Tak manželka zváži, aké nároky by mala, pokiaľ by bola lekárnikom; a lekárnik uváži, akí nároky by mal on, pokiaľ by bol touto ženou. V závere tohto idealizovaného spoločného, prípadne vzájomného preberania rolí by každý súhlasil s názorom, že lekárnik sa musí vzdať svojho nároku na rešpektovanie majetku, pokiaľ mu to znemožňuje vyhovieť nároku manželky. Pokiaľ zoberieme jej nárok vážne, potom bude zrejmé, že právo na život má prednosť pred právom na majetok. Tento myšlienkový experiment tak vedie k rozhodnutiu, s ktorým by mal súhlasiť i lekárnik. Z toho plynie, že toto morálne rozhodnutieje plne reverzibilné a že pre Heinza je morálne liek ukradnúť.“
(Kohlberg, Boyd & Levine, 1986, s. 225)

Postup ideálneho vzájomného preberania rolí predstavuje istý druh myšlienkového experimentu k preskúmaniu morálnych riešení na 6.stupni. Ideálne preberanie rolí vyžaduje podľa Kohlberga schopnosť „empatie“. Tým sa nemyslí, aby ste niekomu v skutočnosti venovali osobitnú starostlivosť, ale aby ste boli myšlienkovo schopní preniesť sa do jeho postavenia a dokázali sa doň vcítiť s vedomím, že sa vo svojich predpokladoch o jeho situácii a záujmoch môžem aj mýliť. Kohlberg ďalej na stupni 6 požaduje preskúmanie výsledku ideálneho prevzatia rolí v závislosti od „univerzálnosti“.

K tomu Kohlberg navrhuje dva kroky: Najprv musí byť s týmto jedinečným problémom overených dostatočný počet podobných situácií, či aj v nich sa našlo identické riešenie. Ak to tak nie je, potom musí byť jasné, ako možno zdôvodniť rozdiel v riešení. V druhom kroku je nutné vykonať dočasné oddelenie osôb a záujmov, t.j. situácie musí byť podaná tak, aby nebolo jasné, kto musí nakoniec akú rolu hrať.

Pochopiteľne tento proces nijako nezaručuje, rovnako ako Kantov kategorický imperatív, že naozaj dospejeme k plne reverzibilnému „ideálnemu“ rozhodnutiu 6. stupňa. Kohlberg sa nazdáva, že osoby, ktoré sa naozaj rozhodujú na stupni 6, zakladajú svoje morálne úvahy viac alebo menej intuitívne práve na takých (alebo podobných) postupoch.

Predstava stupňa 6 implikuje v istom zmysle delikátnu situáciu, ktorá od samotného autora vyžaduje príslušné kompetencie.

Už len pokus o jej opis svedčí možno o morálnom sebapreceňovaní, ktoré je len ťažko legitímnym znakom tohto stupňa. Je preto istým uľahčením, keď autor Puka (1986) Kohlbergovi po podrobnej kritike stupňa 6 radí, aby na tento stupeň úplne rezignoval. Tomuto návrhu Habermas (1986) na rovnakom mieste nemej kriticky odporuje. Diskusia o kladoch a záporoch stupňa 6 by bolo iste zaujímavá, bolo by však potrebné prečítať si práce oboch uvedených autorov.

Vráťme sa k výsledkom Kohlbergovej longitudinálnej štúdie. Zaujímavé je predovšetkým rozdelenie vekových kategórií u morálnych stupňov. Tab.: Percentuálne rozloženie rôznych stupňov v Kohlbergovom longitudinálnom výskume (podľa Colbyho a Kohlberga, 1987, s.101) Rozstupy medzi stupňami sú spočiatku relatívne veľké, ale s rastúcou výškou stupňa sa potom zreteľne zmenšujú.