Predmet : Vývinová psychológia

Ako sme videli, záujem moderných teórií sociálneho učenia sa obrátil smerom ku kognitívnym faktorom.
Tento trend vo veľkej miere inšpirovali organizmické teórie vývinu.
Najznámejšia organizmická teória vývinu je teória kognitívneho štrukturalizmu Jeana Piageta, ktorá mala podstatný vplyv na ďalší rozvoj teórie vývinu.
Podľa organizmických teórií je smer vývinu určovaný rovnako biologickými dispozíciami ako aj skúsenosťou.
Dieťa, človek sa neustále snaží adaptovať vo vzťahu k svetu tým, že novú skúsenosť porovnáva s už existujúcim poznaním a zároveň začlenením novej informácie tento kognitívny základ rekonštruuje.
Prebieha akomodácia voči novej informácii a asimilácia skúsenosti do už existujúceho individuálneho poznania alebo psychických štruktúr. Výsledkom toho je kognitívny vývin.
Táto teoretická perspektíva sa nepozerá na ľudské bytosti ako na stroje, ale ako na organizmy - živé a rastúce, s vlastnými vnútornými impulzami a vzormi vývinu.
Človek je aktívny činiteľ vlastného vývinu - je iniciátorom skutkov. Zdroj vývinových zmien je vo vnútri jednotlivca, činitele prostredia pôsobia skôr v smere spomalenia alebo zrýchlenia vývinu a vonkajšie posilnenie dávajú reakciám tvar.
Priebeh vývinu tvorí sled kvalitatívne odlišných štádií - vývinová zmena je kvalitatívna. V každom štádiu sa vytvára odlišný druh schopností a indivíduum sa vyrovnáva s odlišným druhom problémov, iným spôsobom rieši problémy.
Každé nasledujúce štádium stavia na predchádzajúcom a kladie základy pre nasledujúce štádium.
Myslenie a správanie sú v každom štádiu kvalitatívne odlišné v porovnaní s predchádzajúcim, a preto môžeme vývin človeka približne predvídať len prostredníctvom poznania všeobecného (spoločného) smeru vývinu.
Hoci každý človek všeobecne prechádza postupne rovnakým radom štádií, skutočný čas vývinových zmien variuje a ich vekové vyznačenie je len približné.
Človek si teda sám aktívne konštruuje vlastnú realitu sveta. (Konštruktivizmus je základným kameňom organizmickej teórie.) Nie je pasívne formovaný posilneniami pri podmieňovaní alebo predkladanými modelmi, ktorým je vystavený, ale aktívne vyhľadáva skúsenosť a konštruuje vlastný kognitívny svet.
Na vysvetlenie reakcií alebo odpovedí má objektívna realita len malý význam, pretože ide o konštrukciu vlastnej individuálnej skutočnosti interpretáciou a reogranizáciou vlastnej skúsenosti. Spôsob usporiadania informácie závisí od úrovne kognitívneho poznania.
Malé dieťa je napríklad vo svojom poznávaní viac závislé od senzorickej (zmyslovej) a motorickej (pohybovej) informácie, je menej flexibilné (pružné) a menej schopné myslieť symbolicky a abstraktne ako adolescent a dospelý.
Malé deti sú „egocentrické“, viac zamerané na vlastnú perspektívu a menej schopné brať do úvahy názory, pocity, prežívanie alebo predstavy druhého človeka.
Piaget navrhuje, aby sa kognitívny vývin chápal ako proces decentrácie zahrnujúci posun od sústredenia sa na seba samého k bezprostrednej zmyslovej skúsenosti a od jednotlivostí problémov k širšiemu, viacrozmernému, abstraktnejšiemu nazeraniu na svet.
Kognitívne štruktúry definuje Piaget ako schémy.
Schémy sú určité organizované vzory správania používané jednotlivcom v interakcii s prostredím.
Dieťa ovláda schému sania, uchopovania a podobne.
Schémy sa postupne diferencujú, napríklad dieťa sa naučí sať rozličným spôsobom (prsník, palec, cumlík).
Schémy sa tiež koordinujú, dieťa sa učí uchopiť predmet, ktorý vidí. S vývinom schopnosti myslenia sa schémy stávajú organizovanými vzormi myšlienky zodpovedajúcej určitému správaniu.