený reflex „vyhasne“, ako po zvuku zvončeka niekoľkokrát nenasleduje nijaký prúd vzduchu.
Pavlov svojimi podmienenými reflexmi a ich mechanizmami
(ktoré tu nebudeme rozoberať) objasnil najvšeobecnejšie zákonitosti učenia.
Preto niektorí autori považujú pavlovovské podmieňovanie za jednu z teórií učenia a nielen za jeden z druhov učenia.

b) Operačné (inštrumentálne) podmieňovanie.

Ďalším základným druhom učenia, ktoré možno ľahko pozorovať, je tzv. operačné podmieňovanie.
Pavlovove experimenty veľmi zaujali amerických behavioristov, ktorí nielen že opakovali jeho experimenty, ale začali ich aj obmieňať.
Dospeli tak k ďalšiemu druhu učenia, ktoré Thorndike nazval „učením pokusom a omylom“. Zrejme to však nie je najlepší opisný názov.
Lepším názvom je operačné učenie alebo inštrumentálne učenie.

Tento názov zahŕňa dva body:
1) zdôrazňuje precíznu zručnostnú podstatu odpovede, ktorá zahrnuje použitie „nástrojov“ a 2) implikuje, že naučené spojenie je nástrojom na uspokojenie nejakého motívu.
Takéto učenie sa týka jednoduchého spojenia medzi podnetom a odpoveďou, ale nie mnohostranných alebo zreťazených asociácií.

Podnet a odpoveď sa tu integračne spájajú takým spôsobom, ktorý sa nevyskytuje u klasického pavlovovského podmieňovania.

Zvonček skutočne nemá nič do činenia so žmurknutím oka, okrem toho, že je signálom pre toto žmurknutie.
V prípade operačného podmieňovania sa napr. zafarbený blok (stena) stáva pre dieťa vecou, ktorú treba otvoriť
( tento experiment tu neopisujeme).
Je skutočne ťažké nájsť príklad ľudského učenia, ktoré by mohlo reprezentovať operačné učenie v relatívne čistej podobe jednoduchej učebnej asociácie. R.M. Gagné (1985) píše, že mnohé prípady, ktoré sa zdajú byť na prvý pohľad vhodnými príkladmi takého učenia, po bližšom preskúmaní sa ukazujú ako príklady na oveľa zložitejšie a komplexnejšie formy zreťazovania alebo verbálnych asociácií.

Tieto ťažkosti vedú k tomu, že je nutné obrátiť sa za príkladmi k veľmi mladému dieťaťu. Avšak počet systematických výskumných dôkazov o učení malého dieťaťa, u ktorého sa dá predpokladať, že sa neprejavilo predchádzajúce učenie, je veľmi limitovaný.

Preto príklad, o ktorom referuje Gagné, sa týka odpovedi kojenca na držanie kojeneckej fľaše vo vhodnej polohe na kŕmenie. V prvom štádiu sa učenie vlastne ešte nezačalo.
Rodič drží fľašu naklonenú v potrebnom uhlu vhodnom na kŕmenie.
V priebehu tohto postupu však dieťa často nesystematicky uchopí fľašu.
Teraz sa predpokladá, že rodič začne postupne púšťať fľašu tak, že väčší tlak prenáša na ruky dieťaťa.
Kŕmenie pokračuje dovtedy, kým ruky dieťaťa neprejavia dostatočne silný stisk v dostatočne zdvihnutej polohe.

Aby sa toto svalové napätie uvoľnilo, dieťa trocha v tlaku poľaví, pričom sa fľaša dostane do takej polohy, že nijaká potrava sa do úst dieťaťa nedostane.
Potom zrejme rodič uvedie fľašu do takej polohy (sklonu), aby sa kŕmenie obnovilo.
V dôsledku postupnej pomoci dieťa začína držať fľašu vo vhodnej polohe a pomoc rodiča sa stále znižuje až kým nie sú odpovede dieťaťa primerané a asociácia medzi podnetom a reakciou sa neupevní. Inými slovami, dieťa, ak mu dáme fľašu, je schopné obnoviť potrebnú odpoveď a „naučí sa držať fľašu vo vhodnej polohe“.

Toto učenie už zrejme nie je iba „pokusom a omylom“, ale skôr „procesom postupného približovania“.
Učenie, ktoré sa tu prejavuje je, ako povedal Skinner, „vecou vývoja“.
Rad podnetov, vrátane uvidenia a pocítenia fľaše ako aj proprioceptívnych podnetov vychádzajúcich zo svalov pleca a ruky dieťaťa sa takto spája so správnou odpoveďou spočívajúcou v držaní fľaše v polohe, v ktorej sa potrava môže dostať do úst. Súčasne mierne odlišný rad stimulov (keď je fľaša príliš sklonená) vedie k tomu, že sa nijaká potrava do úst nedostane.