(nie Slnko sa točí okolo Zeme, ale Zem okolo S1nka), Gutenbergov vynález kníhtlače, Lutherova a Kalvinova vzbura proti „univerzálnemu“ kresťanstvu, obroda literatúry v troch rozmanitých duchoch -Danteho, Petrarcovom, Boccacciovom, obrodenie hudby cez cirkevné motettá a svetské madrigaly po Monteteverdiho opery, vo vede útok proti scholastickej meravosti, úsvit prírodovedného myslenia – aby sme spomenuli najdôležitejšie prúdy. iba z pohodlnosti sa toto všetko zhŕňa pod čarovné slovo "renesancia" -z najrozmanitejších dôvodov víria. krížom-krážom storaké smery a myšlienky, spoločný je v nich azda jedine mladistvý talentovaný nepokoj, svojský spôsob hľadania cesty. Ideá1om renesančného č1oveka je uomo universale – človek zaujímajúci sa o všetko. Aj keby sme hľadali, nenašli by, sme lepší príklad, ako je Leonardo da Vinci, ktorého si dnes vážime ako maliara maliarov. Ale Leonardo začal svoju mnohostrannú činnosť ako zlatník, potom bol hráčom na 1utne, neskôr sa stal mestským inžinierom a veľkorysým navrhovateľom slávnostných hier, zbrojárskym technikom vojsku Cesareho Borgiu a v istej florentskej nemocnici učil anatómiu. Okrem toho sa zaoberal geológiou, geofyzikou, botanikou, zoológiou, robil fyziká1ne pokusy, zostrojoval mechanické zariadenia, popisoval skameneliny, pozoroval hviezdy a venoval sa aj filozofii. Vedcom ho nemožno nazvať, ale z jeho denníka – písal ho zrkadlovým spôsobom a objavili a rozlúštili ho iba neskôr – vyplýva, že jeho názory na prírodu boli veľmi moderné; za pána prírody považoval nevyhnutnosť a racionálnosť, a nie zázrak. Leonardo je výnimočná osobnosť, ale ako polyhistor ( človek zaujímajúci sa o všetko), nie je výnimkou – A1berti, Paracelsus, Cesalpino, Kopernik, Cardano, Agricola, Gesner a ďalší sú rovnako mnohostranní, túžba po poznaní preniká Európu krížom-krážom.

Boj proti scholastike

V tomto období pôsobi1o nespočetne veľa umelcov, vedcov – už len ich vymenovať by bo1o dosť. Spo1očná im je, snaha po prirodzenom, po pravde. Kedy čo považujú za prirodzené a pravdivé, mení sa podľa obdobia, teda aj ich úsilie treba posudzovať dobové. Naprík1ad zobrazovať ,biblické výjavy patri1o v tom období k realite, rovnako ako Paracelsove mystické pato1ogické názory sa považovali za prirodzené – vlastne za vysvetľovanie prirodzenej činnosti – takisto ako vypracovávanie horoskopov.
Giottove štylizované vŕšky a paláce sa zdali prirodzenejšie popri schematickejšom a ornamentá1nejšom, stredovekom umení, Leonardov klasický ideál krásy pôsobil prirodzenejšie než postavy Giottovho typu, popri Michelangelovýoh plnokrvných postavách bledne prirodzenosť aj najkrajších obrazov Leonarda či Rafaela – a onedlho maliari z Dolného Nemecka naturalizova1i oveľa všednejšiu skutočnosť. Podobná situácia bo1a aj vo vede s kritériom reality – postupne sa k nej blížila – v1astne tak postupuje odvtedy.