Po všetkom, čo dosiaľ vieme z empirických výskumov, môžeme postkonvenčné chápanie práva očakávať iba u nemnohých jedincov. Pokiaľ konvenčné právne myslenie chápeme z hľadiska súdneho, potom požadujeme od väčšiny obyvateľstva (a azda aj od nás samotných) nemožné. Ak pozdvihneme právo na odpor proti uzákonenému bezpráviu na kladnú povinnosť, potom transformujeme postkonvenčnú spravodlivosť do konvenčných myšlienkových štruktúr – a čerta vyháňame diablom.
Radbruch cituje v rovnakej stati Goetheho, ktorý k veľkým reformám trestného práva v 18. storočí poznamenal: "Akej cesty mohlo byť ľudstvo ušetrené, kým dospelo k tomu, aby sa voči previnilcom správalo mierne, voči zločincom šetrne, voči neľudskosti ľudsky“. U Radbrucha nájdeme tieto slova Goetheho v súvislosti s Norimberským procesom s vojnovými zločincami.

Ani na 5. stupni nemôžeme zobrať zákon do vlastných rúk.
Môžeme však prijať perspektívu, nadradenou spoločnosti a tým i právu, a sme tak skôr schopní rozoznať, kedy vedie použitie práva k bezpráviu. Neslúžime už zákonu, ale zákon slúži nám, tým že umožňuje najvyššiu mieru spravodlivosti. Vedľa zákona existujú aj hodnoty a práva, ktoré majú skôr absolútny charakter, napríklad život a sloboda.
Kohlberg sa nazdáva, že slobodné demokratické ústavy majú sociálne zmluvný charakter 5.stupňa. Taká inštitúcia ako napr. ústavný súd je do istej miery inštitucionalizovanou formou pohľadu, ktorý sa nachádza nad bežným zákonodarstvom – prinajmenšom sa od neho požaduje.

Stupeň 6: Etické princípy
Ako každý rozumný človek veríme v platnosť všeobecných morálnych princípov a cítime sa byť nimi osobne viazaní. Princípy sú všeobecné predstavy o spravodlivosti, rovnako ako názor, že pre všetkých ľudí platí rovnaké práva a my musíme ctiť ľudskú dôstojnosť. Pochopiť Kohlbergov stupeň 6 je iste najťažšie, a v skutočnosti je tiež najčastejšie kritizovaný. Na túto kritiku reagoval sám Kohlberg tým, že najnovšie verzie jeho záznamového hárku pre vedenie rozhovorov už stupeň 6 neobsahujú. Kohlberg charakterizuje tento stupeň tým, že je „orientovaný na svedomie či princípy“. Tieto pojmy však vytvárajú viac nejasností, než by bolo želateľné. Ako „princíp“ označujeme v hovorovej reči všeličo, čo s morálnou orientáciou tohto stupňa nemá nič spoločné. Lepšie ako oba tieto pojmy charakterizuje daný stupeň pojem „nadindividualita“, ktorý používa Kegan (1986, s.101). S pojmom jedinca (individualita) sa často spája pre západné myslenie typické preceňovanie izolovaného, svojbytného životného štýlu, zbaveného akýchkoľvek vzťahov, od ktorého Kegan odlišuje pojem „nadindividualita“ do tej miery, do akej je v ňom uznaný a zohľadnený význam ľudských vzťahov.
Kohlberga tu často chápu presne naopak. Herzog (1991, s. 399) mu napríklad v súvislosti s kritikou Gilliganovej vytýka, že stupeň 6 redukuje človeka na morálny princíp a odoberá mu navyše i jeho podstatu:
„Kto sa orientuje podľa princípov, popiera svoju individualitu. Stáva sa človekom bez potrieb, želaní a záujmov. Stáva sa človekom vo všeobecnom zmysle slova, človekom bez osobnosti: človekom bez svojho ja (selbstlos)".

Skutočne vedie rozvoj sociálnej perspektívy od egocentrizmu cez skupinu a spoločnosť až k celému ľudstvu iba k odosobnenému monstru, pre ktoré sa morálka redukuje na kalkuláciu kategorickej povinnosti? Povinnosti, „ktorá nie je schopná pochopiť konkrétnu situáciu druhého človeka, ničí jeho individualitu a partikularitu a morálne konanie redukuje na úroveň užívania všeobecných zákonov?“ Zaváňa, ako už poznamenal Nietzche „u starého Kanta ... hrozivosťou?