Morálka sociálnej zhody nepredpokladá iba schopnosť rozpoznať záujmy druhého, ale vziať do úvahy i perspektívu tretej osoby. Normy skupín sa stávajú mojimi vlastnými. Za istotu skupiny však tiež platíme určitú cenu: pre jednotlivca je ťažké rozoznať nespravodlivosť v skupine, pretože to vyžaduje postoj na skupine nezávislý a toto sa ešte na tomto stupni nedosahuje. Strach mnohých rodičov z toho, že ich dieťa by sa mohlo v puberte dostať do „zlej spoločnosti“, ozrejmuje všeobecne rozšírené vedomie o skupinovom tlaku, ktorému podlieha práve mládež – i keď sa pri tom často preceňuje reálne nebezpečenstvo a podceňuje nutnosť šance ďalšieho vývinu.
Nech je vzhľad dospievajúcich z hľadiska dospelých akokoľvek bizarný a „nekonvenčný“, o to konvenčnejšie je v podstate ich myslenie: správne je to, čo za správne považujú ostatní.

Stupeň 4: Orientácia na spoločnosť
Je správne podporovať spoločnosť, skupiny alebo inštitúcie. Človek musí plniť svoju povinnosť a riadiť sa zákonmi (leda že by sa azda stretávali s inými pevne stanovenými sociálnymi povinnosťami).
Stupeň 4 zodpovedá v právnom zmysle tzv. právnemu pozitivizmu, podľa ktorého majú riadne nastolené zákony bezpodmienečnú platnosť. Mnoho právnikov zdieľalo (a ešte aj dnes zdieľa) tento právne filozofický názor. I Gustáv Radbruch (1878-1949), jeden z najvýznamnejších právnikov Vejmarskej republiky, sa priznáva k právnemu pozitivizmu.

Radbruch, člen SPD a začiatkom 20.rokov ríšsky minister spravodlivosti, bol však jedným z prvých, ktorí po vojne upozornili na neblahé následky takého chápania práva:
Pomocou rôznych prostriedkov dali vládcovia dvanásťročnej diktatúry bezpráviu, ba priam zločinu, formu zákona. Dokonca ústavná vražda mala byť podporená zákonom, pochopiteľne v monstruóznej podobe nezverejneného tajného zákona. Tradičné chápanie práva, pozitivizmus. ktorý nesporne po desaťročia vládol medzi nemeckými právnikmi, a jeho učenie „zákon je zákon“, boli voči takému bezpráviu formou zákona bezbranné a bezmocné. Prívrženci tohto učenia boli nútení uznať každý, aj keď nespravodlivá zákon ako právo. Právna veda sa musí znovu upamätať na spoločnú múdrosť antiky, kresťanského stredoveku a osvietenstva, že existuje vyššie právo ako zákon, prirodzené právo, božie právo, právo rozumu, skrátka právo. ktoré stojí nad zákonmi, podľa ktorého bezprávie zostáva bezprávím, aj keď je stelesnené vo forme zákona. Také vyššie právo, pred ktorým i rozsudok, vyjadrený na základe nespravodlivého zákona, nie je výkonom súdnej moci, ale skôr bezprávím. Sudcovi by však nemalo byť – práve pre jeho pozitivistické právne vzdelanie – takéto bezprávie kladené za osobnú vinu.(Radbruch, 1947/1987, s. 271) Kontroverzia medzi právnym pozitivizmom a právom, stojacim nad zákonmi, hrala dôležitú úlohu aj v prvom procese s tzv. „ochráncami Berlínskeho múru“. Podľa sudcovho chápania mali obžalovaní rozoznať, že „nie všetko, čo je zákon, je tiež právo“. Súd takto od mladých pohraničiarov vyžadoval viac ako Radbruch od sudcov z čias národného socializmu. Radbruch im v r. 1947 „pozitivistické právne vzdelanie“ prirátal k dobru; „socialistické právne vzdelanie“ o 50 rokov neskôr k ospravedlneniu zrejme nestačí. práve preto, že nemožno všetko, čo je zákon, považovať za právo, musí ten, kto toto druhým vyčíta, byť obzvlášť opatrný, aby sa nevystaval rovnakej výčitke.