Sociálne zaháľanie (lenivosť)

Predstava o činnosti skupiny obsahuje zvyčajne pevne zabudovaný predpoklad o výhodách spoločnej práce v porovnaní s individuálnou a o pozitívnom vplyve skupiny na výkonové správanie jednotlivca.
V konfrontácii s týmto veľmi rozšíreným stanoviskom vyznieva paradoxne opakovane empiricky overený fakt, že za istých okolností jednotlivci pracujúci v skupine podávajú nižšie výkony ako keď každý z nich pracuje sám.
Po zistení, že nižší výkon jednotlivca pri práci v skupine v porovnaní s jeho výkonom osamote je zapríčinený najmä motivačnou sférou – znížením motivácie, bol tento jav označený ako sociálne zaháľanie alebo lenivosť.
Keď v jednom experimente dostali študenti za úlohu čo najsilnejšie kričať, kričali oveľa menej, ak boli v skupine, než keď boli osamote. Keď experimentátori pripravili situáciu tak, že študenti boli sami, ale verili, že sú súčasťou skupiny, znížil každý študent, ktorý sa nazdával, že je prítomná ešte jedna ďalšie osoba, vydávaný hluk na 82% oproti tomu, aký vydával osamote.
Keď sa nazdával, že je prítomných ešte ďalších päť ľudí, bolo to už iba 74%. Keď sa však študenti dozvedeli, že ich príspevok k celkovému hluku bude identifikovaný, vydávali práve toľko hluku, ako keď boli osamote. Anonymita ale0io „skrytie sa v davu“ je teda dôležitým faktorom sociálnej lenivosti
Hľadanie príčin sociálneho zaháľania v oblasti podmienok prinieslo spresnený pohľad na celú problematiku.
Na základe analýzy realizovaných výskumov je možné pomerne presne určiť, za akých podmienok dochádza k zníženiu motivácie označovanému ako sociálne zaháľanie alebo lenivosť.

Človek pracuje s nižším úsilím na dosahovaní spoločného výsledku vtedy, ak:
-nie je osobne zainteresovaný na riešení úlohy (úloha nie je preňho významná, zaujímavá ani príťažlivá),
-nemá relevantné kritéria (štandardy) pre hodnotenie svojho vlastného výkonu,
-nemá relevantné kritéria (štandardy) pre hodnotenie výkonu celej skupiny, ktorá úlohu rieši,
-je presvedčený, že ho nemôže hodnotiť niekto iný porovnávaním jeho výkonu s výkonom inej osoby,
-je presvedčený, že výkon celej skupiny nemôže hodnotiť niekto iný jeho porovnaním s výkonom inej skupiny.

Stačí, aby podmienky vykonávania úlohy obsahovali pozitívny variant aspoň jednej z uvedených okolností a zníženie motivácie sa nemusí prejaviť. Stačí napríklad, že človek považuje úlohu významnú pre jeho osobu, aby na jej riešení ako člen skupiny pracoval s rovnakým úsilím, ako keby ju riešil sám a to bez ohľadu na to, či ho niekto iný môže hodnotiť, či sám bude môcť hodnotiť svoj výsledok atď.