Obsah
Úvod
1 Génová technológia
2 Etické princípy a ich možnosť využitia v bioetike
3 Manipulácia s génmi a pokusy na ľudskom zárodku
Záver
Zoznam použitej literatúry
Úvod
Náš druh existuje už viac ako 100 000 rokov, ale až v niekoľkých posledných storočiach nastala explózia technológie a pozoruhodného rozširovania škály ľudskej činnosti. Na zlomok času, v ktorom žije Homo sapiens, vynašiel tlač, spútal energiu, vytvoril počítače a vyslal svojich zástupcov na Mesiac. Tempo zmien dnes naberá takú rýchlosť, že sotva možno predpovedať, čo nám pripraví budúcnosť. Mnohí vedci tvrdia, že darwinovsky poňatá evolúcia prostredníctvom prirodzeného výberu, v ktorom prežijú iba „najzdatnejší“, funguje dnes v prípade nášho druhu omnoho slabšie ako v minulosti – predovšetkým preto, že dokážeme upravovať svoje životné prostredie umelými prostriedkami. Pýšime sa svojimi víťazstvami nad prírodou, vysokým životným štandardom, tým že žijeme dlhšie a zdravšie ako v minulosti. Výhody, ktoré priniesli nové technológie a medicína, však nie sú dostupné všetkým. Tretina svetovej populácie trpí podvýživou a chorobami, ktorým sa dá predchádzať. V mnohých chudobných krajinách umiera obrovský počet detí na následky hladu a infekčných chorôb. Zároveň sú bakteriálne a mnohé iné parazitické infekcie rastúcim celosvetovým problémom, hrozbou pre bohatých i chudobných bez výnimky. Choroboplodné zárodky sa rozmnožujú veľmi rýchlo (niektoré každých 15 minút) a ich vývoj prebieha alarmujúcim tempom. Dokážu obísť každú obranu, ktorú je schopný postaviť ľudský imunitný systém, a prekonať každý liek, ktorý vymyslí naša vynaliezavosť.
V 20. storočí ohromne pokročilo chápanie ľudského tela a mysle; sčasti je to vďaka množstvu nových technológií – od magnetickej rezonancie (MRI) po zobrazenie sekvencií DNA. Rýchla akumulácia poznatkov v oblastiach, ako je reprodukčná biológia, genetika, farmakológia a tkanivové inžinierstvo, v budúcnosti takmer určite umožní ľuďom vybrať pohlavie a možno aj niektoré vlastnosti svojich detí. Genetika nám pomôže predvídať, na ktoré choroby sme najviac náchylní, a zrejme im aj predchádzať. Prístroje implantované do tela znásobia fyzické schopnosti človeka. Počítačová technológia sa možno začne využívať na posilnenie jeho duševných schopností. Podľa celkom racionálnej predpovede bude v priebehu nasledujúcich 50 rokov takmer každý neplodný človek vo vyspelom svete môcť mať geneticky príbuzné dieťa. Už dnes existujú rôzne formy, ako to dosiahnuť.
1 Génová technológia
Pod týmto názvom rozumieme umelú zmenu dedičného materiálu spojovaním a rozmnožovaním stavebných prvkov dedičnej hmoty u rôznych druhoch živých bytostí. Cieľom génovej technológie je vytvoriť ich nové typy s novými vlastnosťami a schopnosťami. Pod dedičnou hmotou rozumieme kyselinu deoxyribonukleovú, v ktorej je zakódovaná informácia o všetkých vitálnych aktivitách fyziologických procesov. Gén je úsekom reťazca DNK, v ktorom je obsiahnutá informácia o niektorej z mnohých vitálnych funkcií organizmov. Informácia, prenášaná génom, je daná poradím prvkov, s ktorých je zložená DNK. „Všetky gény vyzerajú rovnako, práve tak ako magnetofónové pásky. Podstatné rozdiely medzi génmi vyjdú najavo až v ich prejavoch. To väčšinou znamená účinky na embryonálny vývoj, a teda na telesnú stavbu a správanie.“ (Dawkins, 2003, s. 212). V súčasnosti sa podarilo niektoré gény identifikovať a izolovať. Tieto izolované gény môžeme rozmnožovať, meniť niektoré ich stavebné prvky a tým meniť informáciu, ktorej nositeľom sú dotyčné gény. Takto upravené gény môžeme opäť zabudovať do organizmu tak, aby mohli plniť svoju funkciu. „Organizmus, ktorý je ‚príjemcom‘ upravených génov, môže byť iný, než organizmus, z ktorého gény pochádzajú. To je základ génovej technológie.“ (Ondok, 2005, s. 119).
2 Etické princípy a ich možnosť využitia v bioetike
Pri riešení týchto vzniknutých bioetických problémov sa môžeme opierať o princípy, ktoré vyplývajú z rôznych koncepcií bioetiky a jej systému hodnôt. Ide o:
- princíp ľudskej dôstojnosti osoby – tento princíp hovorí, že: „Všetky etické rozhodnutia, vrátane tých, ktoré sa týkajú starostlivosti o zdravie, musia uspokojovať vrodené aj kultúrne potreby každej ľudskej osoby ako člena ľudskej spoločnosti.“ Otázka zdravia a celkovej zdravotnej starostlivosti spadá pod spoločenský záujem. Je to deklarované Chartou ľudských práv z roku 1948, ktorá je príkladom tejto spoločenskej povinnosti. Po jej vzniku boli vypracované ďalšie dokumenty, ktoré bližšie špecifikovali niektoré základné práva zhodné v Charte vzhľadom ku bioetickým problémom. Napríklad v roku 1996 bol prijatý Výborom pre bioetiku pri Rade Európy projekt ochrany ľudských práv a dôstojnosti človeka z hľadiska aplikácie biológie a medicíny. Dôstojnosť ľudskej osoby je obsiahnutá v pastorálnej konštitúcii II. Vatikánskeho konzilu gaudium et spes (radosť a nádej) v 1. kapitole. Dôstojnosť osoby vyplýva z paktu jej slobody a taktiež pramení z tajomstva ľudskej smrti. Človek ako jediný medzi ostatným tvorstvom si uvedomuje svoj zánik, svoju smrť a nevyhnutné spenie k tomuto ukončeniu svojho konečného bytia. Princíp ľudskej dôstojnosti je kritériom pri väčšine etických rozhodovaní. Týka sa napr. ochrany vznikajúceho života – problém interupcie; ukončenie života – problém eutanázie; umelého oplodnenia „in vitro“, génovej technológie, transplantácií, experimentovanie s človekom atď. Ľudskou dôstojnosťou sa v svojej koncepcii zaoberá aj I. Kant, ktorý najmä cez ideu humanity vyjadruje rešpekt k dôstojnosti každého človeka ako rozumnej bytosti;
- princíp totality a integrity – vychádza z toho, že ľudská prirodzenosť je otvorený systém s hierarchiou jednotlivých funkcií. Súlad všetkých týchto funkcií je zahrnutý pod pojmom integrita. Všetky funkčné kapacity, ktoré stanovujú osobu človeka nesmú byť narúšané. Tento princíp by teda vylučoval akýkoľvek zásah do genómu človeka. (Ondok, 2005, s. 62). Zdá sa,že na druhej strane by bol diskutabilný v prípade, ak by bolo nutné urobiť zásah do génov, práve z dôvodu poškodenia ich funkčnosti, ktoré by v konečnom dôsledku život človeka sťažovali. Mohli by sme sa oň oprieť v prípade riešenia otázok týkajúcich sa zásahov do normálnych genetických informácií človeka;
- princíp spoločného dobra a subsidiarity – dôstojnosť a hodnota osoby predpokladá spoločenstvo, v ktorom má každý povinnosť k spoločnému dobru. „Spoločné dobro zahŕňa súhrn všetkých podmienok sociálneho života, v ktorom jednotlivci, rodiny a sociálne skupiny môžu dosiahnuť plnej sebarealizácie. Griese nazýva tento princíp ‚princípom všeobecného dobra‘.“ (Ondok, 2005, s. 67) Ide o sociálne spravodlivosť vyžadujúcu distribúciu spoločných dobier, pričom kritérium nie je len zásluha, ale potreba. Pojem subsidiarity vyjadruje práve tento aspekt rozdielnych prostriedkov podľa individuálnej potreby, solidárnu pomoc a podporu. Podľa tohto princípu je povinnosť štátu aby prispieval k zaisťovaniu lekárskej starostlivosti pre všetkých, ktorí ju nutne potrebujú. Štát má zaisťovať dostatočnú starostlivosť zameranú na zdravotnú potrebu občanov, zariaďovať potrebné poradenské strediská a ďalšie inštitúcie slúžiace konkrétnym úlohám medicínskej praxe. Pod spoločným dobrom je zahrnutý aj výskum nových liečebných metód, ktorý si vyžaduje aj experimentovanie s ľudskými subjektmi pri testovaní ich účinnosti. Ide o hľadanie liekov proti chorobám, nové chirurgické terapie, nové prístrojové medicínske techniky, ako napr. laparoskopia, ultrazvuk, endogénna protetika a ďalšie. Kritérium spoločného dobra určuje podmienky, za akých je experimentovanie v oblasti výskumu eticky prijateľné.