Podstatu operačného učenia vyjadrujú tri základné zákony :
Zákon účinku, podľa ktorého pozitívne dôsledky správania posilňujú spojenie medzi situáciou a správaním, negatívne dôsledky ho oslabujú.
Úspešné správanie sa upevňuje, neúspešné slabne.

Zákon cviku, podľa ktorého sa spojenia zosilňujú činnosťou, opakovaním.

Zákon pohotovosti, podľa ktorého sa jednotlivec úspešne učí, ak je dostatočne motivovaný.

Rozdiel medzi klasickým a operačným podmieňovaním možno vidieť v tom, že pri klasickom podmieňovaní sa hneď po podmienenom podnete (napr. zvončeku) objavuje nepodmienený podnet
(napr. potrava).
Keď sa toto viackrát opakuje, vznikne dočasný nervový spoj, utvorí sa podmienený reflex a potom už samotný podmienený podnet (zvonček) vyvolá takú istú reakciu (napr. slinenie),
ako nepodmienený podnet (potrava).
Pri operačnom podmieňovaní treba najskôr vykonať nejakú činnosť
(nastaviť fľašu do vhodnej polohy) a až potom dôjde k posilneniu (potrava).

Okrem toho, pri operačnom podmieňovaní sa zvýrazňuje cieľová aktivita subjektu.
Od jeho podmienenej odpovede závisí, či získa predmet posilnenia alebo nie, alebo či sa vyhne predmetu ohrozenia.

Pri klasickom podmieňovaní je aktivita na strane experimentátora, kým pri operačnom podmieňovaní je na strane subjektu, ktorý sa učí. Keďže touto aktivitou v živote sa vyznačujú predovšetkým ľudia, operačné podmieňovanie môže mať istú modelovú hodnotu pre opis a analýzu niektorých stránok učenia človeka.

Príklady učenia podmieňovaním v bežnom živote
Odpoveď na signály a vykonanie jednoduchej motorickej reakcie nie je nič viac ako malá časť zručností, ktoré sa človek môže naučiť.

Opíšeme niekoľko príkladov tejto formy učenia tak, ako sa prejavujú v bežnom živote.

Príklady klasického podmieňovania

Učenie sa signálom sa objavuje v každodennom živote každého z nás.
Niekedy je to skôr dôsledok náhodných okolností, ako výsledok zámerného plánovania zo strany rodičov alebo učiteľov.
Učíme sa odpovedať na veľa druhov signálov, ako je trúbka automobilu, budík alebo niektoré druhy emocionálnych výbuchov iných ľudí.

Mnohé detské strachy boli zrejme nadobudnuté v dôsledku klasického podmieňovania.
Deti majú strach z niektorých zvierat alebo aj ľudí, pretože boli späté s podnetmi, ktoré sa objavili spolu s nejakým nepodmieneným podnetom ako je napr. silný zvuk.

Pravdepodobne príjemné emócie môžu byť tiež vyvolané v podstate rovnakým spôsobom v dôsledku predchádzajúceho spojenia s určitými osobami alebo situáciami.
Pravdepodobne uprednostňovanie „macka“ alebo prikrývky sa môže stať signálom pre dobré cítenie sa, rovnako ako určitá scéna alebo melódia v neskoršom vývinovom štádiu.

Príklady operačného podmieňovania

Operačné učenie je veľmi užitočné.
U detí je to druh učenia, ktoré zahrňuje také veci ako je naťahovanie sa a uchopovanie hračiek a iných predmetov, usmievanie sa na vlastných, blízkych ľudí, zaujímanie polohy tela a hlasové prejavy.
Ako dieťa postupne nadobúda väčší a väčší repertoár týchto spočiatku izolovaných asociácií, začínajú sa formovať do dlhších reťazcov a tak je stále ťažší izolovať „čisté“ príklady tohto detského učenia.

Operačné učenie je nesporne hlavným druhom učenia, ktorý zahrňuje prvotné učenie sa slov u detí. Prvotné výrazy ako je „ňa-ňa“, ak ich rodič počuje a posilňuje, môžu viesť k spojeniu alebo odpovedi „ma-ma“.
Čiastočne tento postup zahrňuje to, že dieťa odpovedá na daný vonkajší podnet, ktorým je „ma-ma“ vyslovené rodičmi.

Ďalším príkladom uplatnenia operačného podmieňovania vo výchove sú :
techniky modifikácie správania, ktoré opisuje Fontana (1997).
Tieto techniky sú zamerané na odstránenie nežiadúceho alebo problémového správania.

Vychádzajú z toho, že posilňované správanie žiak opakuje, kým neposilňované sa postupne z jeho repertoáru správania vytráca.

Ďalším predpokladom je, že pretrvávajúce problémové prejavy žiaka sú zrejme nejakým spôsobom posilňované reakciami prostredia, často samotného učiteľa.
A naopak, že na svoje vhodné, žiadúce správanie nedostáva nijakú pozitívnu odozvu.

Fontana uvádza príklad nežiadúceho správania žiaka, ktoré spočíva v provokujúcom vykrikovaní poznámok.
Učiteľ zvyčajne reaguje tak, že žiaka napomína, rozčuľuje sa a pod.

Ak je cieľom žiaka upútať na seba pozornosť spolužiakov a učiteľa, či dokonca skúšať, koľko ten vydrží, učiteľove reakcie presne zodpovedajú tomu, čo žiak chce dosiahnuť.
Pôsobia teda ako pozitívne posilnenie jeho správania sa, ktoré bude žiak preto aj ďalej opakovať. Učiteľ by teda nemal napomínať žiaka, ale mal by zmeniť svoje správanie, odoprieť mu posilnenie a takéto prejavy si nevšímať.
Z druhej strany by si mal všímať situácie, kedy sa daný žiak správa žiadúcim spôsobom a také správanie posilňovať.