Prvou podmienkou toho, aby sa žiak niečo naučil (osvojil si), je aby sa to, čo si má osvojiť, odrazilo v jeho psychike, vyčlenilo z ostatných vnímaných stránok vonkajšieho a vnútorného sveta.
Nestačí sa dívať, treba vidieť, nestačí počúvať, treba počuť, nestačí mechanicky vnímať, treba si vnem aj uvedomiť. Informáciu, ktorá sa nedostane do žiakovej psychiky, si nemôže osvojiť ani prepracovať.
Osvojenie sa môže uskutočniť iba vtedy, ak si má čo osvojiť. Hoci sa tieto konštatovania zdajú triviálne, skúsenosti ukazujú, že sa vo vyučovacej praxi zďaleka nie vždy uplatňujú. Učiteľovi sa zavše zdá, že „názorná“ ukážka a „dobré“ vysvetlenie akosi automaticky zabezpečujú, že žiak správne vníma príslušné informácie.
V skutočnosti to ani zďaleka nemusí byť tak. Ide totiž o to, že učiteľov výklad, jeho reč, jeho pokyny a požiadavky tvoria iba časť signálov, ktoré prichádzajú k žiakovi a pôsobia na jeho psychiku. Súčasne zvonku prichádza celý prúd postranných „šumov“. Je to napríklad správanie spolužiakov, učiteľov vzhľad, rôzne zvuky zvonku a množstvo iných podnetov, ktoré ustavične pôsobia v mikroklíme triedy (či dielni) a niekedy môžu pôsobiť intenzívnejšie ako učiteľov či majstrov výklad.
Zvnútra sa k nim pripájajú spomienky, očakávania, obavy, úvahy. Ale aj v tom, že učiteľ hovorí alebo ukazuje, je mnoho vedľajších, zbytočných, v danom momente nepotrebných informácií.
Pritom je z psychológie známe, že človek môže súčasne pozornosťou postrehnúť a uvedomiť si iba relatívne obmedzený okruh objektov (7±2).
Všetky ostatné sa pohybujú, pôsobia „na hranici vedomia“ ako všeobecné podnetové pozadie, alebo sa vôbec neuvedomujú.
Táto výberovosť nášho vedomia sa nazýva, ako si pamätáte, pozornosťou.
Pozornosť je psychickým stavom, na pozadí ktorého sa realizujú ostatné poznávacie procesy (vnímanie, pamäť, myslenie) a ktorý spoluurčuje ich kvalitatívnu úroveň.
V súvislosti s učením a osvojovaním nie je vhodné hovoriť o dobrej alebo zlej pozornosti, ale skôr o tom, či sa niečomu venuje, alebo nevenuje náležitá pozornosť.
Preto je správnejšie stavať problém takto: čo spôsobuje, že psychika žiaka alebo učňa vyberá a prepúšťa do vedomia jednu informáciu a filtruje, ignoruje druhú?
Zásadne na túto otázku možno odpovedať tak, že pozornosť je zameranosť psychickej činnosti v danom momente, a to spravidla na to, čo je zamerané vnímanie, pamäť myslenie atď.
Preto ju podmieňujú tie isté pramene, ktoré determinujú (podmieňujú) psychickú činnosť - vonkajšie, vnútorné a osobné (ktoré tiež patria k vnútorným).
Určité predmety, udalosti alebo vlastnosti môžu teda vyvolať aktivitu psychiky, pretože sa spájajú s vnútornými prameňmi jej činnosti - potrebou informácií, resp. sklonmi, záujmami, vášňami, cieľmi.
Vtedy hovoríme, že pozornosť vyvolávajú také vlastnosti predmetov a javov, ako je ich novosť, neočakávanosť, prekvapivosť, neobyčajnosť (poskytujú mnoho nových informácií) alebo zaujímavosť a užitočnosť, dôležitosť (spájajú sa s túžbami, činnosťou a cieľmi žiakov). Psychická činnosť v tomto prípade vzniká akoby „sama od seba“, a preto hovoríme o mimovoľnej alebo neúmyselnej pozornosti.
Aktivitu psychiky môžu vyvolať aj požiadavky, očakávania a vonkajšie možnosti, ktoré podnecujú vôľu realizovať ich.
V takomto prípade hovoríme o nútenej, zámernej, úmyselnej pozornosti. Vyvolávajú ju, ako si pamätáte z všeobecnej psychológie, prinucovacie prostriedky ako požiadavky, podnecovanie, spoločenský tlak, organizácia náležitých podmienok (napr. odstránenie rušivých činiteľov).
Výskumy však ukazujú, že zvonku vynútená psychická činnosť je veľmi nestála a ľahko ju nahradí aktivita podnecovaná vnútornými zdrojmi.
Preto, ak úmyselnú pozornosť nepodporujú vnútorné determinanty, ľahko sa mení na nepozornosť (prenesenú pozornosť na inú činnosť či jav).
Stáva sa však aj to, že zvonku vyvolaná činnosť sa spojí s nejakými vnútornými stimulmi (napr. potrebou informácie ,snahou dosiahnuť úspech). Vtedy sa psychická aktivita plne sústreďuje na vykonávanú činnosť.
V takých prípadoch hovoríme, ako si pamätáte, o poúmyselnej pozornosti. Z pedagogických prostriedkov ju podnecujú informácie o dosiahnutých výsledkoch, pochvala, súhlas.
Aj tretí spomínaný prameň psychickej činnosti, t.j. osobný (vzťah človeka k okolitému svetu, k sebe samému a vlastnej činnosti) ovplyvňuje jej priebeh a výsledky pozornosti, avšak uplatňuje sa najmä pri jej zameraní.
Mnoho experimentov a pozorovaní poukazuje na dôležitý, skoro rozhodujúci význam zameranosti (postojov, naladenosti) žiaka v jeho učebnej činnosti.
Zameranosť ovplyvňuje najmä rýchlosť, trvanlivosť a charakter zapamätania. Učenie sa so zameraním „do skúšky“ prejavuje trvanlivosť zapamätania iba do uvedeného času.
Zameranosť na približné zapamätanie má za následok „približné“ vedomosti atď. Naviac, vnímanie istej informácie bez zámeru zapamätať si ju často nemá za následok žiadne vedomosti.
Napriek uvedenému existuje aj mnoho opačných faktov, t.j. že si osvojujeme potrebné a zaujímavé informácie pri hre, práci učení aj bez akéhokoľvek zámeru osvojiť si ich.
V takomto prípade sa vyčleňujú a upevňujú v dôsledku zameranosti osobnosti na príslušné hodnotu. Vtedy hovoríme o náhodnom, resp. príležitostnom učení.
Problém pozornosti a zameranosti na učenie je teda problémom motivácie žiaka, učňa. Pozornosť a zámer pri učení sú vonkajším prejavom určitej zameranosti psychickej a praktickej činnosti žiaka, ale najmä jej zameranosti na výsledky, ciele alebo proces učenia.
Táto zameranosť sa dosahuje tým, že sa tieto základné stránky učenia spájajú s vnútornými, vonkajšími alebo osobnými determinantmi učebnej činnosti žiaka, učňa.
Vonkajšie činitele efektívnosti vyučovacieho procesu
Výsledky akejkoľvek učebnej činnosti závisia nielen od subjektívnych, ale aj od objektívnych činiteľov.
Takýmto objektívnym činiteľom sú pri učení najmä vlastnosti, resp. parametre samotnej učebnej látky, a to najmä jej obsah, forma, náročnosť, významovosť, zmysluplnosť, štruktúra, rozsah a emocionálne zafarbenie.
O každom z týchto činiteľov by sme si mali aspoň v krátkosti niečo povedať, a to napriek tomu, že ste ich preberali zrejme v pedagogike.
