Diagnóza : F-63 porucha nývykov a impulzov

V posledných rokoch mnohé rodiny na Slovensku s úzkosťou vnímajú pojmy: hráčska náruživosť, hráčska vášeň, výherné automaty, patologické či hazardné hráčstvo, bingo, herňa, kasíno alebo ruleta.

Denne trpia dôsledkami nového spôsobu zábavy a trávenia voľného času spojeného s možnosťou výhry väčšej sumy peňazí. Viaceré rodiny psychicky nezvládnu finančné a morálne škody spôsobené neznalosťou, ľahkomyselnosťou, nedisciplinovanosťou a v určitých prípadoch aj duševnou poruchou niektorého zo svojich členov.

Hra je stará ako ľudstvo samo.  Sprevádza človeka celým jeho vývojom. Človek začína hrať náhodne, prvotným motívom návštevy herne býva zvedavosť alebo snaha o bezpracný zisk.

Až opakovanými kontaktmi s automatmi, ruletami, či inými formami hazardu vystupuje do popredia tendencia hrať pre samotnú hru a pre pocity, ktoré vyvoláva.

Patologické hráčstvo by sa malo odlišovať od hráčstva a stávkárstva -čo je častá hra pre vzrušenie alebo pokus vyhrať peniaze, pričom sa neprekročia hranice, keď dotyčný hráč má ťažké finančné straty alebo negatívne dôsledky.

Diagnostika patologického hráčstva :

Medzinárodná klasifikácia chorôb (10. revízia) charakterizuje patologické hráčstvo ako psychickú poruchu, ktorá spočíva v častých, opakovaných epizódach hrania, ktoré dominujú v živote subjektu na úkor sociálnych, materiálnych, rodinných a pracovných hodnôt i záväzkov.

Ľudia trpiaci touto poruchou môžu stratiť zamestnanie, zadlžiť sa, klamať alebo porušovať zákony, aby získali peniaze na hru alebo unikli plateniu dlžôb.

Nutkanie k hre popisujú postihnutí ako intenzívne, ťažko ovládnuteľné, spolu s myšlienkami a predstavami, ktoré túto činnosť sprevádzajú, čo sa môže zvyšovať v záťažových a stresujúcich situáciách.

Hlavným rysom chorobného hráčstva je trvalo sa opakujúce hranie, ktoré pokračuje a často aj narastá i napriek nepriaznivým sociálnym dôsledkom, ako sú strata majetku, narušené rodinné vzťahy či rozpad osobného života.

Ohrození jednotlivci:

Chorobné hráčstvo nie je vrodené, niektorí ľudia sú však ohrození o niečo viac:

•mladí ľudia - u detí a dospievajúcich vznikajú závislosti všetkých druhov a tiež patologické hráčstvo omnoho rýchlejšie;
•muži - vo veku od 20 do 35 rokov, je to podmienené hormonálnou túžbou zvíťaziť;
•profesionálni hráči;
•nebezpečné povolania (čašníci, podnikatelia);
•hyperaktívne deti s poruchami pozornosti.

Živný Klenovský (2002) charakterizujú patologického hráča nasledovne:

-miluje časté riziko,
-hra absorbuje väčšinu jeho záujmov,
-je optimistický, nepoučený z porážok, verí v šťastný osud,
-nie je schopný prestať hrať, ak už vyhral,
-riskuje neúmerne vysoké sumy,
-medzi vložením peňazí a výsledkom prežíva slastné napätie.

Ako sa človek stáva závislým?

Odborníci rozoznávajú nasledujúce tri fázy vývoja závislosti:

1.Fáza vyhrávacia - budúci hráč zväčša nezáväzne investuje istú neveľkú sumu. Výhrou vzrastá jeho sebavedomie a viera, že môže opäť vyhrať. Nachádza potešenie v atmosfére herní, kde trávi čoraz viac času. Dúfa, že vyhrá veľkú sumu peňazí, čo zmení jeho budúci život. Pomaly a isto je vťahovaný do pasce hry.

2.Fáza prehrávacia - už nadobúda črty chorobnosti,  hráč prehráva stále viac peňazí, snaží sa ich vyhrať späť, je nervózny a netrpezlivý, hrá stále viac.  Nehovorí o svojich prehrách, jeho myšlienkam dominuje hazard. Je neschopný prestať hrať, stráca nad sebou kontrolu, klame, berie veci z domu, ktoré pod cenu predáva, požičiava si od príbuzných, kolegov, náhodných známych.

Začína zanedbávať rodinu, má absencie v práci a je pod tlakom veriteľov. Situácia v rodine sa dostáva na verejnosť, hráč všetko ľutuje a sľubuje zmenu.

Nejaký čas aj dokáže nehrať, čo vedie k uspokojeniu jeho príbuzných. Dôsledkom býva často opätovný, tajný návrat k hraniu.

3.Fáza straty kontroly -- fáza zúfalstva -- má za následok narušenú povesť, predlžovanie času stráveného hrou, páchanie trestnej činnosti za účelom získania financií. Hráč je presvedčený, že ak vyhrá, všetko dá opäť do poriadku.

Postupne sa odcudzuje rodine a jeho stav sa vyvíja do úplného debaklu s rozpadom medziľudských, rodinných i pracovných vzťahov a väzieb.  Prichádzajú depresie a nezriedka skratové, či samovražedné konanie.

Typy hráčov :

Sociálni hráči:

hrajú pre zisk, či krátkodobo v životnej kríze, nebýva u nich plne rozvinutá závislosť, dokážu prestať hrať, keď prehrajú vopred stanovenú sumu alebo pociťujú problémy kvôli hraniu, možno sem zaradiť aj dospievajúcich mladých hráčov, ktorí si hraním získavajú členstvo medzi rovesníkmi alebo v gangu (potreba niekam patriť), prítomnosť rizika vzniku závislosti, pretože hranie sa stáva súčasťou životného štýlu.

Hráči s narušenou osobnosťou:

mávajú nízku odolnosť voči záťaži, mávajú problémy so sebaovládaním (najmä ťažko ovládajú zlosť), konajú impulzívne, rýchlo a neuvážene, ťažko sa prispôsobujú realite a unikajú od problémov, nemávajú pocit viny kvôli hraniu.

Hráči s nízkou sebaúctou:

hra je pre nich spôsob uvoľnenia napätia, hnevu, ktorý sa v nich hromadí (neventilujú ho prirodzene, spontánne), bývajú úspešní v práci aj v sociálnych vzťahoch  (napr. v manželstve), hranie im poskytuje pocit vyššej sebahodnoty, sily a všemocnosti, po skončení hry mávajú pocit viny a hanby.

Pre gamblérov sú typické ilúzie:

-Ilúzia veľkej výhry - pričom realita je l : l 000 000;
-Ilúzia zvláštnych schopností- verí, že On má schopnosť vyhni!',
-Ilúzia, že raz vyhrá;
-Ilúzia návratu predošlej straty — že získa späť, čo prehral.
Hra je o to hazardnejšia, čím je kratší časový úsek medzi začatím hry 11 obdržaním výsledkuide o stupeň hazardnosti hry.
Podľa psychoterapeuta Klenovského (2002 ) závislosť nie je iba droga, ale často odráža existenčné postavenie človeka.

Gamblér používa tzv. racionalizáciu - zdôvodňuje, že nie je hráč, má všetko pod kontrolou a hrá preto, lebo má na to dobrý dôvod. Motívom na hru môže byť snaha vyniknúť alebo zabudnutie.

Spúšťacím okamihom zase dobrý pocit, opakujúca sa výhra, veľká suma peňazí, úspech alebo napätie z hry, ktoré vníma ako niečo príjemné.

Negatívny sociálny dopad pociťuje celá rodina aj deti.  U ľudí, ktorí trpia závislosťou akéhokoľvek druhu, je zvýšené nebezpečenstvo, že aj ich potomkovia budú v budúcnosti podobne poznačení.

Gamblér, ktorý príde na psychoterapiu si musí priznať, že je chorý, stotožniť sa s tým a vidieť seba ako človeka, ktorý zlyháva. V socioterapii vedú hráčov k tomu, aby si vedeli poradiť sami, aby miesto, ktoré v ich živote zastával hazard, vyplnili zmysluplným spôsobom. (1) s. 125-129