Psychologické metódy
Pozorovanie
Je to jedna zo základných psychologických metód. Je to jedna z najstarších výskumných metód v psychológii. Tvorí jeden z hlavných prístupov k poznaniu psychických javov u iných ľudí. Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb. Ide tu predovšetkým o analýzu činnosti, o analýzu správania skúmaných osôb v ich normálnych životných podmienkach a situáciách bez umelého zasahovania výskumníka.
Pomocou tejto metódy sa dozvedáme o prirodzenom priebehu psychického javu. Aby ho bolo možné považovať za vedeckú metódu, musí zodpovedať istým požiadavkám.
a/ Musí byť cieľavedomé. Znamená to, že si musíme ešte pred pozorovaním jasne stanoviť cieľ pozorovania, čo vlastne chceme pozorovať.
b/ Pozorovanie musí byť plánovité. Nestačí teda vytýčiť si cieľ pozorovania, treba si ešte celé pozorovanie presne naplánovať, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu na každé pozorovanie. Niekedy sa v psychológii používajú tzv. pozorovacie hárky, ktoré obsahujú hlavné body, na ktoré sa chceme pri pozorovaní sústrediť.
c/ Pozorovanie musí byť systematické. Nie je možno spoliehať sa na jednorázové pozorovanie, na povrchný subjektívny odhad, ale iba na sústavné, dlhodobé, teda systematické pozorovanie.
d/ Pozorovanie musí byť presné. Znamená to, že pri pozorovaní treba zachytávať iba to, čo objektívne pozorujeme a nedodávať nijaké fakty, ktoré sme bezprostredne nepozorovali.
Významným prostriedkom na dosiahnutie presnosti je záznam. Dnes to uľahčuje filmovacia kamera, videozáznam, magnetofonický záznam, avšak často je výhodnejšie robiť si písomný záznam, ktorý potom musí byť stručný, avšak presný a úplný.
Druhy pozorovania:
V zásade rozlišujeme dva druhy pozorovania:
1. objektívne pozorovanie (pozorovanie iných, ktoré sme práve opísali),
2. sebapozorovanie.
Aj sebapozorovanie je vedeckou metódou, musí však spĺňať isté podmienky. Sebapozorovanie sa realizuje tak, že psychológ predkladá pokusnej osobe nejaké podnety, pokusná osoba sama seba pozoruje, vypovedá o tom, čo cíti, čo pozoruje atď. a tieto výpovede potom interpretuje psychológ.
Sebapozorovanie sa uplatňuje napr. aj vtedy, ak respondent odpovedá na nejaký dotazník, pretože aj v tomto prípade dostal od psychológa nejaký podnet (otázky v dotazníku), pozoruje sám seba, teda zisťuje, či uvedený výrok v dotazníku preňho platí alebo neplatí, odpovedá podľa toho a psychológ tieto jeho odpovede interpretuje.
Experiment
Je to ďalšia veľmi dôležitá metóda, ktorá existuje v psychológii od jej vzniku. Dnes je experiment v psychológii veľmi rozšírený pre svoje nesporné prednosti.
Aké sú to prednosti alebo výhody?
1. V experimente netreba čakať, až potrebný jav nastane, ale experimentátor sám tento jav navodzuje.
2. Experiment umožňuje izolovať niektorú stránku, niektoré vlastnosti alebo nejaký proces, a potom tieto stránky, vlastnosti alebo procesy meniť podľa potreby. To umožňuje poznať príčiny daných javov.
3. Experiment umožňuje opakovanie - a to vtedy, ak použijeme tie isté alebo porovnateľné, homogénne skupiny pokusných osôb. Ak sa v experimente použije nejaký prístroj, aj ten by mal byť rovnaký, ak chceme experiment opakovať. A napokon by mal byť rovnaký čas, kedy sa experiment realizuje (časom sa tu myslí najmä časť dňa, teda či sa experiment realizoval v dopoludňajších, popoludňajších alebo večerných hodinách, čo môže mať podstatný vplyv na výsledky).
4. Experiment umožňuje presné meranie skúmaných procesov (často prístrojové a komplexné meranie mnohých funkcií ), čo umožňuje kvantifikáciu týchto procesov.
Samozrejme, že experiment má aj svoje nevýhody, nedostatky:
1. Je časovo i finančne pomerne náročný.
2. Má umelý charakter a výkony zistené v experimente sa nemusia zhodovať s výkonmi podávanými v reálnom živote. Práve preto je často potrebné experimentálne výsledky overovať v reálnych podmienkach, v praxi.
3. Nie všetko možno experimentálne skúmať. Niekedy nám to nedovoľuje etika, niekedy ide o natoľko zložité a jemné javy, ktoré zatiaľ experimentálne skúmať nemožno, aj keď okruh týchto javov sa stále zmenšuje.
Definícia experimentu:
Experiment je taká výskumná metóda, pri ktorej experimentátor za podmienok, ktoré si sám čo možno najpresnejšie pripraví, kontroluje a pozmeňuje, zaznamenáva isté reakcie, spôsoby správania, prejavy alebo zážitky, či už kvalitatívne alebo kvantitatívne, aby tým verifikoval (overil) istú hypotézu o závislosti týchto výsledkov na ich podmienkach.
Existuje celá škála experimentov. Uvedieme si ich delenie podľa toho, kde sa uskutočňujú:
1. laboratórny experiment (ktorý sme práve opísali),
2. terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr., v škole),
3. prirodzený experiment (napr. pri skúmaní malých detí môžeme použiť hru, ktorá je prirodzenou činnosťou detí a pomocou hry môžeme skúmať napr. egoizmus či iné vlastnosti detí, pričom v tomto prípade to nemusí byť v ich zvyčajnom prostredí, teda v škôlke, ale môžeme použiť aj laboratórium alebo inú miestnosť).
Rozhovor (interview)
Pri tejto metóde je veľmi dôležité, aby sa najskôr vytvoril vzťah vzájomnej dôvery medzi skúmanou osobou a psychológom. V opačnom prípade, ak sa taký vzťah nevytvorí, nemôže daný psychológ túto metódu použiť. V takom prípade nezostáva nič iné, ako klienta (skúmanú osobu) odkázať na iného psychológa, kde sa možno podarí vytvoriť vzťah vzájomnej dôvery.
Aj v prípade, že sa podarila nadviazať potrebný vzťah, je tu vždy nebezpečenstvo subjektivizmu. Sú však veci, ktoré sa o danej osobe môžeme dozvedieť prakticky iba metódou rozhovoru.
Rozhovor si treba vopred veľmi starostlivo pripraviť, naplánovať a potom sa treba v podstate pridržiavať tohto plánu. Samozrejme, že rozhovor nikdy nezačíname tým, čo nás zaujíma, na čo sa chceme spýtať, ale vždy niečím, čo by mohlo danú skúmanú osobu zaujať. Pripravené otázky by potom mali byť do rozhovoru zaraďované nenútene, nenásilne. Je to metóda, ktorá si vyžaduje obrovské skúsenosti, a preto by ju nemal používať začiatočník.
Psychologická analýza predmetov činnosti
O danom človeku sa často môžeme dozvedieť na základe jeho výtvorov - na základe obrázkov, ktoré nakreslil, denníkov, listov alebo iných predmetov, ktoré vyrobil, zhotovil. Táto metóda je skôr pomocnou metódou, ale môže veľa napovedať. V každom prípade môže poslúžiť ako doplnok k iným psychologickým metódam. Presné spôsoby analýzy predmetov činnosti nie sú vypracované, pretože môže ísť o najrôznejšie výtvory. Práve preto si aj táto metóda vyžaduje veľké skúsenosti. Azda najlepšie rozpracovaná je analýza kresby, najmä kresby malých detí.
Metóda dotazníka
Je to jedna z najrozšírenejších metód v psychológii. Používa sa na hromadné zisťovanie určitého javu. Treba však povedať, že z množstva dotazníkových výskumov len niektoré prinášajú serióznejšie výsledky.
Aby sme dotazník správne zostavili, musíme dodržiavať prinajmenšom tieto zásady:
1. Treba si starostlivo premyslieť, čo vlastne chceme dotazníkom dosiahnuť a presne určiť, čo má byť cieľom daného výskumu či prieskumu, ktorý jav je najpodstatnejší.
2. Jasne si treba uvedomiť, komu je dotazník adresovaný a podľa toho prispôsobiť tak obsahovú, ako aj formálnu stránku dotazníka.
3. Mimoriadne dôležitá je formulácia, štylizácia otázok v dotazníku:
- otázky musia byť jasné, zrozumiteľné, jednoznačné;
- nesmú byť sugestívne;
- nesmú sa prekrývať (nemali by sme sa v ďalšej otázke pýtať na niečo, na čo sme sa už pýtali, aj keď inými slovami);
- treba ich stavať tak, aby sme dostali odpoveď na to, čo nás naozaj zaujíma;
- otázky možno formulovať tak, že sa týkajú skúmaného javu priamo (napr. kto je v triede tvoj kamarát) alebo nepriamo (s kým by si chcel sedieť v lavici);
- otázok nesmie byť veľa (maximálne 60-80).
Ak však má byť dotazník vedeckou metódou, mal by, okrem otázok, ktoré nás naozaj zaujímajú, obsahovať aj tzv. škálu klamstva, škálu lži. Sú to otázky, na ktoré poznáme odpoveď. Tieto otázky sú vložené medzi ostatné otázky.
Po zostavení dotazníka postupujeme tak, že najskôr urobíme predbežný prieskum s menším množstvom ľudí. Tento predbežný prieskum slúži na revíziu dotazníka, na spresnenie otázok, ktoré neboli dosť jasné, prípadne má ukázať možnosti, ako ho spracovať. Až potom sa dotazník rozmnoží spolu so sprievodným listom (ten môže byť súčasťou dotazníka), v ktorom sa adresát stručne oboznámi s účelom dotazníka s ubezpečením, že výsledky dotazníka sú prísne dôverné a nebudú zneužité.
Vyplnené dotazníky spracúvame štatisticky, lebo iba presné, matematicko-štatistické vyhodnotenie materiálu môže zaručiť spoľahlivosť výsledkov a záverov. Štatistické spracovania dotazníka sa nazýva kvantitatívne.
Okrem toho treba dotazník spracovať aj kvalitatívne, t.j. najtypickejšie odpovede treba roztriediť podľa určitých kritérií a uviesť ich do súladu s kvantitatívnou analýzou. Aby bola kvantitatívna analýza prehľadnejšia, vyjadrujeme ju v tabuľkách a grafoch.
Psychologické testy
Veľmi často diskutovanou metódou v psychológii sú psychologické testy. Je to čisto psychologická metóda. Sú jednou zo psychologických metód a majú, samozrejme, svoje opodstatnenie. Ich výhodou je, že umožňujú pomerne rýchle získanie mnohých údajov a kvantifikáciu získaných výsledkov (často dokonca počítačové spracovanie).
Vyberáme definíciu Pichotovu, ktorá, podľa nášho názoru, veľmi dobre vystihuje podstatu psychologického testu: Test je štandardizovaná experimentálna situácia, ktorá vyvoláva isté správanie. Toto správanie je hodnotené pomocou štatistického porovnávania so správaním iných jedincov, ktorí sa nachádzali v rovnakej experimentálnej situácii); takto je možné skúmané osoby triediť buď kvantitatívne, buď typologicky.
Táto definícia zahrňuje:
1. Experimentálnu situáciu (prostredie, v ktorom sa testuje, testový materiál, postoj experimentátora a jeho pokyny pre prácu s testovým materiálom), ktorá je presne vymedzená a reprodukovateľná.
2. Registráciu správania pozorovaného jedinca (správanie môže byť veľmi variabilné, rôzne - napr. odpovedanie na otázky, zostavovania vzorcov z kociek podľa predlohy atď.).
3. Toto správanie sa štatisticky porovnáva so správaním istej skupiny ľudí. Touto skupinou ľudí je vzorka, na ktorej boli vypracované normy pre daný test. Skúška, ktorá toto porovnanie neobsahuje, nie je psychologickým testom.
4. Zaradenie jedinca vzhľadom k celej skupine skúmaných osôb je konečným cieľom testu.
Klasifikácia testov:
Podľa vonkajších charakteristík:
a) ceruzka - papier, kde skúmaná osoba odpovedá písomne na otázky,
b) testy výkonové (performačné), kde skúmaná osoba musí vykonávať isté manipulačné úkony.
Podľa spôsobu administrácie:
a) testy individuálne,
b) testy skupinové.
Podľa funkcie:
a) testy výkonnostné (merajú poznávacie aspekty osobnosti, intelekt, schopnosti, vedomosti),
b) testy osobnosti (merajú záujmy, povahu, vôľové vlastnosti, temperament).
Testy výkonnostné sa ďalej delia na:
- testy inteligencie,
- testy schopností,
- testy vedomostí - didaktické testy.
Testy osobnosti sa ďalej delia na:
- osobnostné dotazníky,
- projekčné techniky,
- objektívne testy osobnosti.
Meranie postojov
Treťou skupinou problémov je interpretácia vyjadrenia postojov. Výskum postojov väčšinou predpokladá, že verbálne vyjadrenie postoja je jasné a jednoznačné. Je však známe, že ľudia sa na svet pozerajú rôzne a môžu rovnakými slovami opisovať úplne odlišné skutočnosti či myšlienky. Nemôžme teda predpokladať, že vyjadrenia postojov majú univerzálny význam. Rad výskumov postojov predpokladá, že je možno presne zmerať silu alebo stupeň postoja - ale v skutočnosti je to veľmi obtiažne. Tento problém azda najlepšie osvetlí opis niektorých techník, ktoré sa používajú na meranie postojov.
Likertova škála
Jednou z najspoľahlivejších techník na meranie postojov je Likertova škála, ktorá sa skladá z výrokov, u ktorých je vždy päťbodová škála, ktorá siaha od „úplne súhlasím“ cez „neviem“, čo je stredný bod škály, až po „absolútne nesúhlasím“ na opačnom konci.
Postup, ktorý Likert vytvoril pre získavanie výrokov a pre dosiahnutie vyrovnanosti škály, zahrňuje niekoľko štádií. Účelom týchto štádií je zabezpečiť, aby škála skutočne zahrňovala celé rozpätie možných názorov a myšlienok. Táto škála je veľmi užitočná, pretože zisťuje nielen obsah postoja, ale aj jeho približnú silu.
Sémantický diferenciál
Je to technika, ktorú v r. 1957 vytvoril Osgood, Suci a Tannenbaum. Zisťuje nuansy, ktoré obsahuje daný postoj. Likertova škála môže odhaliť iba jednu dimenziu respondentovej reakcie na postoj - či s ním súhlasí alebo nie. Sémantický diferenciál však pre zisťovanie reakcií respondenta na cieľové slovo používa niekoľko rôznych dimenzií. Škály sú sedembodové. Ich konce reprezentujú extrémy hodnotiacej dimenzie, ako napr. dobrý - zlý, krásny - škaredý, silný - slabý, čistý - špinavý. Každé postojové slovo sa tak hodnotí pomocou ôsmich či deviatich dimenzií, ktoré odhaľujú asociácie a konotácie, ktoré cieľové slovo vyvoláva alebo má vyvolávať u respondenta.
Sociometria
Techniku sociometrie vytvoril, ako sme si už povedali, v r. 1934 L. Moreno. Najväčší význam má pre zisťovanie vzájomnej percepcie členov “prirodzenej“ skupiny, ale možno ju použiť i u skupín, členovia ktorých pracujú na spoločnej veci. Každý člen skupiny má za úlohu vybrať z členov skupiny toho, ktorého by označil ako svojho priateľa, ako vodcu a ako preferovaného partnera pri určitej činnosti. Na základe týchto odpovedí sa zostavuje sociogram, ktorý mapuje priateľské skupiny. Jednotlivci sú v sociogramu znázornení krúžkami s písmenami, ktoré označujú ich totožnosť. Voľby sú znázornené šípkami medzi krúžkami. Každá šípka vychádza z krúžku človeka, ktorý voľbu vykonal, a končí u človeka, ktorého zvolil. Výsledný diagram ukazuje, ktorí členovia skupiny sú obľúbení alebo sú prirodzení vodcovia a ktorí sú sociálne izolovaní alebo neobľúbení.
Škála sociálnej vzdialenosti
Táto škála, ktorú v r.1925 vytvoril Bogardus, meria rasizmus a iné etnické predsudky. V podstate sa skladá z výrokov, ktoré majú ukázať, akú „sociálnu vzdialenosť“ respondenti pociťujú medzi sebou a inými skupinami. Odpovede ukazujú, ako blízky kontakt a aký vzťah s členmi týchto skupín by respondent toleroval či akceptoval. Respondent dostane zoznam sociálnych skupín a u každej musí označiť niekoľko výrokov.
Výsledky škály sa používajú k identifikácii rôznych predsudkov.
Analýza rozhovoru
Starostlivá analýza emotívne zafarbených slov, ktoré ľudia vo svojom prejave používajú, nám môže poskytnúť veľmi dobrú predstavu o postojoch, ktoré zastávajú, a to aj vtedy, pokiaľ nehovoria priamo o svojich postojoch. K analýze rozhovorov sa často používajú prepisy alebo magnetofónové záznamy. Na ich základe sa identifikujú kľúčové slovné spojenia alebo výroky, ktoré poukazujú na hlavné postoje. Takáto analýza diskusií, o ktorej sme už hovorili, väčšinou už implicitne zahrňuje rozpoznanie postojov. Analýza diskusií totiž identifikuje hlavné témy, metafory alebo modely používané v konverzácii.
Analýza výpovedi sa však ešte len vyvíja, a preto zatiaľ v tejto oblasti existuje málo overených metód.
Zhrnutie
1. Teórie postojov rozlišujú tri hlavné dimenzie alebo zložky postojov: kognitívnu, emocionálnu a konatívnu. Výskumy emocionálnej dimenzie poukázali na dôležitosť hodnôt pre ľudské správanie. Výskumy kognitívnej dimenzie potom naznačili, že postoje a správanie nemusia byť vždy v súlade.
2. Postoje nám pomáhajú hodnotiť objekty a umožňujú sociálnu identifikáciu a integráciu nevedomej motivácie s vonkajšími podmienkami.
3. Podľa teórií vývoja postojov sa na tomto vývoji zúčastňuje veľa mechanizmov. Patrí medzi nich sociálna identifikácia, napodobňovanie (modeling) oboznámenosť a sebapercepcia.
4. Štúdie kognitívnej rovnováhy ukázali, že postoje sa menia tak, aby napomohli kognitívnemu súladu. Festinger túto myšlienku rozvinul a ukázal, že hlavným motívom pre zmenu postoja je niekedy aj kognitívna disonancia.
5. Výskumy zmeny postoja na základe reklamy, ktoré sú už trochu zastaralé, väčšinou vychádzali z modelu spracovávania informácií. Skúmali teda premenné, ktoré sa týkajú prameňa, zdroja oznámenia alebo výroku, samotného výroku a prijímateľa tohto výroku.
6. Pre meranie postojov bol vytvorený rad metód. Patrí k nim Likertova škála, sémantický diferenciál, sociometria, Bogardova škála sociálnej vzdialenosti a analýza rozhovoru.
Výťah: Psychológické metódy
Pozorovanie
–jedna zo základných psychologických metód,
–jedna z najstarších výskumných metód v psychológii,
–jeden z hlavných prístupov k poznaniu psychických javov u iných ľudí.
Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb. Ide tu predovšetkým:
– o analýzu činnosti,
– o analýzu správania skúmaných osôb v ich normálnych životných podmienkach a situáciách bez umelého zasahovanie výskumníka.
Pomocou tejto metódy sa dozvedáme o prirodzenom priebehu psychického javu.
Ak má byť pozorovanie považované za vedeckú metódu musí zodpovedať istým požiadavkám:
– cieľavedomé (pred pozorovaním si stanoviť cieľ pozorovania),
– plánovité (nestačí si vytýčiť cieľ pozorovania – celé pozorovanie si treba presne naplánovať - pozorovacie hárky obsahujú hlavné body pri pozorovaní),
– systematické (nespoliehame sa na jednorázové pozorovanie, opierame sa o sústavné, dlhodobé, systematické pozorovanie),
– presné (pri pozorovaní treba zachytávať iba to, čo objektívne pozorujeme), nedodávať nijaké fakty, ktoré sme bezprostredne nepozorovali.
Významným prostriedkom na zachytenie presnosti je záznam:
- kamera, videozáznam, magnetofonický záznam,
- písomný záznam: stručný, presný, úplný.
Druhy pozorovania:
– objektívne,
– sebapozorovanie.
