Čo môžu robiť rodičia :

-Venovať pozornosť možným znakom a prejavom toho, že je dieťa šikanované (ich zoznam je uvedený ďalej).
-Opýtať sa dieťaťa či nemá problémy.
-Dať dieťaťu príležitosť, aby vyjadrilo svoje pocity o probléme, aby sa vyrozprávalo. Nechať ho hovoriť. Neskákať mu do reči, povzbudzovať ho, aby hovorilo a počúvať ho.

-Neobviňovať ho z toho, že mu niekto iný ubližuje, nekritizovať, nezosmiešňovať ho.
-Nesúhlasiť s tým, aby sa šikanovanie utajovalo.
-Robiť si písomné záznamy o incidentoch.
-Keď sa šikanovanie vyskytuje v škole alebo sa inak viaže na školu, hovoriť o tom s učiteľom / učiteľkou alebo riaditeľom / riaditeľkou.

-Žiadať, aby škola postupovala podľa odborných pokynov pre riešenie prípadov šikanovania.

-Pomôcť dieťaťu zvládnuť situáciu :

pomôcť mu naučiť sa, čo robiť proti šikanovaniu  (dôrazne sa ohradiť, kričať, sebavedome kráčať, ujsť) pomôcť mu skamarátiť sa s inými deťmi.
Pozvať ich domov.

prečo sa treba so šikanou zaoberať?

Kto aspoň raz hovoril so šikanovaným dieťaťom, videl jeho bezmocnosť a zúfalstvo, nebude pochybovať o závažnosti tejto problematiky (Kolár, 2001).

Všeobecné dôvody pre potieranie šikanovania mólu byť nasledovné:

1.Deti majú svoje práva - majú základné právo na bezpečie v rodine a v škole, na život bez bolesti, ponižovania a strachu.

Rodičia aj deti považujú šikanu za jeden z najväčších problémov a očakávajú od učiteľov účinnú pomoc. Je povinnosťou školy poskytnúť svojim žiakom kľudné a bezpečné prostredie.

Dohovor o právach dieťaťa prijatý v SR roku 1991 (Zb. z. č. 140) v článku 19 uvádza : „dohliadať na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním, trýznením alebo vykorisťovaním"; v 36. článku : „aby žiadne dieťa nebolo podrobené mučeniu alebo inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu".

2.Šikanovanie je rozšírené a je obtiažne sa ho zbaviť. Ŕíčan (1996) uvádza pri širšom kritériu pochopenia šikany takýto výskyt :
celkovo je agresorov vo veku 11-12 rokov, to je 5. - 6. roč. ZŠ
14% detí a ich obeťami je 18% detí.

U chlapcov je agresorov 18% a obeťou 22%, čo je pätina chlapcov. U dievčat je agresorom 10%
a obeťou 15%.

Výsledky podľa testovania 2000 detí rôzneho pohlavia (dotazník D. Olweusa).

Anglická štúdia v rámci sheffieldského projektu (in Ŕíčan, et al. 1995) udáva: v kategórii mladší žiaci 12% detí priznalo, že šikanuje ostatných a 27%, že sú šikanovaní okolím.

U starších žiakov sa v 6% považovali za šikanujúcich a 10% za šikanovaných. Štúdia sa uskutočnila na 24 školách a bolo vybraných 4000 starších a 2000 mladších žiakov. Ukončená bola v roku 1990.

Známe sú tiež prieskumy Olweusa z Nórska, ktorý uvádza oveľa nižšie čísla šikany.

3.Následky môžu byť vážne. Ťažkosti a trápenie dieťaťa spôsobené šikanovaním môžu mať rôzne vedľajšie prejavy:
a) nepozornosť na vyučovaní, zhoršenie školského výkonu,
b)psychosomatické ochorenia (poruchy spánku, nočné móry,
bolesti hlavy, brucha a iné),
c)záškoláctvo,
d)depresie, úzkostné stavy, príp. pokus o samovraždu.

4.Následky môžu byť dlhodobé. Následky šikany sa prejavujú dlhodobo po skončení školskej dochádzky, a to u detí - obetí, tak aj u útočníkov.

Napríklad deti, ktoré sa „naučia", že šikanovanie a násilie sa oplatí, využívajú podobné stratégie správania aj v dospelosti.

Podľa dlhodobého výskumu v Nórsku sa uvádza, že u tých, ktorí sa vo vyšších ročníkoch školy prejavovali ako útočníci, bolo vo veku 24 rokov štvornásobne pravdepodobné, že boli už trikrát a viac súdne trestaní, než u rovnakej vekovej skupiny tých, ktorí v škole nešikanovali (Olweus, 1989 in Ŕíčan, et al. 1995).

Obete v dospelosti vykazujú zvýšený sklon k depresiám,
majú pochybnosti o sebe, svojej hodnote, trpia pocitmi
menejcennosti (Ŕíčan,1995).

5.Šikanovanie je právne postihnuteľné. Ak nie sú rodičia spokojní s účinnosťou a spôsobmi, akými rieši problémy ich detí so šikovaním konkrétna škola, môžu ju zažalovať na súd (Dohovor o právach dieťaťa).

6.Nevšímavosť napomáha útočníkom. Šikanovaniu sa „darí" v atmosfére utajenia. Obete, často nútené k mlčaniu, sa postupne dostávajú do bludného kruhu šikanovania a strachu. Jedným spôsobom ako efektívne odolávať šikane, je otvorene si priznať jej existenciu ako závažného problému a stať sa školou, ktorá sa nebojí hovoriť a konať proti šikane.

Deti využívajú rôzne možnosti ako žiadať o radu a pomoc.
Podľa záznamov Linky detskej istoty UNICEF za obdobie 6 mesiacov roku 2000 mali 74 telefonátov týkajúcich sa šikany.

Viac telefonovali chlapci (52) ako dievčatá (23), a hoci na linku volá v priemere o polovicu viac dievčat ako chlapcov, v šikane je pomer opačný, trápi štyrikrát viac chlapcov.

Rozlíšenie volajúcich podľa veku podčiarkuje závažnosť šikany na základnej škole. Vo veku 7 - 10 rokov volalo 7% detí, u 11 - 14 ročných je to už 55% a u 15 -18 ročných klesol počet na 24%.

7. Snaha sa skutočne vypláca. Jasne to dokazujú výsledky najrozšírenejšej kampane proti šikanovaniu, ktorá prebehla v Nórsku. Olweus zistil, že po uskutočnení kampane sa behom nasledujúcich dvoch rokov znížilo šikanovanie o 50%.

Ubudlo vandalizmu, záškoláctva aj krádeží. Vzrástla miera spokojnosti žiakov s pobytom v škole (Ŕíčan, et al.1995).
(1) s. 90-95