Príčiny neprospievania podmienené žiakovou osobnosťou

Predmet : Pedagogická psychológia

O týchto príčinách, podobne ako aj o ďalších, sa zmienime aspoň krátko.
Osobnosť žiaka môže mať viacero takých nedostatkov alebo čŕt, ktoré môžu spolu zapríčiniť jeho neprospievanie.

Patria k nim poruchy telesného vývinu a zdravotné ťažkosti, poruchy duševného vývinu, nedostatky v intelektuálnej oblasti, nesprávne postoje, niektoré záporné osobnostné črty, emocionálne poruchy, narušená sociabilita, maladjustácia (neprispôsobenosť) na školu a niektoré typologické osobitosti.

Na neprospech žiakov môžu vplývať aj ich vekové osobitosti a pohlavné rozdiely (príslušnosť k pohlaviu).
O každej z týchto príčin by bolo možné veľa povedať.
Pre vás bude nateraz stačiť, že si uvedomíte, čo všetko vlastne sú príčiny podmienené žiakovou osobnosťou.


Príčiny neprospievania podmienené učiteľovou osobnosťou

Výchovno-vyučovací proces v škole na profesionálnej úrovni riadi učiteľ. Teda predovšetkým učiteľovi by sa mali pripísať klady i nedostatky dosiahnuté vo vyučovacom procese, a tým aj zodpovednosť za neprospievanie žiakov. Hoci takto postavená problematika neprospievania je iste zjednodušená, v podstate zodpovedá skutočnosti.

Výskumy ukázali, že vzťah učiteľa k žiakovi je jedným z najsilnejších motívov jeho učenia v kladnom i zápornom smere. Záporná vzťah učiteľa k žiakovi, keď sa žiak právom alebo neprávom domnieva, že učiteľ ho nemá rád, že „na ňom sedí“, je voči nemu zaujatý, nespravodlivý, pri všetkom úsilí neumožní mu zlepšiť si známku, žiaka v učení znechucuje, prestáva mu venovať náležitú pozornosť.
Jeho prospech sa zhoršuje, až sa dostaví neprospievanie. Záporný vplyv tohto faktora je tým silnejší, čím mladší sú žiaci. Je silnejší u dievčat ako u chlapcov.
Zo všetkých postojov učiteľov k žiakom na mnohých žiakov môže záporne vplývať tzv. autoritatívny postoj učiteľa. Vyhranené uplatňovanie tohto postoja vyvoláva u mnohých žiakov citové napätie a labilitu (strach, úzkosť, nervozitu).

Medzi žiakmi začínajú prevládať nezdravé vzájomné vzťahy (žiarlivosť, nedôverčivosť, neochota vzájomnej pomoci, úsilie „ukázať sa pred učiteľom na úkor ostatných, vzájomné odmietanie, sklon k agresivite, výsmech po neúspechu)
Iniciatíva a samostatnosť žiakov sa obmedzujú, kladná motivácia v učení sa nahrádza zápornou (strach, obavy).
Spontánne vecný vzťah k učeniu a pozornosť žiakov sa z učenia prenášajú na učiteľa. Takto vznikajú u žiakov poruchy učenia.
Záporne môže vplývať aj všeobecný postoj učiteľa označovaný ako uvoľnený (laissez-faire) postoj.
Pri tomto postoji učiteľa k žiakom vzniká akýsi „stav neurčitosti“ žiakov v učení (učiteľ ich výsledky náležito nekontroluje a nehodnotí, žiaci nevedia „na čom sú), učiteľ im pri ťažkostiach náležito nepomáha), čím sa výrazne oslabuje motivácia žiakov v učení sa, záujem o jeho výsledky, ktoré sa postupne čoraz viac zhoršujú.

Významnejšiu úlohu ako všeobecný postoj učiteľa k žiakom má pri neprospievaní konkrétny postoj učiteľa k neprospievajúcemu žiakovi (resp. k jeho neprospievaniu).
V prístupe k slabším žiakom má z prognostického hľadiska postoj učiteľa k týmto žiakom dvojnásobný význam.
Závisí najmä od toho, s akými predstavami učiteľ k žiakovi pristupuje, čo si o ňom myslí, čo od neho očakáva, najmä ako sa pozerá na jeho ďalší vývin, na možnosti zlepšenia.

Od toho totiž závisí aj pohľad žiaka na seba, na svoje neúspechy, čo má ďalekosiahly vplyv na obnovu jeho sebadôvery, chuti do učenia a záujem o školu.

Dôležité je, aby si učiteľ na základe nedostatočných informácií, resp. na základe prvých dojmov alebo prvých neúspechov neutvoril voči žiakovi skreslený, povrchný, falošný postoj a aby ho nefixoval ako nemeniteľnú šablónu.
Naopak, z hľadiska prekonania neúspechu je veľmi dôležité, aby učiteľ prejavil vieru v možnosti nápravy žiaka, aby túto vieru premenil v ochotu pomôcť a svoj názor pružne menil podľa nových situácií, najmä podľa toho, aký pokrok dosahuje dieťa vo svojom vývine a učení.
Nielen to, ale aj primerane rýchlo reagoval na tieto zmeny a utváral priaznivé podmienky na upevnenie kladných vlastností.

Ak je postoj učiteľa k neprospievajúcemu žiakovi neadekvátny, ťažko očakávať zlepšenie jeho učebných výsledkov.
Sú to najmä také chyby, ako:

- zanedbávanie a nevšímanie si slabých žiakov pri práci učiteľa s triedou, ich odsúvanie na perifériu vyučovacieho procesu a triedy;
- zjednodušený názor na príčiny neprospievania, nezdravá tendencia vidieť ich výlučne v znížených rozumových schopnostiach žiaka, nepostrehovanie všetkých, resp. základných príčin a súvislostí;
- „bezperspektívny“ postoj, ktorý žiakov stavia do bezvýchodiskovej situácie, brzdí ich úsilie zlepšiť sa, ale aj učiteľovu snahu odstraňovať neprospievanie;
- netrpezlivosť v prístupe k následným pedagogickým tlakom, ktoré u žiakov vyvolávajú iba zvýšené nervový napätie, znižujú ich učebnú výkonnosť;
- tendencia odstrániť neprospievanie predovšetkým zápornou stimuláciou, trestom chápaným v širšom zmysle slova (represáliami, trestami, karhaním, zastrašovaním, zahanbovaním žiaka);
- nadmerné zapájanie neprospievajúcich žiakov do súťaženia s prospievajúcimi, ktorého výsledky pri ustavičnom porovnávaní prehlbujú komplexy menejcennosti neprospievajúcich žiakov, provokujú u nich nezdravé motívy rivality, agresívne správanie; zanedbávanie zreteľa na rodinné prostredie žiaka, malé úsilie paralyzovať jeho prípadný záporný vplyv a využívať kladný vplyv pri odstraňovaní neprospievania, nedostatok výchovných kontaktov medzi školou a rodinou.