Predmet : Vývinová psychológia

Táto teória modifikuje a rozširuje pôvodnú Freudovu teóriu vývinu. Na rozdiel od Freuda, ktorého teória zahŕňala len obdobie po adolescentný vek, Eriksonove štádiá pokrývajú celé rozpätie života.
Erikson venoval oveľa viac pozornosti vplyvom kultúry ako biologickým faktorom. Jeho teória sa zakladá na vzťahu k základným osobnostným a spoločenským úlohám, ktoré je nutné vyriešiť v každom jednotlivom vývinovom štádiu, pudová stránka ho natoľko nezaujíma.
Zdôrazňuje význam spoločenských a kultúrnych vplyvov na ego v každom z ôsmych samostatných štádií.
Každé z nich existuje v istej forme už na počiatku, ale vyvíja sa v špecifickom, tzv. kritickom období vývinu (epigenetický princíp).
Všetky štádiá sa sústreďujú okolo toho istého bodu - krízy osobnosti, vyvolanej vždy odlišným, hlavným konfliktom, zvlášť dôležitým pre dané obdobie (hoci zostáva do istej miery otáznym po celý život). Erikson je presvedčený, že krízy sa objavujú podľa určitého poriadku daného zrelosťou ega.
Zdravý vývin ega znamená, že jednotlivec sa primerane prispôsobuje požiadavkám určitej krízy daného životného štádia. Ak sa konflikt uspokojivo nevyrieši, jednotlivec pokračuje v úsilí vyriešiť ho a zdravý vývin ega je zadržaný.
Úspešné prekonanie každej z ôsmych kríz spočíva v získaní rovnováhy medzi vzájomne korešpondujúcimi pozitívnymi a negatívnymi črtami ako napríklad medzi dôverou a nedôverou prvého štádia a jeho prvej krízy.
Hoci je žiadúce, aby prevažovali pozitívne črty, negatívny element je tiež potrebný.
Zdravý vyrovnaný človek napríklad dôveruje svetu, ale musí sa naučiť aj nedôverovať, aby bol pripravený na nebezpečné a nepríjemné životné situácie. Podobne je asi pre človeka dôležité zakúsiť určitý zážitok viny (tretie štádium).
Úspešným výsledkom každej jednotlivec krízy je nadobudnutie určitej „cnosti“, v uvedenom prípade cnosti (schopnosti) nádeje.

1. V prvom štádiu

je hlavnou úlohou získanie základnej dôvery oproti nedôvere.
Centrálny problém pre nemluvňa, skutočne bezbrannú a závislú bytosť možno sformulovať v podobe otázky:
Skutočne možno veriť tomuto svetu? Dieťa sa musí rozhodnúť, či svet je, alebo nie je miestom, v ktorom sa možno spoľahnúť na veci a na druhých ľudí. Zmysel pre dôveru voči prostrediu sa vytvára podľa toho, ako rodičia zvládnu rôzne potreby svojho dieťaťa.
Dieťa získava zodpovedajúcu rovnováhu medzi dôverou
(ktorá umožňuje intimitu, dôvernosť vzťahov) a nedôverou
(ktorá pripúšťa sebaobranu).

Ak dominuje dôvera, buduje cnosť nádeje (získava presvedčenie, že potreby a želania možno uspokojiť), ak prevládne nedôvera, potom dieťa chápe svet ako nepriateľský a nevypočítateľný.
Môže ho premôcť sklamanie, v budúcnosti spôsobujúce ťažkosti pri vytváraní užších medziľudských vzťahov.
V tejto súvislosti má dôležitú úlohu matka.
Spôsob kŕmenia (dojčenia) považuje Erikson za principiálny a za zdroj vzájomnej interakcie medzi matkou a dieťaťom
(Odpovedá matka dosť pružne?
Môže sa dieťa spoľahnúť, že sa utíši jeho hlad, keď bude hladné, a môže preto matke, reprezentujúcej svet, dôverovať?)
Dôvera umožňuje dieťaťu nechať matku mimo dohľadu, „pretože sa stáva vnútornou istotou rovnako ako vonkajšou pravdepodobnosťou“ (Erikson, 1950, s.247). „Citlivá starostlivosť matky o individuálne potreby miminka kladie základy pre vlastný zmysel existencie: „zmysel pre mať sa dobre, byť sebou a stať sa človekom podľa dôvery, ktorú do mňa druhí ľudia vkladajú“

2. V druhom štádiu, vo fáze autonómie oproti cudnosti a

pochybnosti, sa deti vyrovnávajú s objavujúcim sa zmyslom pre autonómiu, súčasne však sú znepokojené pokračujúcou závislosťou od dospelých a vlastnou neschopnosťou správať sa podľa ich požiadaviek a očakávaní.
Dieťa bojuje o nezávislosť.
Tento silný tlak smerom k autonómii (nezávislosti, sebapresadeniu) je vo vzťahu k mechanizmom dozrievania.
Batoľa sa snaží využiť svoje rozvíjajúce sa svalstvo, aby všetko robilo samo - chce samo chodiť, jesť, obliekať sa, rozšíriť hranice svojho sveta (chce prejsť samo a práve teraz cez cestu).
Chce jesť samo a vôbec mu neprekáža, že polovica jedla skončí na stole alebo na šatách namiesto v ústach.
V tomto štádiu sa objavuje vôľa (rastúca sila robiť vlastné rozhodnutia, uskutočňovať úlohy, používať sebakontrolu).
Detí sú schopné spolu so zmyslom pre základnú dôveru voči svetu a s prebúdzajúcim sa zmyslom seba samého, chápaním seba samého, uskutočniť vlastné hodnotenie, ktoré už zastupuje hodnotenie matky.
Totálna sloboda nie je samozrejme ani zdravá, ani bezpečná. Zmysel pre cudnosť pomáha dieťaťu naučiť sa žiť podľa zmysluplných pravidiel. Určitá pochybnosť o sebe je potrebná pre rozpoznanie toho, čoho ešte nie je dieťa schopné.
Aby sa dosiahla správna rovnováha, je dôležitá primeraná a citlivá kontrola zo strany dospelých (ani veľa ani príliš málo), inak budú deti rebelovať proti všetkým pravidlám, alebo ponechané samy na seba v neistote, naplnia ich nezmyselné zákazy, pochybnosti a hanba.
Obdobie vzdoru (medzi druhým a tretím rokom) je normálnym prejavom tohto obdobia rozvoja autonómie.
Zo závislých a dôverčivých nemluvniat sa stávajú tvrdohlavé, niekedy „rozladené“ tvory so svojou vlastnou mienkou.
Deti si musia otestovať, zakúsiť tento zážitok vlastnej individuality a zvážiť svoju moc nad svetom. Dieťa to ťahá k skúšaniu vlastných nápadov a hľadaniu vlastných preferencií.
Na podnety a požiadavky zvonku najradšej reaguje krikom „nie“, a preto toto obdobie dostalo prívlastok - negativizmus. „Ja sám“ sa stáva heslom nemilosrdného boja za to, aby dieťa mohlo robiť všetko samo, bez nariadenia alebo pomoci.
Rodičia by mali byť bezpečným prístavom, z ktorého sa deti môžu vydať objavovať svet.
K obdobiu vzdoru treba ešte doplniť, že všetky deti nemusia byť v tomto období rovnako negativistické.
Mnohé túžia po troche „hry s rodičmi“, aby neboli brané až tak vážne.
Pružní rodičia, ktorí nechápu správanie detí v tomto období ako tvrdohlavosť, ale ako prirodzený prejav vlastnej vôle, mávajú obyčajne poslušnejších predškolákov.
Určité množstvo opozície je zaručene zdravé.
Psychológovia odporúčajú rodičom tieto rady:

•Neprerušuj aktivitu dieťaťa, ak nie je prerušenie nevyhnutné. Pokús sa vyčkať, kým sa pozornosť dieťaťa obráti iným smerom.
•Ak je nutné aktivitu prerušiť, varuj vopred: „O desať minút bude čas, aby si odložil hračky na miesto a prišiel obedovať“. Poskytnete takto dieťaťu čas, aby sa prispôsobilo a prípadne dokončilo, čo práve robí.
•Navrhuj, ale “nekomanduj“. Pripoj k žiadosti úsmev, pohladkanie,objatie, namiesto kritiky, hrozieb alebo fyzickej kontroly.
•Počkaj pár sekúnd, kým zopakuješ požiadavku, ak dieťa okamžite neposlúchne.
•Daj dieťaťu možnosť aspoň obmedzenej voľby.
Takýmto spôsobom sa dieťa vcíti do kontroly. („Kedy by si sa rád šiel okúpať, teraz, alebo o päť minút?“)
•V disciplíne buď dôsledný.
•Keď sa medzi tebou a dieťaťom rozpúta boj o moc, urob pauzu. Nechaj dieťa niekoľko minút, odpor sa môže znížiť, alebo dokonca úplne zmiznúť.

3. Po nástupe štádia iniciatívy oproti vine sa deti snažia naučiť preberať zodpovednosť a ovládať svoje prostredie, často však za cenu urážky vlastných milujúcich rodičov a pocitov viny.

Podobne ako vo Freudovej teórii sa uznáva rivalita s rodičom súhlasného pohlavia, ale vyrieši sa sama orientáciou na druhých sociálnych partnerov, napríklad rovesníkov. V tomto štádiu ide o konflikt medzi snahou vytvárať a dosahovať ciele a ich morálnym hodnotením.
Erikson podobne ako Freud spája výskyt morálneho cítenia s identifikáciou (stotožnením sa) dieťaťa s mocnými rodičmi.
Objavuje sa trhlina medzi tou časťou osobnosti, ktorá zostáva bujným, nedočkavým dieťaťom, ktoré chce vyskúšať nové veci a sily, a tou časťou, ktorá sa stáva dospelou a neprestáva hodnotiť, či sú motívy a správanie dieťaťa slušné, a trestať sexuálne fantázie a „zlé“ správanie dieťaťa.
Tieto procesy možno sledovať v hre dieťaťa „na dom“, kde strieda role „neposlušného chlapca“ a „varujúceho otca“.
Ak sa kríza vyrieši uspokojivo, deti nadobúdajú cnosť cieľavedomosti: odvahy postaviť sa zoči voči a sledovať stanovený cieľ, sú vyrovnané s porážkami detských fantázií, vinou a ničivým strachom z trestu.
Deti takto môžu pokračovať vo vývine k dospelosti, sú schopné kombinovať spontánnu radosť zo života so zmyslom pre zodpovednosť.
Ak kríza neprebehne dobre, môže ich ovládnuť vina a takto utlačené môžu sa stať dospelými, potláčajúcimi vlastné pohnútky a zriedkavo aj sebaospravedlňujúcu intolerantnými voči druhým.
V krajných prípadoch môžu trpieť psychosomatickými chorobami alebo neurotickými ťažkosťami. Ak sa na druhej strane precení iniciatíva, nadobudnú presvedčenie o stálom podávaní výkonu.

4. V nasledujúcom štádiu nastupuje kríza medzi usilovnosťou, snaživosťou v práci (aj keď je prácou spočiatku len školská úloha) a pocitmi menejcennosti (strachu, že na nič nestačím).

Je to obdobie od 6. roku života po pubertu.
Vlastne vo všetkých kultúrach dieťa „vstupuje do života“, či už je ním účasť na práci dospelých alebo v civilizovaných spoločnostiach vstup dieťaťa do školy.
Dieťa sa orientuje na rovesnícke vzťahy, podobne ako vo Freudovej fáze latencie, ale aj na ovládnutie vlastných intelektových schopností a sociálnych a telesných (fyzických) zručností.
Dieťa si spolu s ostatnými osvojuje základy technológie, učí sa používať nástroje a prostriedky, učí sa robiť veci po boku ostatných a spolu s nimi, t.j. učí sa technologickému étosu svojej kultúry.
Napr. chlapci kmeňa Arapeš na Novej Guinei sa prestávajú hrať a spolu s dospelými bojovníkmi vyrábajú luky a šípy, stavajú pasce, kým dievčatá sa učia vytrhávať burinu, siať a žať.
Naše deti sa zatiaľ učia čítať, písať, počítať.
Je to tiež obdobie zvýšeného porovnávania a hodnotenia vlastných schopností a zručností s druhými (deťmi) a úspešnosť pomáha formovať pozitívny obraz o sebe.
Dobré zvládnutie krízy tohto obdobia vedie k cnosti kompetencie, obrazu o sebe ako o človeku schopnom samostatne zvládnuť a dokončiť určitú úlohu.
Nezriedka ho však pri tomto hodnotení vlastných schopností ovládne pocit menejcennosti, a to najmä vtedy, ak prácu považuje za jediné kritérium hodnoty človeka.

Erikson tu vidí dva možné extrémy:

a) smerovanie vzťahov späť k závislosti od vlastnej rodiny (poznačeného vzťahmi rivality) a únik od rozvíjania vzťahov v širšej spoločnosti,

b) preexponovanie snaživosti spojené s ignoráciou vzťahov s druhými ľuďmi.

5. Obdobie dospievania je poznačené hľadaním vlastnej identity v boji proti hrozivému zážitku neistoty o svojej vlastnej role medzi ľuďmi, konfúzii identity.
Dospievajúci hľadá odpoveď na otázky „kto som“, „aký je zmysel môjho života“, „ako sa na mňa pozerajú ostatní“.
Vnútorné problémy dospievajúcich sa sústreďujú na to „ako ma vidia ostatní v porovnaní s tým, čo sám o sebe cítim, čo si o sebe myslím“.
Hľadanie identity je celoživotným hľadaním, na ktoré je intenzívnejšie sústredená adolescentná myseľ, ale ktoré sa z času na čas objavuje i v dospelosti.
Erikson zdôrazňuje, že úsilie uvedomiť si vlastný zmysel a zmysel sveta je zdravý, životaschopný proces posilňujúci osobnosť.
Hľadanie identity má mnoho aspektov, najdôležitejším sa javí rozhodovanie o povolaní, ktorému položilo základ predchádzajúce obdobie (sila kompetencie osobnosti) a v tomto období dospievajúci hľadá spôsoby, ako využiť svoje schopnosti a zručnosti.
Rýchly telesný rast a objavujúca sa pohlavná zrelosť (telesne dospelí) sú v protiklade s reálne uznávaným statusom v spoločnosti dospelých (postavením sú často ešte „deti“).
Spomínaná konfúzia identity (alebo role) sa môže prejaviť v umelom odďaľovaní dosiahnutia dospelosti.
Určitá miera zmätku a neistoty je prirodzená a vysvetľuje chaotický, nestály charakter správania dospievajúcich.
Podobne aj typické názory teenagerov o vlastnom výzore. Kritickosť a intolerancia k rozdielom, „puncovanie“, sú vlastne obrannými mechanizmami voči rozplynutiu identity.
Podobne je jav regresie do detskosti (infantility) vyhýbaním sa riešeniu hlavného konfliktu.
Adolescentná myseľ je, podľa Eriksona, „v podstate mysľou moratória, psychosociálneho štádia medzi detstvom a dospelosťou“. Je to „ideologická myseľ“, ktorá pátra po hodnotách a po najširšom možnom zmysle vlastného života i behu životných dejín.
Mladí ľudia v tomto čase hľadajú záväzky (osobné aj ideologické), ktorým by mohli plne dôverovať, a reálny zážitok takýchto záväzkov im pomáha prekonávať krízu tohto štádia.
Takto sa základnou hybnou silou stáva cnosť vernosti
(udržovanie vernosti, viery, spolupatričnosti voči kamarátom alebo skupinám, k milovanému, k stupnici hodnôt, ideológií, náboženstvu, hnutiu alebo etnickej skupine), ktorá reprezentuje akýsi vyšší stupeň dôvery, ktorej základ sa položil ešte v ranom detstve, nielen schopnosti sebadôvery a dôvery k iným, ale aj schopnosti byť dôveryhodným.
Opakom tejto vernosti je potom hanblivosť a vzdor.
(Mimochodom, práve toto - tá spomínaná vernosť - môže byť príčinou vyčíňania skinov).

6. Úlohou obdobia ranej dospelosti je formovanie dôverných vzťahov s dospelým partnerom, vytvorenie hlbokého osobného záväzku voči druhej osobe.
Protikladom tejto dôvernosti a družnosti je izolácia alebo sebaabsorbcia u tých mladých ľudí, ktorí nie sú takej dôvernosti a družnosti schopní, alebo sa jej obávajú.
Mladý dospelý človek je teraz ochotný vzdať sa toho, o čo sa ešte pred nedávnom toľko usiloval a čo bolo preňho najvzácnejšie a najkrehkejšie, vzdať sa vlastnej totožnosti.
Teraz je ochotný splynúť s totožnosťou druhého človeka v pravej intimite, je pripravený odovzdať sa užším, blízkym citovým vzťahom a vynaložiť určitú morálnu silu na to, aby vytrval v takomto vzťahu, i keď to vyžaduje osobné obete a kompromisy.
(Až v takomto druhu intimity zažíva pravú lásku k druhému pohlaviu.
Predchádzajúce sexuálne vzťahy poznačovalo buď hľadanie vlastnej identity, alebo „falické alebo vaginálne snaženie zo všetkých síl, ktoré zo sexuálneho života urobilo istý druh genitálneho boja“. Až teraz je mladý človek schopný riskovať, že dočasne stráca seba samého v najužšom fyzickom zblížení, v najužšom priateľskom vzťahu zabúda na seba samého.
Dosahuje „utópiu pohlavnosti“, vzájomne napĺňajúci a milujúci heterosexuálny vzťah, so vzájomným zdieľaním bezhraničnej dôvery a celého kolobehu každodenného života.) Erikson rozlišuje dva druhy intimity.
Sexuálnu intimitu náhodných vzťahov a intimitu s veľkým „I“, charakteristickú zrelou vzájomnosťou, ktorá presahuje sexualitu. Výslednicou tohto obdobia je cnosť lásky alebo vzájomnej oddanosti medzi partnermi, ktorí sa rozhodli spolu zdieľať život.
Nebezpečím tohto štádia je izolácia, sklon vyhýbať sa všetkým stykom, ktoré nútia k intímnosti.
Na druhej strane, samozrejme, existujú partnerské (manželské) vzťahy, ktoré siahajú až k izolácii vo dvojici (isolation deux) a prekážajú obom partnerom v kroku, ktorý na nich čaká v ďalšom kritickom vývine.

7. V nasledujúcom životnom období je totiž jedinec zameraný na „splodenie a vedenie budúcej generácie“, má teda v sebe vytvoriť a uplatniť cit generativity (produktívnosti, plodnosti).
Človek túži, aby ho niekto potreboval.
Produktivita sa však neobmedzuje na oblasť sexuality, plodenie a výchovu, i keď je to zrejme pôvodný zmysel jej zamerania.
Sila obdobia je v „starostlivosti - rozširovaní záväzkov starostlivosti o druhé osoby, produkty, myšlienky“. sú jedinci, ktorí nemajú deti, ale predsa v sebe generativitu rozvíjajú tvorivou činnosťou, kým iní tu zlyhávajú s pretrvávajúcim zážitkom stagnácie a osobného ochudobnenia.
„Psychoanalýze trvalo istý čas, kým si uvedomila, že schopnosť stratiť seba samého v splynutí tiel a myslí vedie k postupnému rozšíreniu záujmov „ja“ a k investovaniu libida do toho, čo sa rodí“.

8. Ani v neskorej dospelosti a starobe nie je človek bez vývinových úloh.
Podľa Eriksona má dosiahnuť skutočnú osobnú „integritu“, ktorá sa odráža v prijatí vlastného životného behu ako niečoho, čo muselo byť a čo nevyhnutne nemohlo byť inak“. Takáto integrita či „múdrosť“ je očividná u zrelých ľudí vo všetkých kultúrach, i keď práve v každom spoločenstve nesie jeho historickú pečať.
Integrita je výsledkom celého predchádzajúceho života a jeho zmysluplným zavŕšením, lebo „len ten, kto tak či onak vzal na seba starostlivosť o veci a ľudí a kto sa prispôsobil triumfom i sklamaniam, ktoré sprevádzajú život, len sploditeľ ostatných bytostí alebo tvorca nových ideí môže vydávať pomaly zrejúce plody oných uvedených siedmich štádií“.Nedostatok integrity sa ohlasuje strachom zo smrti: „Jedinečný životný beh nie je prijímaný ako posledná možnosť života.

Zúfalstvo vyjadruje pocit, že čas je už príliš krátky na pokus začať znovu iný život a vyskúšať alternatívnu cestu k integrite. Znechutenie zakrýva zúfalstvo...“
Psychodynamické teórie pomohli v rozvoji modernej detskej psychológie tým, že upozornili na vplyv raných zážitkov dieťaťa na neskoršie správanie, na úlohu rodiny v socializácii a čiastočne aj kultúry (Eriksonova práca) na vývin, Boli príspevkom k lepšiemu porozumeniu dieťaťa a podnietili zmeny vo výchovných prístupoch.
Upozornili aj na význam sexuality, na aktivitu nevedomých myšlienok a emócií v našom vedomí, obranných mechanizmov osobnosti, postavenie snov, dôležitosť vzťahov medzi rodičom a dieťaťom.
Freudova teória, akokoľvek prevratná, má svoje obmedzenia vyplývajúce i z toho, že bola odvedená zo skúseností klinickej práce v rámci obmedzených spoločenských vrstiev
(vývinovú teóriu odvodil z psychopatologických mechanizmov pozorovaných na málo reprezentatívnej vzorke ľudí stredných spoločenských vrstiev) a z príliš zúženej a subjektivistickej koncentrácie na riešenie psychosexuálneho konfliktu vo vzťahu k zdravému vývinu.
Význam Eriksonovej teórie je v tom, že prekročil rámec biologických a maturačných faktorov v zdôrazňovaní sociálnych a kultúrnych vplyvov na vývin v jeho celoživotnom priebehu.
Podobne ako Freud bol však kritizovaný pre svoj paternalistický postoj k ženám.