Predmet : Vývinová psychológia

Piaget definoval tri vzájomne závislé princípy vývinu ako funkčné invarianty (operujú v priebehu všetkých štádií kognitívneho vývinu):

1. organizáciu,
2. adaptáciu,
3. ekvilibráciu (vyrovnávanie).

1. Kognitívna organizácia - tendencia vytvárať systémy zjednocujúce celé individuálne poznanie sveta, postupuje od jednoduchých organizačných štruktúr k zložitejším.
Detské schémy videnia a uchopovania spočiatku operujú nezávisle, až neskôr dochádza k integrácii týchto oddelených schém do jednej vyššie organizovanej schémy, ktorá dovoľuje dieťaťu prezerať si predmet, ktorý drží v ruke
(koordinácia oko - ruka), a tak lepšie poznať určitú časť svojho prostredia. Komplexnejšia organizácia postupuje ruka v ruke so získavaním väčšieho množstva informácií.

2. Adaptácia - efektívna interakcia s prostredím.
Uskutočňuje sa dvojitými procesmi asimilácie novej informácie a akomodácie voči tento informácii.
Prejavom asimilácie je napríklad dojčené dieťa, ktoré sa učí sať z gumového cumlíka fľaše: používa starú schému na nový objekt alebo situáciu, začleňuje informáciu do existujúcej kognitívnej schémy.
Keď dieťa zisťuje, že sanie z cumlíka fľaše vyžaduje odlišné pohyby jazyka a úst, modifikuje starú schému, mení starú (existujúcu) kognitívnu štruktúru, aby sa vyrovnalo s novou informáciou - nastáva proces akomodácie.
Oba procesy spolupôsobia pri kognitívnom rozvoji - pri pokroku v spôsobe porozumenia a pretvárania prostredia.

3. Ekvilibrácia - vyjadruje tendenciu úsilia po dosiahnutí rovnováhy (ekvilibria) medzi organizmom a vonkajším prostredím a medzi kognitívnymi elementmi vnútri organizmu.
Vedie dieťa v posune od asimilácie k akomodácii.
Ak sa nestačia existujúce individuálne štruktúry vysporiadať s novou skúsenosťou, jednotlivec hľadá nový stav rovnováhy organizovaním nových mentálnych vzorov, ktoré zodpovedajú požiadavkám prostredia.
Kognitívny vývin je diskontinuitný (nesúvislý) proces, lebo organizácia intelektu, poznania a kognitívnych stratégií je odlišná v každom jednotlivom vývinom štádiu.
Kognitívny vývin je výsledkom postupu inteligencie radom kvalitatívne odlišných a narastajúcich komplexných reorganizácií spolu s prechodom k pokročilejším úrovniam kognitívneho fungovania.
Piagetova koncepcia viedla k toľkým výskumom kognitívneho výskumu ako žiadna iná teória.
Jedným z najvýznamnejších príspevkov je obrátenie pozornosti od vonkajšieho správania (teórie učenia) k vnútorným kognitívnym procesom.
Má však aj svojich kritikov, ktorí ho obviňujú, že hovorí o „priemernom“ dieťati a nevenuje dostatok pozornosti vplyvom výchovy, vzdelávania a kultúry.
Nerozpracúva citový a osobnostný vývin, až na to, že uznáva existenciu ich vzťahu ku kognitívnemu rastu. Bol kritizovaný aj preto, že väčšinu myšlienok odvodil z výsostne osobných pozorovaní svojich vlastných troch detí, tiež z idiosynkretického spôsobu interview s deťmi namiesto použitia štandardizovaných experimentálnych procedúr.
Niektoré novšie štúdie dokázali, že do určitej miery podcenil schopnosti vyvíjajúcich sa detí.
Napriek uvedenému sa stal priekopníkom v poznaní kognitívnych schopností detí.
Zaznamenal napr. ako prvý, že pre nemluvňa osoba alebo objekt prestávajú existovať, keď zmiznú z jeho zorného poľa (neschopnosť poznania „permanencie objektu“).
Podobne zistil, že deti predškolského veku veria, že keď sa zmení tvar objektu (napríklad gule z plastelíny alebo hliny), mení sa aj jeho hmotnosť, alebo preskupením skupiny predmetov sa môže zmeniť ich počet.
Ukázal, že detské uvažovanie, „detská logika“, je úplne odlišná od logiky dospelých ľudí. Svojím príspevkom k porozumeniu detského myslenia a jeho možností poskytol cenné poznatky pre vzdelávací proces.
Piagetove názory na pedagogickú prax vyplývajú z jeho teórie úlohy aktivity vo vývine.
Podľa tejto teórie dieťa jedine prostredníctvom vlastnej spontánnej aktivity skutočne postupuje v smere kognitívnej organizácie, ktorá pripravuje pôdu pre logické myslenie charakteristické určitými myšlienkovými operáciami a logickými štruktúrami.

Pedagogickú prax charakterizuje:

1. Metódy apelujú na spontánnu mentálnu aktivitu dieťaťa.
2. Učiteľ pôsobí ako spoločník, ktorý minimalizuje používanie dospelej autority, kontroly nad deťmi a stimuluje iniciatívu, hru, experimentovanie, uvažovanie a sociálnu spoluprácu.
3. Spoločenský život medzi deťmi ponúka široké možnosti kooperácie (vrátane konfliktu) v situáciách inšpirujúcich deti v túžbe po koordinácii s druhými.

Úloha učiteľa je stimulujúca a navádzajúca, učiteľ neučí špecifické odpovede, dokonca nepovie dieťaťu, že sa mýli.
Učiteľ musí mať dôveru v schopnosti dieťaťa učiť sa samostatne.
Ak sa mýli, môže klásť otázky alebo obrátiť pozornosť na súvislosti, ktoré dieťa prehliadlo, aby mohlo asimilovať viac údajov, ale podanie správnej odpovede dieťa nepresvedčí.
Musí byť presvedčené svojou vlastnou aktivitou.
Zistilo sa, že deti jednoducho neakumulujú správne myšlienky z pohľadu dospelých, ale konštruujú svoje pozorovanie asimiláciami, ktoré často vedú k radu „nesprávnych“ myšlienok.
Odporúča sa akceptovať tieto „nesprávne“ odpovede detí.
Aspoň spočiatku, ale napokon sa učiteľ nemôže uspokojiť s nesprávnymi odpoveďami detí.
Ponúka sa tu množstvo postupov pre učiteľa, ako priviesť deti k tomu, aby sa napokon sami opravili. (Napr. ak má dieťa úlohu na klasifikáciu a vyberie nesprávny obrazec - iný ako zelený -, učiteľ sa spýta: „Je to zelený štvorec?“, s dôrazom na slovo vyjadrujúce vlastnosť, ktorú dieťa nepostrehlo)
Podľa konštruktivistického prístupu je prítomnosť konfliktov nevyhnutná v aktívnej triede, kde prebieha slobodná sociálna interakcia. Konflikt a jeho riešenie sa tu považuje za základ konštruktivistického kurikula (učebných osnôv).

Aké sú princípy riešenia konfliktov pre učiteľa?

1.Buď pokojný a kontroluj svoje reakcie.
2.Uvedom si, že konflikt patrí deťom, je to ich konflikt.
3.Dôveruj deťom, že sú schopné vyriešiť svoje konflikty.
4.Preber zodpovednosť za fyzickú bezpečnosť detí.
5.Používaj neverbálne metódy na uspokojenie detí.
6.Uznaj (akceptuj), hodnoť prežívanie detí a ich pohľad na konflikt.
7. Pomáhaj deťom verbalizovať ich city a požiadavky voči druhému, pomáhaj im počúvať sa navzájom.
8.Vyjasni a pomenuj problém.
9.Daj deťom možnosť navrhnúť riešenie.
10.Navrhni riešenia, ak deti nemajú vlastné.
11.Zdôrazni hodnotu vzájomnej dohody a daj deťom možnosť odmietnuť navrhnuté riešenie.
12.Uč deti vyčítanky, postupy náhodného výberu.
13.Ak obe strany stratili záujem o konflikt, ďalej nenaliehaj.
14.Uč deti poznávať ich zodpovednosť v konfliktnej situácii.
15.Ponúkni možnosť náhrady, ak je to možné.
16.Pomôž deťom napraviť vzťahy, ale nenúť ich k neúprimnosti.
17.Povzbudzuj deti, aby si samy vyriešili konflikty.