Predmet : Sociálna psychológia

Vysvetlenia majú v každodennom živote, okrem toho, že udávajú príčiny udalostí, i ďalšie funkcie.
Napríklad Antaki a Naji (1987) nahrávali a neskôr analyzovali rozhovory prebiehajúce na recepciách a na večierkoch.
Ľudia v rozhovoroch často opisovali nejakú stabilnú spoločenskú situáciu (ako napríklad to, že medzi chirurgmi je pomerne málo žien) a potom pre ňu hľadali vysvetlenie.
Dôvodom, prečo opisovali dlhodobý stav, je podľa autorov tejto štúdie úsilie o vzájomné porozumenie medzi partnermi a o nalezenie spoločného základu, z ktorého by sa konverzácia mohla odvíjať.
Vysvetlenia, ktoré ľudia núkali, potom odrážali ich želanie urobiť na druhých dojem rozumných a inteligentných bytostí.
Treba rozlišovať medzi ospravedlňovaním a výhovorkami. Ospravedlnenie je druh vysvetlenia, ktoré pripúšťa, že určitá osoba nesie zodpovednosť, ale udáva dôvod, ktorý vysvetľuje, prečo jej správanie bolo vlastne v poriadku.
Napríklad:“Vyliezol som na plot, pretože som chcel dať dole mačku zo stromu“. Výhovorky sú naopak také vysvetlenia, ktoré popierajú zodpovednosť („Ten plot bol taký zhnitý, že by aj tak sám spadol“).
Je zaujímavé skúsiť si niekedy takto rozdeliť rôzne dôvody a výhovorky, ktoré počujete okolo seba.
Iný spôsob rozdelenia rôznych druhov vysvetlení opísal v r. 1978 Buss. „Dôvody“ sú, podľa neho, vysvetlením udalostí spôsobených zámerne a úmyselne, kým „príčiny“ sú vysvetlením udalostí, ku ktorým došlo bez úmyslu.
Keď niekto napríklad povie susedovi: „Pokúšal som sa zachrániť mačku“, uvádza dôvod, ale keď povie: „Len som sa oňho oprel a zlomil sa“, udáva iba príčinu.
Z uvedeného možno usudzovať aká dôležitá je spoločenská funkcia vysvetlenia.
Zaujímavou otázkou však je, nakoľko naozaj žiadame od ľudí, aby vysvetľovali svoje skutky. Už sme si povedali, že veľká časť spoločenského života sa odohráva pomocou dobre známych „scenárov“, takže zhruba vieme, čo máme v danej situácii očakávať.
Štúdia Langera, Blanka a Chanowitza (1978) ukázala, že v dobre známych situáciách väčšinou príliš nerozmýšľame o tom, čo sa stane. Namiesto toho samozrejme očakávame, že sa stane to, čo sa nám povedalo.
V tejto štúdii bádateľ oslovil osoby, ktoré si kopírovali na fotokopírke rôzne materiály.
Povedal: „Prepáčte, mám päť stránok. Mohol by som si ich oxeroxovať? Veľmi sa totiž ponáhľam“.
Vyše 80% opýtaných súhlasilo. Zaujímavé je, že rovnaké percento ľudí súhlasilo, keď bádateľ povedal: „Prepáčte, mám päť stránok. Mohol by som použiť xerox?
Musím totiž urobiť kópie“, i keď žiadateľ v tomto prípade vlastne neuviedol nijaké skutočné vysvetlenie.
Avšak veta pridaná na konci bola zrejme významná, pretože keď sa bádateľ spýtal:
„Prepáčte, mám päť stránok. Mohol by som si ich oxeroxovať“, bez toho, aby niečo dodal, pristúpilo na jeho požiadavku iba 50% opýtaných. Zdá sa teda, že pokiaľ má požiadavka očakávanú formu a zodpovedá scenáru, nerozmýšľame o tom, čo bolo vlastne povedané.
Psychológovia však zistili, že u závažnejších požiadavkách obsah vnímame. Zopakovali štúdiu, ale nateraz žiadali, aby mohli okopírovať 20 strán namiesto piatich.
Počet ľudí, ktorí súhlasili s tým, aby bádateľ prerušil ich prácu, bol oveľa nižší, čo sa aj dalo očakávať.
Menej ako 25% z nich pristúpilo na požiadavku, pokiaľ nebol udaný nijaký dôvod, bez ohľadu na spôsob formulácie žiadosti. Zhruba 40% súhlasilo, keď bádateľ povedal, že sa ponáhľa.
Niekedy je to, čo robíme potrebné vysvetľovať, a niekedy nie. Väčšinou sa neobťažujeme zdôvodňovaním svojich činností. Ale v iných prípadoch zisťujeme, že ľudia svoje konanie vysvetľujú veľmi obšírne. Je to najmä vtedy, ak ide o neočakávané a nejako vybočujúce udalosti, ktoré nie sú súčasťou pravidelných „scenárov“.