Naše chápanie sťažuje aj to, že veci nikdy nie sú jednoznačné, ale sa uskutočňujú ako výslednica dvoch protichodných princípov, tak ako človek zjednocuje v sebe smrteľné a nesmrteľné, telo a dušu, živočíšne a božské.
Cusanus sa usiloval preklenúť protiklady nielen vo vede, ale aj v spoločenskom živote: chcel zmieriť východnú a západnú cirkev, všetky vyznania spojiť do jedného, na spoločného menovateľa priviesť teológiu a prírodné vedy – azda netreba spomínať, že jeho úsilie sa nestretlo s úspechom.
Podobnou myšlienkou sa zaoberal aj knieža Pico della Mirandola, hoci jemu podnetom bola mystika, nie prírodné vedy. Chcel zjednotiť všetky filozofie, zmieriť vedu s vierou na základe božieho zjavenia. Všetky dôležité fi1ozofické otázky zhrnul do deväťsto paradoxov a obrátil sa na pápeža s návrhom, aby na jeho – Mirandolove trovy zvolali do Ríma všetkých učencov sveta a usporiadali verejnú dišputu o jeho tézach. Pápež hneď zbadal nebezpečenstvo vyplývajúce z takéhoto slobodného vyjadrovania názorov, Picove tézy vyhlásil za kacírstvo, knieža musel uprchnúť a dočasne sa dostal aj do väzenia. Lorenzo de' Medici mu sprostredkoval milosť, ale Pico ku koncu života zaoberal sa už iba kabalistikou – bol jej oduševneným vyznávačom, kým veštenie z hviezd považoval za naivnú poveru. Úvodom jeho téz je hlásanie ľudskej dôstojnosti – keďže človek bol cieľom stvorenia, má právo a povinnosť poznávať zákony sveta, obdivovať jeho krásu a veľkosť. Proti stredovekej pokore v renesancii sa jednou z vedúcich myšlienok stala dôstojnosť, krásami sveta a tajomstvami prírody sa nepohŕdalo, ale sa obdivovali a skúmali, scholastickú vieru vystriedalo humanistické pochybovanie.
O skutočnom bádaní možno hovoriť skôr v budúcom storočí, v 14. storočí pokrok exaktných vied charakterizuje pochybovanie. Učenci tohto obdobia zhruba sumarizujú doterajšie výs1edky a zaznamenávajú nedostatky , ktoré sa potom podujmú doplniť vedci cinquecenta - 15. storočia. KŘnigsberský matematik a hvezdár Johannes Regiomontanus prekladá diela klasických matematikov a pritom načrtne podstatu trigonometrie, alebo florentský matematik Luca Pacioli vo svojej Summa de Arithmetica zhrnuje všetky matematické poznatky a naznačuje, kadiaľ by sa bolo treba uberať, ale až budúce pokolenie vyrastajúce na parížskej a bolonskej univerzite rieši úlohy. Je charakteristické, že univerzálny génius, ktorý bol aj najväčším umelcom tohto obdobia, Leonardo da Vinci, takisto sa zaoberal mnohými odvetviami prírodných vied, ale rozmýšľal hlavne o vzdialených možnostiach. Svoje myšlienky ani nezverejnil, iba si ich zaznamenal tajným písmom, takže potencionálne plodné myšlienky zostali neplodné. Potomkovia majú sklony preceňovať Leonardov prínos pre prírodovedu. Presne povedané, jeho myšlienky neboli prínosom, boli iba zaujímavé (lebo keď sa stali známymi, veda už dávno prekonala jeho geniá1ne tušenia), a vo svojej izolovanosti nemohol korigovať svoje omyly. Dobrým príkladom je jeho anatómia.