Psychologické metódy
Pozorovanie
Je to jedna zo základných psychologických metód. Je to jedna z najstarších výskumných metód v psychológii. Tvorí jeden z hlavných prístupov k poznaniu psychických javov u iných ľudí. Pomocou pozorovania môžeme skúmať výrazové prejavy skúmaných osôb. Ide tu predovšetkým o analýzu činnosti, o analýzu správania skúmaných osôb v ich normálnych životných podmienkach a situáciách bez umelého zasahovania výskumníka.
Pomocou tejto metódy sa dozvedáme o prirodzenom priebehu psychického javu. Aby ho bolo možné považovať za vedeckú metódu, musí zodpovedať istým požiadavkám.
a/ Musí byť cieľavedomé. Znamená to, že si musíme ešte pred pozorovaním jasne stanoviť cieľ pozorovania, čo vlastne chceme pozorovať.
b/ Pozorovanie musí byť plánovité. Nestačí teda vytýčiť si cieľ pozorovania, treba si ešte celé pozorovanie presne naplánovať, čo si vyžaduje dôkladnú prípravu na každé pozorovanie. Niekedy sa v psychológii používajú tzv. pozorovacie hárky, ktoré obsahujú hlavné body, na ktoré sa chceme pri pozorovaní sústrediť.
c/ Pozorovanie musí byť systematické. Nie je možno spoliehať sa na jednorázové pozorovanie, na povrchný subjektívny odhad, ale iba na sústavné, dlhodobé, teda systematické pozorovanie.
d/ Pozorovanie musí byť presné. Znamená to, že pri pozorovaní treba zachytávať iba to, čo objektívne pozorujeme a nedodávať nijaké fakty, ktoré sme bezprostredne nepozorovali.
Významným prostriedkom na dosiahnutie presnosti je záznam. Dnes to uľahčuje filmovacia kamera, videozáznam, magnetofonický záznam, avšak často je výhodnejšie robiť si písomný záznam, ktorý potom musí byť stručný, avšak presný a úplný.
Druhy pozorovania:
V zásade rozlišujeme dva druhy pozorovania:
1. objektívne pozorovanie (pozorovanie iných, ktoré sme práve opísali),
2. sebapozorovanie.
Aj sebapozorovanie je vedeckou metódou, musí však spĺňať isté podmienky. Sebapozorovanie sa realizuje tak, že psychológ predkladá pokusnej osobe nejaké podnety, pokusná osoba sama seba pozoruje, vypovedá o tom, čo cíti, čo pozoruje atď. a tieto výpovede potom interpretuje psychológ.
Sebapozorovanie sa uplatňuje napr. aj vtedy, ak respondent odpovedá na nejaký dotazník, pretože aj v tomto prípade dostal od psychológa nejaký podnet (otázky v dotazníku), pozoruje sám seba, teda zisťuje, či uvedený výrok v dotazníku preňho platí alebo neplatí, odpovedá podľa toho a psychológ tieto jeho odpovede interpretuje.
Experiment
Je to ďalšia veľmi dôležitá metóda, ktorá existuje v psychológii od jej vzniku. Dnes je experiment v psychológii veľmi rozšírený pre svoje nesporné prednosti.
Aké sú to prednosti alebo výhody?
1. V experimente netreba čakať, až potrebný jav nastane, ale experimentátor sám tento jav navodzuje.
2. Experiment umožňuje izolovať niektorú stránku, niektoré vlastnosti alebo nejaký proces, a potom tieto stránky, vlastnosti alebo procesy meniť podľa potreby. To umožňuje poznať príčiny daných javov.
3. Experiment umožňuje opakovanie - a to vtedy, ak použijeme tie isté alebo porovnateľné, homogénne skupiny pokusných osôb. Ak sa v experimente použije nejaký prístroj, aj ten by mal byť rovnaký, ak chceme experiment opakovať. A napokon by mal byť rovnaký čas, kedy sa experiment realizuje (časom sa tu myslí najmä časť dňa, teda či sa experiment realizoval v dopoludňajších, popoludňajších alebo večerných hodinách, čo môže mať podstatný vplyv na výsledky).
4. Experiment umožňuje presné meranie skúmaných procesov (často prístrojové a komplexné meranie mnohých funkcií ), čo umožňuje kvantifikáciu týchto procesov.
Samozrejme, že experiment má aj svoje nevýhody, nedostatky:
1. Je časovo i finančne pomerne náročný.
2. Má umelý charakter a výkony zistené v experimente sa nemusia zhodovať s výkonmi podávanými v reálnom živote. Práve preto je často potrebné experimentálne výsledky overovať v reálnych podmienkach, v praxi.
3. Nie všetko možno experimentálne skúmať. Niekedy nám to nedovoľuje etika, niekedy ide o natoľko zložité a jemné javy, ktoré zatiaľ experimentálne skúmať nemožno, aj keď okruh týchto javov sa stále zmenšuje.
Definícia experimentu:
Experiment je taká výskumná metóda, pri ktorej experimentátor za podmienok, ktoré si sám čo možno najpresnejšie pripraví, kontroluje a pozmeňuje, zaznamenáva isté reakcie, spôsoby správania, prejavy alebo zážitky, či už kvalitatívne alebo kvantitatívne, aby tým verifikoval (overil) istú hypotézu o závislosti týchto výsledkov na ich podmienkach.
Existuje celá škála experimentov. Uvedieme si ich delenie podľa toho, kde sa uskutočňujú:
1. laboratórny experiment (ktorý sme práve opísali),
2. terénny experiment (uskutočňuje sa priamo v teréne, napr., v škole),
3. prirodzený experiment (napr. pri skúmaní malých detí môžeme použiť hru, ktorá je prirodzenou činnosťou detí a pomocou hry môžeme skúmať napr. egoizmus či iné vlastnosti detí, pričom v tomto prípade to nemusí byť v ich zvyčajnom prostredí, teda v škôlke, ale môžeme použiť aj laboratórium alebo inú miestnosť).
