Psychická anomália

Podľa Košča je anomália inkluzívny pojem, ktorý zahŕňa všetky bežne, často difúzne a nevyhranene používané termíny: mimoriadny, nevyrovnaný, nepravidelný, handicapovaný, inadaptovaný, diskordantný, dificilný, narušený a pod. Pojem „anomálne deti“ používaný v minulosti (ale sporadicky aj v súčasnosti) v Rusku sa dá porovnať s naším pojmom „postihnuté deti“ resp. „deti s postihnutím.
Chaplin definuje anomáliu ako „zjavnú odchýlku od toho, čo je typické alebo normálne, ale bez toho, aby zahrňovala patologický stav“. Treba poznamenať, že napriek istým snahám sa tento pojem u nás doteraz nevžil. Najčastejšie sa v špeciálnopedagogickej i v „patopsychologickej“ literatúre používa pojem „postihnutý“ alebo pojem jedinec s postihnutím resp. v ostatnom čase pojem jednotlivec „so špeciálnymi potrebami“ alebo „so špeciálnymi pedagogickými potrebami“.


Psychický deficit

Psychický deficit je „stav osoby, ktorej výkon v niektorom špeciálnom aspekte alebo celkovo spadá nižšie, než sa to od nej odôvodnene očakáva, čiže spadá nižšie v porovnaní s typickými jednotlivcami alebo v porovnaní s niektorými ukazovateľmi v jej vlastnom súčasnom alebo minulom správaní.“ Podklad psychického deficitu môže byť štrukturálny, fyziologický alebo chemický a príčinami môžu byť zvláštne stresy, somatické onemocnenie alebo diagnostické stavy, ako aj duševná choroba, poškodenie mozgu, mentálna subnorma, mozgové ochrnutie, neschopnosť čítať, počítať a ďalšie špeciálne, všeobecnejšie chápané neschopnosti, slepota, hluchota, únava, nutkavé stavy, starnutie, vplyv narkotík, srdcových porúch, paralýz, tuberkulózy atď., pričom môže ísť o veľkú alebo malú, trvalú alebo prechodnú odchýlku a jej charakteristiky môžu variovať od prípadu k prípadu. Ide teda o trvalejší, relatívne ireverzibilný nedostatok, ktorý sa prejavuje v správaní sa jednotlivca a predstavuje odchýlku od individuálnej psychologickej normy. Psychický deficit sám osobe však nie je ani chorobou ani defektom, resp. svojou kvalitou nedosahuje až charakter choroby alebo defektu. Podľa Košča tento pojem označuje zhoršenie v psychických funkciách a integráciách a je nadradený pojmom retardácia, deprivácia, demencia, deteriorácia a regresia.


Retardácia

Retardácia je spomalenie alebo oneskorenie telesného, duševného alebo charakterového vývinu. Keď sa retardácia vzťahuje na telesný vývin a súhrn duševných javov, na vývin celej osobnosti jednotlivca, zvykneme hovoriť o psychosomatickej retardácii. Keď spomedzi psychických funkcií v prvom rade zaostávajú poznávacie, najmä vyššie poznávacie procesy, hovoríme o mentálnej retardácii. V tomto spojení sa u nás pojem retardácia najčastejšie používa. Mentálna retardácia znamená zaostávanie normálneho vývinu psychických, najmä vyšších psychických poznávacích procesov, pričom zvyčajne ide aj o štrukturálnu poruchu celej osobnosti. Najčastejšou príčinou sú poruchy veľkého mozgu. Môže však ísť aj o ďalšie príčiny (dedičnosť, vrodené poruchy látkovej premeny a pod.). najvýznamnejšou charakteristikou retardovaného vývinu je porucha tempa vývinu, i keď priebeh vývinu a jeho štruktúrovanie je rovnaké ako pri normálnom vývine.


Psychická deprivácia

V minulosti jestvoval rad definícií psychickej deprivácie, pričom niektoré z nich tento pojem príliš rozširovali, iné zasa zužovali. V súčasnosti je koncepcia psychickej deprivácie ustálená. Azda najpodrobnejšie sa týmto javom zaoberali českí autori J. Langmeier a Z. Matějček. Podľa nich psychická deprivácia je psychický stav, ku ktorému dochádza následkom takých životných situácií, keď subjektu nie je poskytnutá príležitosť na uspokojenie niektorej jeho základnej (vitálnej) psychickej potreby v dostačujúcej miere a po dosť dlhý čas. ide teda o psychický stav duševného strádania, ktorý však nie je nemenný a trvalý. Základné psychické potreby nemusia byť v rôznych spoločnostiach a na rôznej úrovni vývinu jednotlivca rovnaké. Jednako v súlade s citovanými autormi za základné psychické potreby vo všeobecnosti možno považovať: 1. potrebu istého množstva, premenlivosti a druhu podnetov, 2. potrebu základných podmienok pre účinné učenie, 3. potrebu prvotných spoločenských vzťahov (najmä k matke alebo inému sociálnemu „objektu“, ktorý sa tak stáva predstaviteľom a zástupcom celého sveta) a 4. potrebu spoločenského uplatnenia, umožňujúceho osvojiť si rozlíšené spoločenské role a hodnotné ciele. Ide teda o potrebu nezávislosti, sebanaplnenia a zabezpečenia osobnej integrity.
Príznaky psychickej deprivácie môžu byť veľmi rozmanité a premenlivé, počnúc ľahkými nápadnosťami, ktoré sú ešte plne v rámci normálneho duševného obrazu, až po veľmi hrubé poškodenie intelektového a charakterového vývinu. Môžu sa prejavovať ako neurotické príznaky, psychopatologické či psychotické príznaky a niekedy to môžu byť dokonca aj zdanlivo čisto somatické nápadnosti.
Môže sa vyskytnúť situácia, kedy človeku chýba dostatočné množstvo a variabilita zmyslových podnetov, ako to vyplýva z hore uvedenej definície. Takým typom deprivácie môžu trpieť napr. jednotlivci so sluchovým či zrakovým postihnutím alebo jednotlivci s viacnásobným postihnutím. Vtedy možno hovoriť o senzorickej deprivácii.
Výchovné a výučbové zanedbávanie predstavuje variant deprivácie v oblasti učenia. Taký jednotlivec sa potom nemôže vyvíjať požadovaným spôsobom, pretože mu chýba príležitosť k učeniu. Môže sa dokonca navonok javiť ako mentálne postihnutý, aj keď mu chýba iba potrebná skúsenosť. V tomto prípade hovoríme o kognitívnej deprivácii.
Veľmi závažnou je tzv. citová deprivácia, kedy dieťaťu chýba stabilný a spoľahlivý vzťah s matkou (alebo inou náhradnou materskou osobou). Takéto citové strádanie môže podstatne ovplyvniť celkový vývin osobnosti a jeho správanie sa voči ostatným ľuďom v dospelosti.
Pri obmedzení primeraných medziľudských kontaktov hovoríme o sociálnej deprivácii, ku ktorej môže dôjsť napr. u ľudí dlhodobo upútaných na lôžko, alebo aj napr. u slepohluchých jednotlivcov, ak sa im nevenuje špeciálna pozornosť a starostlivosť.