Stupeň 1: Odmena a trest
Človek sa chce vyhnúť trestu a prispôsobiť sa autoritám s prevahou moci. Vyhnúť sa určitému správaniu, pokiaľ sme zaň potrestaní, a konať, pokiaľ nasleduje odmena, sa považuje za základnú ľudskú (i zvieraciu) motiváciu.
Jedna z klasických teórií učenia, Skinnerova teória inštrumentálneho podmieňovania, sa v podstate zakladá na tomto predpoklade. Ak je určitý spôsob konania odmenený, stúpa následne pravdepodobnosť jeho výskytu, ak nie je odmenený (alebo dokonca je potrestaný), klesá pravdepodobnosť, že sa bude opakovať.
Podobnosť medzi prvým stupňom a behavioristickým modelom podmieňovania nie je vôbec náhodná. Nie je to však vysvetľujúci model pre morálne myslenie na tomto stupni – ináč by sme museli vychádzať z toho, že i laboratórna krysa sa nachádza na rovnakom stupni morálky. Podobnosť spočíva skôr v myslení: dieťa, ktoré sa nachádza na prvom stupni, uvažuje v istom zmysle rovnako ako behavioristický teoretik. Od neho sa však odlišuje v tom, že túto teóriu používa k vysvetleniu svojho správania nielen deskriptívne, ale aj normatívne k jeho odôvodneniu, prípadne ospravedlneniu. Okrem toho je dieťaťu cudzia kognitívna zdržanlivosť behavioristov. Pokiaľ dieťa vysvetľuje, že druhého človeka nemožno zabiť preto, že by za to bolo tvrdo potrestané, nereflektuje pritom svoju vlastnú históriu podmieneného správania, ale anticipuje tým jemu známe sankcie. Na tomto stupni znovu nachádzame „objektívnu zodpovednosť“, čo je Piagetovo označenie pre heteronómnu morálku. Nezáleží na dobrom či zlom úmysle nejakého konania, ale len na konečných dôsledkoch.
Na prvom stupni je morálka silno situačne viazaná. So situáciou sa mení aj predstava o správnom a zlom konaní. Ak zostane nejaké konanie náhle nepotrestané, a ak je dokonca odmenené, nie je už zlé, ale správne.
Štruktúra myslenia tohto stupňa by mohla viesť k záveru, že pohrozenie akokoľvek drastickými trestami je najefektívnejším prostriedkom na zabezpečenie morálneho správania.
Teória učenia vychádza z toho, že trest síce môže potlačiť nejaké konanie, ale trvalo ho neodstraňuje a perspektívne zamedzuje učenie sa alternatívnym spôsobom správania. Podobné dôsledky sa týkajú aj vývinu morálneho usudzovania: trest si môže síce vynútiť želateľné morálne správanie na tomto stupni, súčasne však môže skomplikovať, prípadne zabrániť prekonaniu tohto stupňa, teda akomodácii smerom k vyššiemu stupňu. Priradenie rozličných teórií učenia ku Kohlbergovým morálnym stupňom alebo dokonca nadstavbový „spôsob trestania“ podľa jednotlivých stupňov sa nezdá byť teoreticky zdôvodniteľným, ani prakticky zmysluplným.

Stupeň 2: Účelové myslenie
Človek chce uspokojiť svoje vlastné záujmy a potreby a žije pritom vo svete, kde je treba rešpektovať i záujmy druhých.

Na tomto stupni je plne prekonaný egocentrizmus stupňa predchádzajúceho. Jednotlivec sa vie vpraviť do situácie druhého a poznať, že jeho záujmy (záujmy toho druhého) sa nemusia zhodovať so záujmami vlastnými. Učí sa rozoznávať motívy, ktoré stoja za správaním druhých a tiež ich – do istej miery – akceptovať. Deti si môžu na tomto stupni vyvinúť veľmi výrazný cit pre spravodlivosť, ktorý sa za istých okolností podobá „rovnostárskemu fanatizmu“, aká Piaget zistil u detí, ktoré sa nachádzajú v prechodnom štádiu od heteronómnej k autonómnej morálke.