Predmet : Sociálna Psychológia

Základom sociálnej interakcie je komunikácia.
Rôzne druhy komunikácie naplňujú náš každodenný život.
Komunikujeme s druhými alebo od nich prijímame správy prostredníctvom reči a tiež pomocou radu neverbálnych komunikačných signálov.
Reagujeme tiež na všeobecné formy správ, ktoré sa týkajú nás všetkých a nevznikajú u nijakej konkrétnej osoby, ale majú spoločenský pôvod.
S ľuďmi komunikujeme mnohými spôsobmi, verbálne i neverbálne. Neverbálna komunikácia (komunikácia bez slov) môže slúžiť mnohým spoločenským účelom, ktoré je možné rozdeliť do štyroch skupín:
napomáhajúce reči,
nahradzujúce reč,
vyjadrujúce postoje
vyjadrujúce emócie.

Neverbálne aspekty komunikácie :

Metakomunikácia

Keď s niekým vedieme rozhovor, nekomunikujeme iba jazykovo. Do komunikácie vstupujú i naše predstavy o sociálnych poznatkoch a očakávaniach.
K zdôrazeniu toho, čo hovoríme, používame neverbálne signály alebo kľúče. Reakcie na neverbálne signály sú niekedy dokonca silnejšie ako na slová. Schopnosť primerane reagovať na sociálne komunikačné signály je podmienkou zapojenia do spoločenského života.
Jednou z najnápadnejších foriem neverbálnej komunikácie používanej v rozhovore alebo v diskusii je metakomunikácia.
Je to všeobecný názov pre rôzne dimenzie, ktorými možno obohatiť reč. Všetci vieme, že tón hlasu môže úplne zmeniť význam výroku. „Samozrejme že súhlasím“ môže znamenať niečo úplne iného, pokiaľ použijeme sarkastický tón.
Preto citlivo zaznamenávame i drobné zmeny intonácie.
Ďalším aspektom metakomunikácie je rečový register. Existuje veľa štýlov použitia jazyka. Niektoré sú pre určité situácie vhodnejšie ako iné.
Iný štýl použitia jazyka zvolíme pre rozhovor s priateľmi a iný pre formálny prejav. V tabuľke uvádzame zoznam registrov, ktoré používame. Každému z nich zodpovedá iná gramatika a iný slovník.
Tabuľka: Päť bežných rečových registrov

1. Deklamačný: Používa sa pri formálnych prejavoch, tiež pre niektoré druhy vecných písomných oznamov.

2. Formálny: Vyžaduje starostlivé použitie gramatiky a slovnej zásoby. Často sa používa keď je prejav adresovaný autoritám.

3. Informatívny: Zvyčajne sa používa pri rozhovore s cudzími ľuďmi, má však neformálny charakter, napr. pri dotazu na odchod ďalšieho vlaku.

4. Familiárny: Často sa používa v konverzácii medzi priateľmi alebo ľuďmi, ktorí sa dosť dobre poznajú. Môže obsahovať slangové výrazy a často používa gramatické formy, ktoré by v písanom prejave pôsobili nedokončene a odporovali by pravidlám.

5. Intímny: Určený pre intímnych priateľov a pre blízku rodinu. Často vedie k používaniu skratkovitej reči a zvláštnych odkazov. Ráta s veľkým množstvom spoločných zážitkov zúčastnených osôb.

Odmlky alebo zvuky ako „hm“ sú tiež súčasťou metakomunikácie, a môžu teda slúžiť ako nositelia informácie.
Pokiaľ je hovoriaci nervózny alebo sa len usiluje sformulovať, čo chce povedať, vtedy v jeho prejave značne narastá počet „výplní“, akou je napríklad zvuk „hm“.
Odmlčanie sa používame ako signál, že je rad na druhom, aby hovoril, alebo aby sme dodali dôraz tomu, čo sme práve povedali.
Všimnite si, že ľudia, ktorí nechcú byť prerušovaní, majú tendenciu vyhýbať sa odmlčaniu na koncoch viet.
Niekedy to robia tak, že ponáhľajú k ďalšej výpovedi, a inokedy zaraďujú „výplne“.
Skúste pozorovať politikov pri rozhovoroch v televízii a všimnite si stratégií, ktorých používajú, aby sa vyhli prerušeniu.

Neverbálne signály :

Pri konverzácii používame i iné neverbálne signály. Jedným z nich je očný kontakt, ktorým naznačujeme, kedy je rad na druhom, aby hovoril. Pomocou očného kontaktu riadime priebeh konverzácie podľa pomerne zložitého systému spoločenských pravidiel.
Osoba, ktorá hovorí, sa napríklad očnému kontaktu vyhýba, ale na konci svojho vystúpenia alebo prejavu zdvihne zrak, akoby „odovzdávala“ slovo svojmu partnerovi.
Osoba, ktorá počúva, naopak väčšinou očný kontakt udržiava. Keď vidíme, že človek s ktorým hovoríme, sa na nás dlhší čas nepozerá, usúdime, že nás ani nepočúva.
Keď tento komunikačný prostriedok ľudia s normálnym zrakom nemajú k dispozícii (jeden člen diskutujúceho páru má na očiach tmavé okuliare), potom konverzácia viazne a vyskytuje sa viac odmlčaní a prerušení, než keď existuje možnosť nadviazať bežný očný kontakt.
Existuje vzťah medzi vzdialenosťou osôb pri konverzácii a očným kontaktom.
V jednom výskume jeho účastníci, ktorí mali počas troch minút viesť rozhovor zo vzdialenosti asi 3 m, vyhľadávali očný kontakt častejšie, než keď spolu rozprávali z pohodlnejšej vzdialenosti 1,8 m.
Keď stáli od seba asi 0,6 m, teda tak blízko, že sa cítili nepohodlne, vyhľadávali očný kontakt oveľa menej často ako v predchádzajúcich prípadoch.
Pri konverzácii si tiež pomáhame gestami. Gestá sú pohyby v priebehu rozhovoru, ktoré zvyčajne robíme rukou a pažou. Používame ich k tomu, aby sme zdôraznili alebo ilustrovali to, čo hovoríme. Pravdepodobne majú veľmi presné, kultúrne vymedzené významy. Väčšina západných kultúr má napríklad zvláštne gesto, ktoré vyjadruje, že niekto je „blázon“.
V niektorých kultúrach je to ťukanie na čelo, inde krúženie prstom vo vzduchu vedľa hlavy, a sú i ďalšie znamenia. V používaní gestikulácie existujú kultúrne a individuálne rozdiely - konverzačný štýl niektorých kultúr je expresívnejší, ako iných.
Ako dôležité sú teda neverbálne aspekty komunikácie? Zdá sa, že majú veľký význam.
Výskumy svedčia o tom, že ak sa stretneme s neverbálnym oznamom, ktorý nie je v súlade s verbálnym, potom je pravdepodobnosť, že uveríme neverbálnemu signálu, päťkrát väčšia! Neverbálne signály sú často nevedomé, a azda preto ich ľudia často považujú za závažnejšie indikátory „skutočných“ postojov hovoriaceho ako to, čo práve hovorí.