Tvorivý proces sa realizuje v niekoľkých fázach (etapách), ktoré sa stanovili na základe výpovedí geniálnych tvorcov a na základe výskumných údajov.
V podstate ide o štyri základné fázy:
a)prípravná (preparačná),
b)inkubačná (latentná),
c)iluminačná (inšpiračná),
d)overovacia (verifikačná) fáza.
V súvislosti s rozdelením kreatívneho procesu na uvedené fázy alebo etapy treba povedať, že tieto sa v priebehu tvorby natoľko prelínajú, že je ťažko určiť kedy končí jedna a začína druhá. Kreatívny proces je uceleným procesom.
Jeho jednotlivé fázy treba poznať predovšetkým z didaktického hľadiska.
a) V prípravnej fáze riešiteľ si uvedomuje problém a hľadá prostriedky na jeho riešenie, to znamená, že zbiera informácie a osvojuje si ich.
Tu sa uplatňujú predovšetkým také kreatívne schopnosti, ako sú fluencia, flexibilita, originalita a najmä senzibilita
(citlivosť na problémy).
To potom znamená, že učiteľ v prípravnej fáze riešenia problémových úloh má pestovať u žiakov a študentov predovšetkým citlivosť na problémy, čiže schopnosť všímať si aj predmety a javy, ktoré sú na prvý pohľad utajené.
Túto fázu charakterizuje vedomá činnosť riešiteľa, v ktorej sa uplatňuje využívanie predchádzajúcich skúseností, ich logické usporiadanie v záujme cieľa riešenia problému.
b) V inkubačnej fáze ide často o nevedomú (neuvedomenú) aktivitu riešiteľa.
Tu sa riešenia prerušujú, zdanlivo zabúdajú a znovu objavujú.
V tejto fáze má významnú úlohu intuícia. Intuícia sa chápe ako mnohorako.
Raz sa chápe z hľadiska špekulatívnej filozofie poznania ako poznanie, ktoré je v protiklade k zmyslovému a rozumovému poznaniu, inokedy sa zasa chápe z psychologického hľadiska ako inštinkt ľudského umu.
Fáza intuície má v tvorivom procese svoj význam, ktorý však nemožno preceňovať.
Nie každá intuícia je správna. Veľa z nich je nesprávnych, tie však zabúdame a spomíname si len na správne, a tak vzniká dojem, že intuícia nás neklame.
Napriek tomu však intuícia (i keď ju ešte nevieme celkom vysvetliť) je v kreatívnom procese veľmi významná.
c) Výsledkom inkubačnej fázy, najmä intuície je náhle vyriešenie problému, ktoré sa uskutočňuje až vo fáze iluminácie.
Táto fáza sa vyznačuje uvoľnením stavu napätia v subjektívnom prežívaní riešiteľa a považuje sa za vrchol tvorivého procesu.
V nej sa uplatňuje záblesk, osvietenie, inšpirácia, ktoré sú však výsledkom húževnatej tvorivej činnosti tvorcu a veľkú úlohu tu hrajú také schopnosti tvorivosti, ako sú transformačná a adaptačná flexibilita a originalita.
d) Záverečnou fázou kreatívneho procesu je overovacia fáza (verifikácia), v ktorej sa zisťuje, či kreatívna osobnosť správne a spoločensky užitočne vyriešila problém.
Náročnosť tejto fázy spočíva v tom, že subjektívne spoznanie má riešiteľ preformulovať do objektívnych, symbolických foriem (písomná alebo ústna reč).
Ide tu o jav komunikácie, t.j. o jav medziľudského styku na vyššej úrovni.
Overovacia fáza kreatívneho procesu má veľký význam aj vo výchovno-vzdelávacom procese v škole. Dôkaz o správne vyriešenom probléme je silným motivačným činiteľom pre ďalšiu činnosť žiakov. Tvorí základ zážitku úspechu, ktorý v našich školách ešte často chýba.
Záverom k procesu kreatívnej tvorby a k jeho fázam treba uviesť, že tieto fázy nie sú izolované, ale navzájom sa prelínajú, podmieňujú a doplňujú.
Tvorivý proces prebieha takto aj v rámci učenia pomocou riešenia problémov
(jedna z teórií učenia, ako si iste pamätáte), teda v rámci problémového učenia a problémového vyučovania, ktoré sa považuje za najvyšší druh ľudského učenia.
Aj tu sa prejavuje rozdiel medzi inteligenciou a tvorivosťou.
Výsledkom tvorivého procesu je tvorivý produkt. V tvorivom produkte sa objektivizujú fázy tvorivého procesu.
Podstata problémového učenia (učenia riešením problému) žiakov v škole
Najskôr si treba objasniť dva základné pojmy - problém a problémová situácia.
Pojem problém možno vymedziť takto:
a)Je to taký interakčný vzťah subjektu k jeho okoliu, ktorý v sebe zahrňuje vnútorný rozpor, pričom subjekt ho rieši hľadaním prechodu od iniciálneho (východiskového) stavu k finálnemu stavu (cieľu);
b)existencia rozporu vyvoláva dynamickú činnosť a zároveň je zdrojom motivovanej aktivity;
c)pri riešení rozporu subjekt prekračuje to, čo je bezprostredne dané, t.j. prekračuje rámec aktuálnej situácie a danej informácie a hľadá nové postupy.
Pod pojmom problémová situácia sa chápe súhrn podmienok, ktoré určujú vznik a špecifickosť problému.
Problémová situácia je určená vzťahom medzi tým, čo je v ňom dané implicitne (t.j. čo v ňom objektívne existuje, ale nie je poznané) a medzi tým, čo je určené explicitne (v podobe určenia úlohy, inštrukcie atď.).
Centrálnym pojmom v problémovom učení a v problémovom vyučovaní je pojem problémová situácia. Je to istá forma vzájomného pôsobenia subjektu a objektu.
Problémovú situáciu charakterizuje istý psychický stav riešiteľa problému. Tento stav sa dostaví v procese riešenia problému. Problémová situácia vzniká z nevyhnutnosti objaviť nový vzťah, vlastnosť alebo spôsob úkonu. Hlavnou časťou (súčasťou) problémovej situácie je neznáme, nové. Práve toto neznáme sa má odhaliť, lebo ináč sa problémová situácia nevyrieši.
V problémovej situácii rozlišujeme tri hlavné zložky:
1) Nevyhnutnosť vykonať úkon. Z toho vzniká potreba nového, neznámeho vzťahu, spôsobu alebo podmienky úkonu.
2) To neznáme, ktoré treba odhaliť.
3) Možnosti žiaka (učňa) riešiť problém.
Samotný proces riešenia problémov (problémových príkladov) má štyri etapy:
1. Hľadanie podmienok a prostriedkov potrebných na dosiahnutie výsledku.
V tejto etape žiak využíva svoje predchádzajúce vedomosti a spôsoby riešenia. Analyzuje podmienky úkonu potrebné na riešenie problému. Ak tieto podmienky nenájde, resp. ich nemá, problém nevie vyriešiť, a preto prechádza do druhej etapy.
2. Vznik novej problémovej situácie - žiak hľadá neznáme, ktoré sa prv nenaučil, ale ktoré predtým nesúviseli s riešením daného problému.
Odhaľuje nový princíp úkonu. Táto etapa sa zvykne nazývať aj etapou vzniku hypotézy.
3. Realizácia nájdeného princípu - závisí od typu problému, ktorý žiak má riešiť (napr. použitie istých praktických operácií, urobenie výpočtov, zostavenie sústavy dôkazov).
4. Záverečná etapa procesu riešenia problému, ktorého podstata spočíva v previerke správnosti nájdeného riešenia. Takýmto prípadom môže byť pokus zhodnotiť pravdivosť dosiahnutého výsledku (tzv. skúšky v aritmetike).
Riešenie problémov je jeden druh učenia, pričom sa pokladá za najvyšší. Riešením problémov sa žiak učí, a tým aj rozvíja svoje tvorivé myslenie. Získava tak nové poznatky a tiež rozvíja svoje rozumové schopnosti.
Úrovne tvorivosti
Tvorivej osobnosti najlepšie porozumieme vtedy, ak poznáme jej vývin v tvorivej činnosti. Tu je veľa úloh pre vývinovú a pedagogickú psychológiu.
Z vývinového hľadiska kreatívna tvorba tvorivej osobnosti má päť vývinových úrovní:
1. Expresívna tvorivosť, ktorá sa vyznačuje spontánnosťou a voľnosťou. Je typická pre deti v predškolskom veku. Prejavuje sa v detských kresbách, v typických detských otázkach - prečo? začo? načo? a pod. Pre rozvoj tvorivosti dieťaťa nič nie je obmedzujúcejšie, ako keď jeho prejavy dospelí nerešpektujú, keď ho odmietajú, zahriakavajú.
2. Produktívna kreativita, resp. produktívna úroveň kreativity sa utvára na základe predchádzajúcej úrovne.
Vyznačuje sa tým, že na základe expresívnej kreativity si jednotlivec osvojuje (naučí) spôsoby, techniky a výrazy pre svoje produkty.
Spontánnosť a voľnosť ustupujú a tvorivý jednotlivec konfrontuje svoje produkty s realitou už na komunikatívnej úrovni. V škole je to už produkt žiaka, ktorý učiteľ alebo sám žiak porovnáva s požiadavkami, prípadne s produktmi iných žiakov (spolužiakov).
3. Objavovacia úroveň kreativity, kde tvorivá osobnosť už operuje s vlastnými komponentmi tvorby. Podstatou tejto tvorivosti je už objav.
Vo svojich starších vedomostiach jednotlivec už objaví niečo nové. Vidí v nich nové problémy, utvárajú sa nové problémové situácie, ktoré menej tvorivý jednotlivec nezbadá. Pravda, u žiakov tento objav je ešte často subjektívny, nevie o tom, že to už niekto pred ním tiež objavil. Na pozadí tejto úrovne tvorivosti jednotlivca sú jeho predchádzajúce skúsenosti, ktoré si osvojil v procese učenia.
4. Inovačná úroveň tvorivosti sa vyznačuje tým, že jednotlivec už postrehne a pochopí základné princípy príčinno-následných vzťahov problémových okruhov, či už v oblasti umenia, vedy alebo praktickej činnosti. Len na základe pochopenia týchto princípov môže človek realizovať tie zmeny, ktorými inovuje a zdokonaľuje už jestvujúce na vysokej úrovni.
5. Najvyššia (emergenčná) úroveň tvorivosti. Túto úroveň dosiahne len veľmi málo ľudí. Na tejto úrovni vznikajú nové vedecké alebo umelecké školy, teórie a smery.
Predchádzajúce vedomosti a poznatky sa tu preštrukturujú, lebo každé geniálne dielo má svoju históriu. Na tejto úrovni procesy získavania nových poznatkov, ich spracovanie, abstrakcia a syntéza sú na vyššom stupni, ako vo všetkých predchádzajúcich úrovniach tvorivosti. Je to úroveň tvorivosti geniálnych ľudí (géniov).
