Jenská škola
Experimentálnu školu založil v Jene Peter Petersen. Dnes sú jenské školy predovšetkým v Holandsku. Jenská škola je chápaná ako spoločenstvo s rodinnou atmosférou. Výzor učebníc sa podobá detskej izbe (nábytok a detská ozdoba). Deti sú v tzv. kmeňových skupinách spojujúcich vždy 2-3 ročníky a okrem veku postupujú ďalej aj podľa individuálnej zrelosti. Na jedného učiteľa by malo byť asi 50 žiakov.
Pracuje sa podľa týždenných plánov a využívajú sa štyri základné pedagogické situácie:
1. rozhovor
2. hra – od voľnej hry až po didakticko – vyučovacie hry
3. práca – formou skupinového vyučovania (týka sa čítania, písania a počítania už aj pri najmenších) alebo kurzov (v týchto sa deti môžu deliť podľa úrovne dosiahnutého v predmete) – novú látku deťom predstavuje učiteľ, opakovanie majú na starosti starší, skúsenejší žiaci
4. slávnosti – slávnosti rána, narodenín, Vianoc, dramatické predstavenia, prijímanie nových žiakov a pod.
Škola Celestine Freineta
Priebeh dňa na Freinetovskej škole môže vypadať nasledovne:
Niektoré deti ostatným zaspievajú, iné prečítajú vlastný text (napr. báseň), ostatné deti maľujú. Vyberie sa najlepší text pre triedne noviny a ten všetci spoločne upravujú (pravopis, sloh, vyhľadávanie vhodnejších slov). Potom niektoré deti spracujú text u tlačového stolu, ostatné na ňom robia gramatické cvičenia. Kto je skôr hotový, pokračuje podľa svojho individuálneho plánu. Nasledujú praktické cvičenia z matematiky a po nich pracovné ateliéry (skupinky detí pracujú u tlači, pokusy, fotokomora, kútik živej prírody a pod.). Pomocou tlače novín sa deti naučia vyjadrovať, nebyť pasívny, keď sa vyskytne problém, zvažovať svoje slová predtým než sú uverejnené a zároveň neveriť všetkému, čo sa píše.
Deti si píšu s deťmi iných škôl, pomocou čoho sa stretávajú s iným prostredím. Pritom sa môže realizovať aj deti uzavreté. Pracovný plán vytvárajú s pomocou učiteľa žiaci – nie je teda pevný a existujú popri nej aj individuálne. Neexistuje výklad učiteľa pred celou triedou, ale besedy, rozhovory, výstupy detí, skupinová a individuálna práca. Hodnotenie je slovné a zúčastňujú sa na tom aj deti. Problémy a rôzne návrhy sa riešia prostredníctvom pravidelných zhromaždení triedy a pomocou nástenných novín. Najviac takýchto škôl je asi vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku.
Daltonská škola
Tzv. daltonský plán je jedným z reformných pedagogických smerov, ktoré vznikajú začiatkom 20. storočia, z nich najvýznamnejším je tzv.pragmatická pedagogika.
Zakladateľkou daltonskej školy bola učiteľka Helen Parkhurstová (1887 – 1973). Pomenovanie má podľa experimentálnej školy v Daltone v štáte Massachusetts v USA.
Parkhurstová napísala prácu „Education on the Dalton Plan“, v ktorej popísala základné princípy fungovania svojej školy v Daltone. Dajú sa zhrnúť do týchto základných myšlienok:
§ individuálna práca žiakov a so žiakmi, každý žiak má vypracovaný svoj vlastný program na jeden mesiac na každý predmet osobitne
§ podporuje sa sloboda každého žiaka, ale zároveň aj jeho zodpovednosť za to, čo robí, čo povie, ako sa správa
§ učiteľ sa pri vyučovaní usiluje vyvážiť striedanie medzi frontálnou výučbou, skupinovou a individuálnou prácou žiakov
§ žiak pri učení postupuje vlastným tempom a zodpovedá za úspechy a neúspechy svojho učenia
§ hodinová a triedna štruktúra je pomerne voľná, vysoká variabilita vyučovacích hodín
§ zdôrazňuje sa spolupráca a vytváranie sociálnych pozitívnych vzťahov, demokratické riadenie
§ základom učenia je osobná skúsenosť žiaka na základe samostatnej činnosti, experimentovania, hľadania
V Daltonskej škole ide o zrušenie tradičného systému vyučovania a organizácie práce žiakov v triedach – rozdelenie učební podľa jednotlivých predmetov podľa jednotlivých ročníkov a príslušných pomôcok.
Vyučovanie je založené na individuálnej práci žiaka. Umožnenie samostatného získavania vedomostí je za pomoci učiteľa. Tým sa môžu rozvinúť intelektuálne schopnosti, úsudok, samostatnosť, rozvaha.
Základným princípom je sloboda. Sloboda dovoľuje žiakovi aby pracoval na tom, čo si zvolí bez toho, aby bol z toho vytrhovaný zvonením a bol nútený preorientovať svoju pozornosť , záujem a motiváciu na iný predmet.
Práca učiteľa:
Úloha učiteľa a metódy jeho práce sa líšia od bežných škôl. Venuje sa iba jednému predmetu, v ktorom je odborníkom a môže mu venovať aj svoje ďalšie vzdelávanie. V príslušnej triede plní úlohu radcu, laboranta a hodnotiteľa, ktorý prácu žiakov usmerňuje. Zostavuje úlohy, v priebehu ich plnenia odpovedá na otázky. Vedie osobný graf každého žiaka a triedy a v ňom podrobné záznamy o postupe žiakov. Riadi pracovné konferencie a udržuje sociálny kontakt.
Daltonská trieda:
Jednotlivé triedy sa samozrejme líšia, ale všeobecne môžeme povedať, že usporiadanie lavíc by malo umožňovať pohyb po triede, skupinovú a samostatnú prácu.
Kritika:
Medzi hlavne nevýhody patrí nedostatočné opakovanie látky, ktoré je pre zapamätávanie nutné. Medzi ďalšie, kritizované oblasti patrí nesystematické nadobúdanie poznatkov, chýbajúci častejší kontakt s pedagogickým pôsobením učiteľa a málo príležitosti na spoločnú prácu.