V polovici, storočia vedúcu úlohu má Florencia tak v obchode, ako aj v kultúre, ale nezaostávajú ani ostatné talianske mestá: Benátky, Miláno, Verona, Padova, Ferrara, Urbino, Bologna, Rím, Neapol. Sú to veľké mestá aj podľa dnešných mier – počet ich obyvateľov prevyšuje stotisíc. Vytvorila sa blahobytná vrstva veľkoburžoázie (popolo grasso), ale aj malomeštiak (popolo minuto) spoznal úžitok konjunktúry a nebiedil. Stodvadsaťosemcisíc obyvateľov Florencie bývalo v 18 000 domoch – v priemere na sedem osôb pripadal jeden dom.
Bola to úskočná doba s mnohými intrigami, sprisahaniami, krvavou súťažou medzi mestami. O súperení miest a panovníkov hovoril už Dante. Boje nevybojúvali, občania, ale húfy žoldnierov, lenže moc sa často striedala, a tak bol život predsa len neistý. V qatrocente sa do určitej miery sily vyvážili, utíchli vojny, bolo to skôr obdobie vnútorných úkladov a sprisahaní na panovníckych dvoroch – občianstvo moh1o žiť pomerne pokojne. Panovnícke dvory súťažili navzájom v bohatstve a v moci, ale aj v prepychu dvorného života a – čo s tým vtedy súviselo – v rozširovaní humanistickej kultúry.
Lodovico Sforza bol nási1nícky renesančný milánsky panovník hoden Machiavelliho pera, ale jeho veľké vzdelanie uznávali aj protivníci a jeho dvorný spisovateľ o ňom napísal: učenci a umelci k nemu rútia ako včely za medom. Zo svojho mesta chcel urobiť nové Atény – na jeho dvore žilo údajne deväťdesiat humanistov. Diametrálne odlišnou osobnosťou bol mierny knieža Montefeltre, pán dvora v Urbine, vášnivý zberateľ rukopisov (ale novým vynálezom, strojom tlačenou knihou opovrhoval). Galantný život jeho dvora opísal a kládol za príklad doby Baldassare Castiglioni. Z jeho kruhu sa na výbojnú cestu vydal maliar Raffaelo Santi. Z Ferrary sa pričinením rodiny Ešte stalo mesto divadiel, najväčšie divadlo pojalo päťtisíc divákov. (A práve z Ferrary pochádzal veľký odporca všetkej pozemskej márnomyseľnosti – Girolamo Savonarola.) Rodina Este prekona1a v pestovamí umení a vied svojich súčasníkov, založila ferrarskú univerzitu, na ktorej šesťdesiat rokov pôsobil Giovani Nico1a Leoniceno, lekár a botanik s osvieteným duchom. Ich podporovanie básnikov ospieval aj Lodovico Ariosto.
Vo Verone súperil medzi sebou rod Scaligerovcov a Viscontiovcov, kým sa mesto nedosta1o pod vládu Benátok. Pýchou Verony bola Guarinova rétorická škola (tu sa učil aj Janus Panonius), neskôr maliar Pao1o Veronese, ktorý sa tu narodil, ale pôsobil najmä v Benátkach. Padovu už v predchádzajúcom storočí preslávili Giottove fresky, neskôr tam maľuje Andrea Mantegna.