1. Rozdiel medzi tradičnou školou a alternatívnou školou
Tradičná škola je: • orientovaná preferenčne na informácie, teda má presne stanovené ciele a obsah.
• veľmi dôležité a časté je autoritatívne postavenie učiteľa (jeho prístup k žiakovi a postavenie žiaka)
• je tu relatívne stála organizácia vyučovacích hodín, sú dané osnovy, učebné plány, štruktúra školského roka(metódy), orientácia je na „ročníky“, je tu direktívny spôsob riadenia edukatívneho procesu a chodu školy (organizácia a riadenie)
Výuka prebieha podľa pevného rozvrhu hodín a jednotnej organizácie dňa, teda zvonenie, rozdelenie predmetov –minimálna možnosť voľby zo strany žiaka –všetko je dané osnovami a pravidlami.
Učiteľ vyučuje, žiaci sa učia, vzdelávajú.. Vyučovanie len málo kedy prebieha formou diskusie, žiaci sú pasívni poslucháči. Žiak plní úlohy podľa zadania: má domáce úlohy, musí plniť úlohy na vyučovaní, ktoré nemá šancu odkonzultovať.
Veľký dôraz sa kladie na pamäťové učenie a vonkajšiu motiváciu: deti nie sú nútené rozmýšľať, sú nútené ovládať danú látku.
Nie je tu dôležitý proces, dôležitý je výsledok (vie-nevie). Nekladie sa dôraz na uvažovanie v súvislostiach. Hodnotí sa slovne, no NAJČASTEJŠIE známkami. Deti sa porovnávajú na základe známok, ktoré nehovoria nič konkrétne –nekonštatujú, nepomenúvajú slabé a silné stránky dieťaťa –dieťa sa tak nič nedozvedá–výsledok je emócia „som horší–lepší“, ktorá ovplyvňuje a rozhoduje.
Vzdelávanie je obmedzené priestorom triedy: nemožnosť pohybu , taktiež je tu menší dôraz kladený na tvorivosť a iniciatívu učiteľov a žiakov, je tu rovnaký postup, jednotná forma výuky, deti nie sú aktívne prvky v procese.
Ku vzniku alternatívnych škôl prispeli tzv. reformné postoje k školstvu, ktoré sa podrobili kritike, vzniklo tzv. tradičné vyučovanie. Dôvodom bol mechanický spôsob učenia, nedocenenie individuality dieťaťa, nedocenenie záujmov žiaka, na školách bola prísna disciplína, odtrhnutosť od života a hlavným dôvodom bola už spomínaná pasivita žiakov.
Alternatívna pedagogika
Alternatívna pedagogika sa od tej tradičnej veľmi zdiaľuje. Rozvrh a organizácia dňa vychádza zo záujmu dieťaťa flexibility ich potrieb. Žiak sám rozhoduje o poradí rozsahu zadaných úloh. Dôraz sa kladie na objavovanie vecí a hlavne na motiváciu. Bežná je spolupráca v skupinách. Vzdelávanie je možné aj v priestoroch mimo triedu a školu, dieťa má svoje miesto, kútik kde sa môže hrať, alebo sa vzdelávať. Dôraz je kladený na rozvoj tvorivosti a iniciatívy.
Učiteľ je v roli poradcu, partnera a staršieho, no skúsenejšieho kamaráta.
V súčasnosti je dosť veľa ľudí, ktorý sa obávajú alternatívnych škôl, myslia si, že nebude ovládať učebnú látku, ktorá je v osnovách, alebo že dieťa má priveľa voľnosti a môže byť zle vychovávaný, predsa len brať učiteľa ako kamaráta, znie pre mnohých rodičov zvláštne. Všetko má svoje výhody, či nevýhody. Každý rodič vyberá pre svoje dieťa to najlepšie, a sám sa preto môže rozhodnúť či mu viacej vyhovuje alternatívna, či tradičná.
(Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, alternatívna škola je pre dieťa lepšia, čo sa týka vývoja jeho osobnosti. (Petra) J )
Alternatívne školstvo je nevyhnutnosťou ako z ľudského hľadiska, tak aj hľadiska pokroku (konkurencia) a tiež z odborného a politického hľadiska.Alternatívne školy predstavujú snahu o hľadanie lepších, efektívnejších spôsobov edukácie a v tomto zmysle sú experimentálnymi školami. Zásadným kľúčom k odumieraniu alebo prežitiu nových alternatívnych foriem škôl je vedecká, odborná validita týchto škôl. Validita či invalidita alternatívnych škôl sa dá preukázať len exaktnejším, dlhodobejším experimentálnym, vedecko-výskumným sledovaním, kde sa použijú kvantitatívne a kvalitatívne metódy hodnotenia nielen výsledkov, ale aj procesu a podmienok edukácie v čase, teda ide o aplikáciu vedeckých metód skúmania prínosov týchto škôl. To rozhodne o ich kvalite, o ich budúcnosti....
Počiatky alternatívneho školstva
14/15 storočie – Vittorino da Feltre – Dom radosti – vybudoval školu v prírodnom prostredí, v ktorej sa snažil harmonicky rozvíjať ducha i telo svojich žiakov, podporoval tvorivosť a rozdielnosť, odstrániť tresty, samosprávu žiakov zaviedol ako prvý, vyučovanie bolo vedené tak, aby žiaci látke pochopili.
16. storočie – Michele de Montaigne – odmietal jednostranné preceňovanie vzdelania, memorovanie a scholastiku, doporučuje učiť samostatne myslieť a rozhodovať sa, samostatnosť žiaka, podporovanie viery vo vlastných schopnostiach, rešpektovanie prirodzených vlôh.
17. storočie – Ján Amos Komenský – pansofistická škola v Blatnom Potoku, požadoval primeranosť a rešpektovanie individuálnych vlastností žiakov, praktické, aktívne, názorné a prirodzené vyučovanie (hry, telocvik, divadelné predstavenie), v škole boli na stenách obrazy.
18.storočie – Jean J. Rousseau – voľná, prirodzená výchova – presadzoval humanizáciu, voľný a prirodzený vývoj detí, reagovanie na podnety dieťaťa, výchovu v súlade s prírodou.
18/19 storočie – Johann Heinrich Pestalozzi – pokračovateľ Rousseauových myšlienok, ale on neodmieta kultúrnu spoločnosť, ale podporuje jej rozvoj a chápe jej vplyv na rozvoj dieťaťa.
19. storočie – L. N. Tolstoj – slobodná výchova v Jasnej Poljane, usiloval o využiteľnosť školských poznatkov v každodennom živote, vytvoril systém voľnej výchovy bez domácich úloh, pamätného učenia a trestov, koncepcia bez učebných plánov umožňovala slobodnú voľbu predmetov, obsahu a metód učenia. Deti mali úplnú voľnosť pohybu a príchodu a odchodu z vyučovania. Učiteľ mať byť partnerom.
Prelom 19/20 storočia – ideály slobodnej výchovy prenikajú do štátnych inštitúcií, vznikajú školy nezávislé od štátu (neštátna škola je organizovaná hlavne učiteľmi a rodičmi, ktorí požiadavky plnili).
20. a 30. roky 20. storočia – Celosvetové Hnutie nových škôl odštartovalo zmeny v školstve (najprv v jednotlivých triedach alebo predmetoch, neskôr v ucelených výchovných systémoch). Veľký vplyv majú názory a činnosť Švédky Elen Keyovej, protagonistky celého hnutia a autorky knihy Storočie dieťaťa. Vznikajú reformné školy – Montessori, Waldorfská, Daltonská, Jenská, Freinetova, Winnetská sústava.
Vývoj rôznych alternatívnych škôl bol v západných štátoch a USA plynulý, preto sa stali prirodzenou súčasťou školského systému. Pokusné a reformné školy u nás tiež vznikali a boli motivované stavom školskej praxe. Reformné snahy boli násilne prerušené v roku 1948.
60. až 80. roky – objavuje sa vlna antipedagogiky, vedú sa búrlivé diskusie o funkcii výchovy, stúpa záujem rodičov o otázky výchovy a antiautoritatívna výchova je realizovaná napríklad v rôznych komunitách. Podľa antipedagogiky by dieťa nemalo byť chápané ako nehotová bytosť, ktorá len niečím bude, ale mala byť jeho sloboda rešpektovaná. Rodičia nemajú deti obmedzovať a trestať (neodraďovať ich od skúmania sveta a učiť ich strachu), ale musia im ukazovať, ako môžu svojimi činmi obmedzovať druhých alebo ublížiť sami sebe. V USA, Veľkej Británii a ďalších západných krajinách vznikajú voľné školy (free alebo open schools) inšpirované Summerhillskou koncepciou A. S. Neilla. Medzinárodnú školu Neill založil v 1921 v Nemecku, potom ju presťahoval do Anglicka v roku 1924, kde existuje dodnes. Končí vysvedčením o všeobecnom strednom vzdelaní. Ide tu o spoločenstvo asi stovky ľudí rôznych národností v rozsiahlom dome obklopeným veľkými pozemkami (deti sú vo veku 5 – 18 rokov a väčšina z nich tam trvalo býva). Vyučovanie nie je povinné – Neill vyšiel z predpokladu, že učenie je pre deti príjemná a prirodzená aktivita. Kto sa však zapíše do niektorého kurzu, musí ho navštevovať, inak ho ostatné deti môžu navrhnúť k vylúčeniu. Pravidlá života v komunite sú navrhované a schvaľované všetkými a vyvíjajú sa podľa konkrétnych potrieb. Dané pravidlá sú záväzné a hlas dieťaťa má rovnakú váhu ako hlas dospelého. Trestom za porušenie pravidiel je napríklad práce v prospech celku. Demokraciu sa teda učia v praxi.
Najvýznamnejší z jeho 18 kníh Summerhill, radikálny prístup k vychovávaniu dieťaťa vzbudila záujem na celom svete, bola uznaná v akademických kruhoch a ocenená doktorátom troch univerzít.
DRUHY škôl
Alternatívne školy prvej polovice 20. storočia:
1, Waldorfská škola (Steinerova pedagogika)
2, M. Montessoriová ( Pedagogika M. Montessoriová)
3, Alternatívna škola C. Freineta
4, Jenská škola
5, Daltonská škola
Alternatívne školy druhej polovice 20. storočia
6, Rogersova P-C-E škola
7, ITV S.J. Kovalikovej
Waldorfská pedagogika
Je celosvetové hnutie v oblasti pedagogiky, ktoré je založené na vzdelávacej filozofii prvýkrát sformulovanej Rakúšanom Rudolfom Steinerom, a ktoré pochádza z jeho duchovnej vedy nazývanej antropozofia. Je to jedna z tzv. alternatívnych pedagogík.
Základy koncepcie waldorfskej pedagogiky boli položené v roku 1919 v škole pre deti robotníkov továrne na výrobu cigariet Waldorf Astória v Stuttgarte. Základnou myšlienkou bolo umožniť deťom bez ohľadu na majetok a sociálne postavenie rovnaké vzdelanie, ktoré by – čo sa týka obsahu bolo nezávislé od ideologických záujmov štátu a hospodárskej sféry.
Hlavným cieľom pedagogiky waldorfských škôl je celostná výchova dieťaťa, výchova „hlavy, srdca a rúk“. Učebný plán je tvorený v rovnováhe „akademických“ predmetov, umeleckých a praktických aktivít a predstavuje základný rámec pre tvorivú prácu učiteľa s triedou.
Nejestvuje žiadna centrálna organizačná štruktúra, ktorá by sa týkala všetkých škôl. Každá z nich je administratívne nezávislá, školy sú však navzájom prepojené množstvom asociácií a priateľských organizácií, ktoré poskytujú nevyhnutné materiálne zázemie, pomôcky, publikačný materiál, organizujú konferencie a výmeny skúseností a podporujú waldorfské hnutia v jednotlivých krajinách.
Metódy waldorfskej výchovy sú založené na hlbšej znalosti psychiky dieťaťa, jeho možností a schopností, rozvíjaných diferencovane podľa vekových stupňov. Je zameraná predovšetkým na vývoj celého človeka a rozvoj jeho samostatného myslenia, estetického cítenia a vedomého morálneho postoja. Waldorfská pedagogika odmieta sledovanie televízie, kazety s rozprávkami alebo komixové seriály. Snaží sa vytvoriť akýsi kompromis medzi modernými produktmi techniky a automatizáciami, kultúrnymi zvyklosťami a výchovnými metódami, ktoré dieťaťu prospievajú. Preto sa tu pedagogika nechápe len ako veda, ale predovšetkým ako tvorivá výchovná činnosť. Cieľom tejto pedagogiky je slobodná osobnosť, snaha o rozvoj jej nadania a ľudskej jedinečnosti. Pedagogika waldorfských škôl vychádza z poznatkov vývinovej psychológie.
Ciele, úlohy waldorfskej školy
Škola si stavia za cieľ byť školou prítomnosti pre budúcnosť. Pestuje schopnosť vcítiť sa, byť tolerantný, mať vedomie spoločenskej zodpovednosti, byť otvorený svetu a jeho vývoju. Prebúdza vecný záujem, zvedavosť a slobodnú vôľu učiť sa. Podporuje tvorivú činnosť človeka, samostatnú snahu vzdelávať sa a schopnosť spoluvytvárať spoločnosť. Osobnosť utvára pomocou rozvoja voľných , intelektuálnych a emocionálnych síl. Vo vyučovaní škola rozvíja rovnakou mierou rozum, cit a vôľu. Preto sú súčasťou vyučovania rovnocenné praktické, intelektuálne a umelecké úlohy.
Učebnice, učebné plány, tak ako ich poznáme z tradičnej školy, neexistujú. Dôležité nie je kvantum vedomostí, ale vzťahy medzi predmetmi a ich obsahmi vo vertikálnom a horizontálnom smere. Napríklad zemepis sa nevyučuje v úzkom pojatí ako samostatný predmet oddelený od ostatných, ale má súvislosť s prírodnými vedami alebo s cudzími jazykmi. Učitelia pracujú najskôr s doporučenými okruhmi, témami a základnými líniami, určujúcimi smer pedagogickej práce. Vo Waldorfských školách funguje organizácia od samého rána. Ráno učiteľ privíta každé dieťa podaním ruky. Tiež sa prikladá dôraz na denný rytmus, ako je spánok, obed ale tiež psychický rytmus, ako prijímanie a zabúdanie informácií. Teda vyučovanie prebieha v takých etapách aby to bolo pre dieťa čo najpríjemnejšie a najefektívnejšie.
Didaktickou zvláštnosťou vyučovania vo waldorfských školách a významným elementom vnútornej organizácie výučby je sústredenie látky do epoch. Epochu Steiner charakterizuje ako pevne vymedzenú vyučovaciu jednotku s určitým obsahom, ktorá umožňuje sústredenie na jednu vec tak dlho, ako je to potrebné s ohľadom na vývojové štádium, v ktorom sa práve deti nachádzajú. Epochu tvoria spojené dve až tri vyučovacie hodiny, v ktorých sa preberá jeden predmet počas troch až šiestich týždňov
Trieda waldorfskej školy by mala byť vymaľovaná špeciálnou vrstvenou maľbou, ktorá pôsobí trochu zahmlene (zasnene). Vyzdobená býva jemnými látkami svetlých farieb a prírodnými materiálmi (z nich je aj veľká časť pomôcok). Deti sedia v laviciach čelom k tabuli. Pohromade by mali sedieť deti s rovnakým temperamentom (cholerické, sangvinické, flegmatické, melancholické), aby mohol učiteľ pristupovať k jednotlivým skupinám individuálne.
Jednotlivé stupne waldorfskej školy:
Materská škola alebo Predškolský stupeň (do 7 rokov)
Tu sa kladie dôraz na napodobovanie, ktoré je najskôr bezprostredné, neskôr následné.
Napodobovanie je základným spôsobom učenia v tomto období. Najmenšie deti sú stále v akcii a spoznávajú svet všetkými zmyslami. Sú plne ovládané svojimi dojmami. Celá ich činnosť je hmatanie, hľadanie, skúšanie a ochutnávanie. Trojročné deti napodobňujú to, čo vidia u dospelých a chcú sa zúčastniť všetkých ich činností, predovšetkým tých, ktoré poznajú z domácnosti a rodiny. Päť a šesťročné deti už volia hry, kde sa uplatní cieľ a vytrvalosť. Dieťa vníma atmosféru, náladu, napätie, nerozhodnosť ale aj vážnosť situácie. Deti sa tiež učia v náväznosti na jednotlivé ročné obdobia poznávať rôzne druhy činností, tak ako s nimi prichádzajú do styku a ako sa na nich podieľajú.
Základná škola (1-8 ročník)
Nižší stupeň (1. – 4. trieda, 7-10 rokov)
Rozvíjajú sa všestranné schopnosti dieťaťa – vyjadrovania, orientácia na materskom jazyku, ale aj na dva cudzie jazyky formou hier, pesničiek a jednoduchých rýmov. Waldorfská škola vyučuje v dvoch cudzích už na nižšom stupni základnej školy. Rozvíja sa prežívanie pohybu tela a na tomto základe zručnosť písania prostredníctvom rozsiahlych cvikov spojených s maľovaním a kreslením znakov.
V druhej triede sa postupne začína čítať. Pri čítaní textu sa kladie dôraz na prednes – či je umelecký, či má melódiu, rytmus a tak.
V tretej triede pristupujú biblické dejiny, štvrtý ročník prináša predmet podobný našej prvouke, so základmi zemepisu a vlastivedy.
Stredný stupeň (5. – 8. trieda, 11 – 14 rokov)
Dochádza k rozšíreniu obsahu učebnej látky. Pribúdajú predmety a hlavné tematiky – botanika, chémia, biológia, fyzika, geometria, telesná výchova, latinčina alebo gréčtina a dejepis. Pokračuje sa v materskom jazyku, cudzích jazykoch, hudobnej výchove, matematike, ručných prácach . V rámci jednotlivých predmetov získavajú žiaci aj praktické zručnosti, ktoré potrebujú v bežnom živote. Učia sa vyplňovať formuláre a písať listy. Sledujú život najbližšieho okolia a učia sa v samostatných prácach formulovať problémy z kultúrneho, hospodárskeho a politického života. V popredí stojí citová a umelecká výchova. Deti pripravujú umelecké a kultúrne predstavenia pre rodičov a ostatných obyvateľov regiónu.
Stredná škola alebo Vyšší stupeň (9. – 12. trieda, 15 – 18 rokov)
Prechod zo stredného na vyšší stupeň je ovplyvnený novou kvalitou duševného života dieťaťa, láskou. Vplyvom puberty sa tak do veľkej miery mení správanie, chápania, myslenie a vzťahy k okoliu. Mladý človek si začína uvedomovať svoju identitu, prejavuje sa väčšia samostatnosť. Pre jej pestovanie je dobrý ako voľnejší vzťah k učiteľovi, tak priestor pre samostatné riešenie problémov. Škola má dať mladému človeku istotu pri stretávaní s vonkajším svetom, má ho viesť tak, aby si svojím myslením mohol bezpečne otvoriť prístup k svojmu okolia a stavať si svoje vlastné ciele na základe vlastného usudzovania. Učiteľ sa stáva partnerom, tolerantným starším priateľom, ktorého autorita je založená na väčších vedomostiach, skúsenostiach, a pedagogických zručnostiach.
Oslavovanie sviatkov má výrazné postavenie vo waldofských školách. Nie sú to len oslavy narodenín, školských výročí a podobných významných dátumov. Účelom je vybudovať v deťoch pocit spolupatričnosti nie len s ostatnými deťmi a učiteľmi v triede alebo v škole, ale pocítiť spolupatričnosť s prírodou, so Zemou a vesmírom. Preto sa oslavujú aj sviatky, ktoré súvisia s ročnými obdobiami a pohybom zeme okolo slnka.
Jenská škola
Experimentálnu školu založil v Jene Peter Petersen. Dnes sú jenské školy predovšetkým v Holandsku. Jenská škola je chápaná ako spoločenstvo s rodinnou atmosférou. Výzor učebníc sa podobá detskej izbe (nábytok a detská ozdoba). Deti sú v tzv. kmeňových skupinách spojujúcich vždy 2-3 ročníky a okrem veku postupujú ďalej aj podľa individuálnej zrelosti. Na jedného učiteľa by malo byť asi 50 žiakov.
Pracuje sa podľa týždenných plánov a využívajú sa štyri základné pedagogické situácie:
1. rozhovor
2. hra – od voľnej hry až po didakticko – vyučovacie hry
3. práca – formou skupinového vyučovania (týka sa čítania, písania a počítania už aj pri najmenších) alebo kurzov (v týchto sa deti môžu deliť podľa úrovne dosiahnutého v predmete) – novú látku deťom predstavuje učiteľ, opakovanie majú na starosti starší, skúsenejší žiaci
4. slávnosti – slávnosti rána, narodenín, Vianoc, dramatické predstavenia, prijímanie nových žiakov a pod.
Škola Celestine Freineta
Priebeh dňa na Freinetovskej škole môže vypadať nasledovne:
Niektoré deti ostatným zaspievajú, iné prečítajú vlastný text (napr. báseň), ostatné deti maľujú. Vyberie sa najlepší text pre triedne noviny a ten všetci spoločne upravujú (pravopis, sloh, vyhľadávanie vhodnejších slov). Potom niektoré deti spracujú text u tlačového stolu, ostatné na ňom robia gramatické cvičenia. Kto je skôr hotový, pokračuje podľa svojho individuálneho plánu. Nasledujú praktické cvičenia z matematiky a po nich pracovné ateliéry (skupinky detí pracujú u tlači, pokusy, fotokomora, kútik živej prírody a pod.). Pomocou tlače novín sa deti naučia vyjadrovať, nebyť pasívny, keď sa vyskytne problém, zvažovať svoje slová predtým než sú uverejnené a zároveň neveriť všetkému, čo sa píše.
Deti si píšu s deťmi iných škôl, pomocou čoho sa stretávajú s iným prostredím. Pritom sa môže realizovať aj deti uzavreté. Pracovný plán vytvárajú s pomocou učiteľa žiaci – nie je teda pevný a existujú popri nej aj individuálne. Neexistuje výklad učiteľa pred celou triedou, ale besedy, rozhovory, výstupy detí, skupinová a individuálna práca. Hodnotenie je slovné a zúčastňujú sa na tom aj deti. Problémy a rôzne návrhy sa riešia prostredníctvom pravidelných zhromaždení triedy a pomocou nástenných novín. Najviac takýchto škôl je asi vo Francúzsku, Holandsku a Belgicku.
Daltonská škola
Tzv. daltonský plán je jedným z reformných pedagogických smerov, ktoré vznikajú začiatkom 20. storočia, z nich najvýznamnejším je tzv.pragmatická pedagogika.
Zakladateľkou daltonskej školy bola učiteľka Helen Parkhurstová (1887 – 1973). Pomenovanie má podľa experimentálnej školy v Daltone v štáte Massachusetts v USA.
Parkhurstová napísala prácu „Education on the Dalton Plan“, v ktorej popísala základné princípy fungovania svojej školy v Daltone. Dajú sa zhrnúť do týchto základných myšlienok:
§ individuálna práca žiakov a so žiakmi, každý žiak má vypracovaný svoj vlastný program na jeden mesiac na každý predmet osobitne
§ podporuje sa sloboda každého žiaka, ale zároveň aj jeho zodpovednosť za to, čo robí, čo povie, ako sa správa
§ učiteľ sa pri vyučovaní usiluje vyvážiť striedanie medzi frontálnou výučbou, skupinovou a individuálnou prácou žiakov
§ žiak pri učení postupuje vlastným tempom a zodpovedá za úspechy a neúspechy svojho učenia
§ hodinová a triedna štruktúra je pomerne voľná, vysoká variabilita vyučovacích hodín
§ zdôrazňuje sa spolupráca a vytváranie sociálnych pozitívnych vzťahov, demokratické riadenie
§ základom učenia je osobná skúsenosť žiaka na základe samostatnej činnosti, experimentovania, hľadania
V Daltonskej škole ide o zrušenie tradičného systému vyučovania a organizácie práce žiakov v triedach – rozdelenie učební podľa jednotlivých predmetov podľa jednotlivých ročníkov a príslušných pomôcok.
Vyučovanie je založené na individuálnej práci žiaka. Umožnenie samostatného získavania vedomostí je za pomoci učiteľa. Tým sa môžu rozvinúť intelektuálne schopnosti, úsudok, samostatnosť, rozvaha.
Základným princípom je sloboda. Sloboda dovoľuje žiakovi aby pracoval na tom, čo si zvolí bez toho, aby bol z toho vytrhovaný zvonením a bol nútený preorientovať svoju pozornosť , záujem a motiváciu na iný predmet.
Práca učiteľa:
Úloha učiteľa a metódy jeho práce sa líšia od bežných škôl. Venuje sa iba jednému predmetu, v ktorom je odborníkom a môže mu venovať aj svoje ďalšie vzdelávanie. V príslušnej triede plní úlohu radcu, laboranta a hodnotiteľa, ktorý prácu žiakov usmerňuje. Zostavuje úlohy, v priebehu ich plnenia odpovedá na otázky. Vedie osobný graf každého žiaka a triedy a v ňom podrobné záznamy o postupe žiakov. Riadi pracovné konferencie a udržuje sociálny kontakt.
Daltonská trieda:
Jednotlivé triedy sa samozrejme líšia, ale všeobecne môžeme povedať, že usporiadanie lavíc by malo umožňovať pohyb po triede, skupinovú a samostatnú prácu.
Kritika:
Medzi hlavne nevýhody patrí nedostatočné opakovanie látky, ktoré je pre zapamätávanie nutné. Medzi ďalšie, kritizované oblasti patrí nesystematické nadobúdanie poznatkov, chýbajúci častejší kontakt s pedagogickým pôsobením učiteľa a málo príležitosti na spoločnú prácu.
Montessori pedagogika
Zakladateľkou bola Maria Montessori, ktorá vošla do dejín pedagogiky ako výnimočná osobnosť, ktorá spôsobila revolučné zmeny v názoroch na výchovu a vzdelávanie detí. Podľa jej pedagogických princípov pracuje množstvo základných škôl a predškolských zariadení na svete.
Začala tým, že pozorovala deti pri činnostiach, ktoré si spontánne vybrali a ktorým sa venovali bez asistencie dospelého. Materiál neustále obmieňala, skúšala jeho rozličné tvarové, farebné varianty a vybrala to, čo deti najviac používali, čo najviac priťahovalo ich záujem. Metódou pozorovania a experimentu sa dopracovala k výsledkom, ktoré vyvolali všeobecný rozruch a spôsobili revolučnú zmenu v používaní metód výchovy. V tom čase bolo nezvyčajné aplikovať vedecké metódy pozorovania a experimentu na deti, ale výsledky boli tak nečakané, že prekvapili dokonca samotnú Montessori. Deti z materiálne a kultúrne deprivovaných rodín, ktoré boli divoké, neposlušné, neporiadne a deštruktívne, sa po niekoľkých mesiacoch akoby zázrakom zmenili: boli pokojné, poriadkumilovné, disciplinované, prejavovali veľký záujem o zmysluplnú činnosť.
Podľa Montessori deti, aby boli šťastné a spokojné, aby fyzicky a duševne rástli, musia skúmať, poznávať, objavovať, robiť konkrétnu činnosť s konkrétnym materiálom, ktorou odpovedajú na svoju vnútornú potrebu vyvíjať sa. Učenie sa, zdokonaľovanie zručností a schopností je teda prirodzenou potrebou detí od ich najútlejšieho veku. Dieťa hľadá podnety pre svoj rozvoj vo svojom bezprostrednom okolí. Spontánne siaha po materiáli, ktorý zodpovedá jeho mentálnym potrebám a venuje sa činnosti, ktorá stimuluje jeho vnútorný rast. Na rozdiel od prevládajúcich názorov, že malé dieťa je pasívnym príjemcom pokynov dospelého, Montessori dokázala, že dieťa je bytosťou veľmi aktívnou, už v prvých mesiacoch svojho života. Ako prvá poukázala na význam faktu, že malé dieťa je schopné hravo a dokonale zvládnuť dva - tri jazyky, bez formálneho učenia sa, zatiaľ čo dospelí venujú štúdiu dlhé roky, a nikdy sa cudzí jazyk dokonale nenaučia.
Nikto nenaučí dieťa koordinovať pohyby, chodiť, rozprávať. Všetko musí urobiť samé a vzhľadom na náročnosť týchto úloh to zvládne v neuveriteľne krátkom čase.
Ak sú deti schopné takých úžasných výkonov v prvých rokoch svojho života, musia byť obdarené jedinečnými schopnosťami inštinktívneho charakteru, obrovským fyzicko - duševným potenciálom, konštruktívnou energiou, ktoré podľa zdedených vzorov podnecujú dieťa k spontánnemu, nevedomému vývinu. Podľa Montessori má mozog dieťaťa zvláštnu schopnosť v obdobiach zvýšenej senzitivity na podnety z okolia absorbovať a skladovať bez námahy veľké množstvo poznatkov. Pretože majú deti v tomto období výnimočnú silu mysle - disponujú univerzálnou schopnosťou prijímať poznatky zo svojho okolia bez vedomého úsilia, nemusia sa učiť prostredníctvom priamej výučby, a napriek tomu sa naučia neuveriteľne veľa.
V Montessori škôlke dieťa môže získať základy z matematiky, jazyka, botaniky, zoológie, zemepisu, ktoré sú náplňou učebných osnov základných škôl.
Pripravené prostredie je vybavené materiálom, ktorý zodpovedá mentálnej úrovni dieťaťa. Ponúka aktivity, ktoré stimulujú záujem dieťaťa a uspokojujú jeho vnútorné potreby. Jednou z dôležitých vlastností pripraveného prostredia je, že všetko zariadenie je rozmermi prispôsobené deťom: nielen nábytok, ale aj kľučky, obrazy zavesené v úrovni detí, a zrkadlá. V skrinkách, vo výške prístupnej všetkým deťom, sú uložené iba pomôcky a náradie, ktoré môžu deti používať. Ostatný materiál je mimo. Pripravené prostredie vyzýva dieťa samé k činnosti. Je potrebné, aby miestnosti, v ktorých sa deti po celý deň pohybujú, boli esteticky zladené, výzdoba musí byť však veľmi jednoduchá a funkčná (náučného charakteru), aby zbytočne neodpútavala pozornosť dieťaťa. Materiál je krásny na vzhľad, príjemný na dotyk, dokáže vzbudiť pozornosť dieťaťa, je jasne štrukturovaný, navzájom na seba nadväzuje a zároveň umožňuje vlastnú kontrolu chýb. Je umiestnený v otvorených policových skrinkách, kedykoľvek prístupný dieťaťu. Každá vec má určené miesto. Ak dieťa ukončí prácu s materiálom, je vedené k tomu, aby ho vrátilo na pôvodné miesto, dieťa pracuje svojím vlastným tempom. Materiál mu umožňuje postupovať od jednoduchého k zložitejšiemu, od konkrétneho uchopenia k abstraktnému pochopeniu. Učiteľ by mal viesť dieťa bez toho, aby nechával príliš pocítiť svoju prítomnosť, ale zároveň musí byť pripravený k požadovanej pomoci. Nikdy nesmie vstupovať ako prekážka medzi dieťa a jeho skúsenosti. Aktívne vedenie prebieha nepriamo cez prípravu vekovo primeraného a podnetného prostredia, v udržiavaní láskyplnej pokojnej atmosféry plnej dôvery. Učiteľ vystupuje nie ako autorita, ale ako pomocník, opora. Dôležitým rysom Montessori pedagogiky je miešanie rôznych vekových kategórií v triede. Matky s viacerými deťmi vedia zo skúsenosti, že mladšie deti sa od svojich starších súrodencov učia oveľa rýchlejšie ako deti, ktoré túto možnosť nemajú. Vo vekovo zmiešanom kolektíve sa mladší žiaci učia od svojich starších spolužiakov, starší si majú možnosť overiť svoje vedomosti pri vysvetľovaní učiva svojim mladším spolužiakom.
