Rečová komunikácia

Rečová komunikácia

Bez perfektnej komunikácie si nemožno predstaviť napredovanie našej spoločnosti. Základným cieľom knižky je sledovať všetky prostriedky a formy, pomocou kt. sa ľudia dorozumievajú. Sústreďuje sa skôr na nejazykové prostriedky ako jazykové.
Komunikácia je rozhovor alebo slovo komunikovať ako sprostredkovať, spájať, dohovárať sa. Jazyková komunikácia je proces, kt. sprostredkuje vzájomné informácie ľudí. Sprostredkované infos sa môžu šíriť jednosmerne alebo obojsmerne. Kom. systém má tieto časti: dvaja komunikanti, dorozumievací kód, to jest súbor prostriedkov, kt. sa komunikanti dorozumievajú, médium, to jest nosič, kt. infos prenáša, a obsah informácie. V prípade, keď komunikanti sú fyzicky navzájom prítomní, odpadá časť médium, kt. inf. prenáša. Komunikácia je ideálna vtedy, keď obaja komunikanti dobre ovládajú dorozumievací kód. Na dorozumievanie nestačí iba holý jazyk, to jest komplex iba klasických gramatických, lexikálnych, zvukových a iných prostriedkov, kt. poznáme. Na každom živom rozhovore sa zúčastňuje celý rad prostriedkov, kt. dopĺňajú klasický jazykový systém. Keď hovoríme o jazykovej komunikácií v tom zmysle, že ju chápeme ako komplex všetkých zjavných a priamych alebo iba nepriamych činiteľov, treba termín jazyková komunikácia spresniť na rečová komunikácia. Jazykové prostriedky v komunikácií
Jazyk je viazaný s ľudskou civilizáciou. Je to najprirodzenejší, najkomplexnejší a najprepracovanejší spôsob ľudskej komunikácie. Pomocou jazyka možno debatovať, klebetiť, žartovať, pýtať sa, ironizovať, satirizovať, ale samozrejme, aj myslieť. Jazykom sa prenáša „čistá“ informácia, sociálne rituály, jazyk usporadúva vzťahy medzi elementmi. Jazyk má jeden rozmer, reč má štyri: tri rozmery priestoru a jeden rozmer času. Jazyk je návod, reč je praktické použitie jazyka v komunikácií. Jazyk je ako recept v kuchárskej knihe, reč je hotové jedlo.Jazyk a reč treba chápať ako vzájomné prepojenié entity. Reč je spätá s vedomím, poznávaním a zážitkami človeka. Reč vnímame pomocou sluchu a jej zmysel si uvedomujeme mozgovými procesmi. Pritom práve v ľavej časti mozgu sa spracúva lingvistická časť komunikácie, je to racionálna polovica mozgu; pravá časť mozgu dešifruje paralingvistické prostriedky, je to emocionálna polovica mozgu. Človek v procese komunikácie nevníma reč v izolovanej forme, reč je vždy spojená s kontextom. Človek nie je schopný zapamätať si od slova do slova príliš dlhú vetu.

V bežnej komunikácií je často dôležité nevajadrovať sa príliš zložitými a dlhými vetami, a voliť také slová, kt. sú všeobecne zrozumiteľné. Expresívnosť v komunikácií sa dosahuje aj uplatňovaním slangu. (skracovaním slov, hodnotenie javov prehnaním zveličovaním, karikatúrovaním slov)

Floskuly a klišé
Slova, slovné spojenia používané príliš často. „Mne sa zdá.. Ako som už povedala. Som hlboko presvedčený.. Ešte chcem zdôrazniť.. Treba podčiarknúť.. Jedným slovom...“
Floskuly a klišé sa stali bezcennými postupne.

Oslovenie
Nadviazanie kontaktu pomocou oslovenia, aby bolo z rozhovoru jasné, komu sa ktorá replika adresuje. Oslovenie môžme prirovnať ku gestu, kt. sa naznačuje, že sa počúvajúci má pripraviť na príjem informácie. Podobnú úlohu môže plniť aj položenie ruky na rameno, zdvihnutie ruky, zapískanie , pohľad a pod. Oslovenie určuje aj charakter rozhovoru. Na oslovenie sa používajú aj citoslovcia – halá, hej, haló, a pod. (osoba, ktorá nám nie je zočivoči). V rôznych kultúrach sú oslovenia rozdielne. Čím je v komunikácií viac oslovení, tým je reč dynamickejčia, emocionálnejšia až expresívna. Schopnosť dorozumieť sa závisí často od toho, akú slovnú zásobu má komunikant, ktoré slová ovláda aktívne a ktoré pasívne. Odpoveď na otázku, aká bohatá má byť slovná zásoba na efektívnu komunikáciu, nie je jednoznačná. Rozsah slovnej zásoby závisí najmä od veku, vzdelania, temperamentu, pracovného zaradenia a pohlavia komunikantov. Muži a ženy rozdielne chápu rečový prejav, rozdielne ho štylizujú, rozdielne prijímajú. Muži majú v priemere väčšiu aktívnu slovnú zásobu ako ženy, kým v pasívnej nie sú markantnejšie rozdiely. Je to preto, že muži pracujú vo viacerých profesiách. Pre muža je reč nástrojom na poskytovanie a získavanie informácií, pre ženu je prostriedkom na vyjadrenie jej citov, pocitov, emócií. V poslednom čase do našej slovnej zásoby preniká mnoho nových slov najmä z angličtiny. Človek realizuje sociálnu podstatu jazyka v komunikácií, kt. sa uskutočňuje v ústnej i písomnej podobe. Staršia je ústna podoba reči. Do ústnej komunikácie je zapojený nielen sluch, ale aj zrak, často aj hmat, čuch, písomná komunikácia sa uvedomuje hlavne zrakom. Každá komunikácia má svoje otvorenie, za kt. nasleduje oboznámenie s témou. Kto prvý začína hovoriť, je to výhode, pretože si môže vybrať z nesmierneho množstva tém. Aby sa však komunikácia mohla realizovať, druhý partner musí súhlasiť s tou témou, ktorú začal prvý partner. Až potom nasleduje prípadná výmena informácií medzi komunikantmi. Po výmene nasleduje fáza, v kto.

pobaja partneri súhlasia s ukončením komunikácie. Samotné ukončenie má primerané rámcujúce formulácie. HLASOVÉ PROSTRIEDKY
Všetky prirodzené jazyky na svete majú svoje ústne podoby. Bohatosť zvukovej zložky umožňuje ústne vyjadriť aj najzložitejšie myšlienky a najjemnejšie city človeka. Živá ľudská reč ráta v komunikačnom procese s rabou hlasu, s jeho silou, výškou, melódiou, rýchlosťou a ostatnými hudobnými prvkami. Zvuková zložka reči – hlas – je citlivý výrazový prostriedok. Farba hlasu
Farba hlasu je daná predovšetkým geneticky. Človek môže mať od prírody hlas huhnavý, nosový, flautový, piskľavý, zamatový aťď. Na rozličné stavy vzručenia, skleslosti môžu zafarbenie hlasu meniť. Z farby partnerovho hlasu môžno ľahko vyčítať nielen náladu emitenta, ale aj jeho charakter. Sila hlasu
Človek je schopný vydávať hlas až do sily 60 decibelov. Sila hlasu v reálnom rozhovore sa pohybuje medzi 40-50 dB. Sila hlasu odhľauje vzťah hovoriaceho k obsahu reči, k situácii a k adresátovi. Aj človek, ktorý chce dominovať nad partnerom a presvedčiť ho, získať, obyčajne hlasnejšie hovorí. Niektorí ľudia sa snažia nedostatok argumentov nahradiť zvýšením hlasu. Nižší hlas spravidla signalizuje apatiu k informácií a situácii a aj jeho nositeľ sa vyznačuje pasívnosťou, niekedy až nedôverou vo svoje vlastné schopnosti. Výška, melódia hlasu a rýchlosť reči
Zvýšením tónu sa signalizuje prekvapenie, radosť, šťastie a podobne, znížením tónu upokojenie, smútok, bezvýznamnosť, únava a pod. Rýchlosť reči závisí od dĺžky slov v príslušnom jazyku. Rýchlosť reči úzko súvisí aj s pohlavím hovoriaceho. Ženským vyšším hlasom sa dosahujú väčšie rýchlosti ako mužským, a vôbec hlbším hlasom. Či už dlhotrvajúca rýchla reč, alebo dlhotrvajúca pomalá reč partnera v konverzácií unavujú. Preto sa striedajú rýchlosti. Striedanie rýchlostí má pozitívny efekt na množstvo prijatých a zapamätaných informácií, na kvalitu interpersonálneho vzťahu počúvajúceho k hovoriacemu, ako aj na udržanie záujmu o predmet rozhovoru. Plynulosť reči
Pauzy reči hovoriaceho súvisia s jeho temperamentom, emocionálnym stavom, stupňom pripravenosti rozhovoru, kvalitou spätnej väzby medzi partnermi. Počas pauzy hovoriaci často rozmýšľa o tom, čo a ako povie. Väčšina váhaní a páuz má relatívne krátke trvanie. Niektoré pauzy so svojím trvaním predlžujú až na mlčanie. Kým pauza trvá zvyčajne do dvoch sekúnd, dlhšie prerušenie v reči hovoriaceho kvalifikuje jeho partner ako odmlku.

Poznámky o artikulácií
Kvalita artikulácie a odklony od výslovnostnej normy sa tiež môžu ocitnúť vo funkcii fonetických paralingvistických prostriedkov. No niekedy aj hyperkorektná výslovnosť reči je príznaková a treba z nej čítať dodatok k základnej informácii. Pragmatická stránka hlasovej zložky reči
Citlivejší poslucháč môže na základe hlasovej kvaliíty určiť predovšetkým pohlavie, vek, zamestnanie, ale aj telesnú hmotnosť, výšku, sociálne zaradenie a pod. Hlas človeka je jedinečným indikátorom na určenie jeho emócií. Na základe hlasových kvalít je možýné aj presnejšie identifikovať, či je človek šťastný, smutný, ši sa bojí, alebo sa teší. Hoci každý jednotlivec môže vokálne vyjadriť rozličné emócie rôznymi spôsobmi, predsa len hlas ostáva jediečným zdrojom interpretácie momentálneho psychosomatického stavu emócií zohráva tempo a výška hlasu. Výmena rolí
Fonetické prostriedky hrajú významnú úlohu pri výmene rolí medzi hovoriacim a počúvajúcim. Hovoriaci zvyčajne signalizuje to, že už skončil a že jeho partner sa má ujať slova, otázkou, znížením hlasu po oznamovacej vete, prázdnou pauzou, ktorá niekedy prerastá až do ticha. Fonetické prostriedky reči poskytujú veľa informácií o tom, o čom sa hovorí, ako sa hovorí, odhľaujú emócie, pocitay, city, sú bohatým zdrojom informácií o hovoriacom a o jeho reakciách na partnera a predmet rozhovoru. VZDIALENOSŤ A PRIESTOR V KOMUNIKÁCII
Keď ľudia navzájom komunikujú, vždy sa vytvárajú medzi nimi isté vzdialenosti. Raz sú menšie, raz väčšie. Niekedy je stabilná a niekedy sa mení. Každý človek si vlastne sám okolo seba vytvára určitý priestor, osobnú zónu. Proxemika sa charakterizuje ako osobná zóna, ako fiktívna mydlová bublina, ktorá obklopuje každého človeka a on je v jej strede. Pritom každý človek má niekoľko takýchto zón, postupne sa zväčšujúcich, do kt. dá jednotlivým ľuďom preniknúť rôzne hlboko. Inú zónu má pre ľudí, ktorí sú mu nesympatickí, či dokonca nepriateľskí, inú pre ľudí neznámych, celkom iná je vyhradená pre priateľov, ďalšia pre blízkych alebo veľmi blízkych ľudí. Každý chápe proxemiku inak.
Muž zaujíma pri dialógu s iným mužom spravidla menšiu vzdialenosť ako pri dialógu so ženou. Ženy udržujú od mužov väčšiu vzdialenosť ako od žien.
Len dieťa vie vniknúť do osobnej zóny človeka bez toho, aby to v onom človeku vyvolalo nepríjemné pocity, pritom je pozoruhodné, že dei pustia k sebe bližšie radšej neznámu ženu ako neznámeho muža.

Rozlišujeme 4 zóny: intímna (od 0-45 cm, vždy len dve osoby, nikdy tretia), osobná (45-120, vzdiaľenosť ľahkého dotyku – manželia, priatelia, príbuzní, dokonca kolegovia, ktorí sa tykajú, cestujúci vo vlaku a pod.), sociálna (1,2 –3,6 m – komunikovanie viacerých partnerov. Dialóg je strohejčí a vecnejší než v osobnej vzialenosti. Dotyková komunikácia sa vôbec nevyskytuje) a oficiálna (nad 3,6 m – verejná komunikácia – rečníci, šéfovia, vysokoškolskí pedagógovia, prednášky a pod.). Proxemika úzko súvisí aj s kultúrou krajiny. Sedenia, státie alebo aj kľačanie sa uplatňujú ako funkčné proxemické faktory pri niektorých obradoch a ceremóniách.

Poloha a držanie tela – Posturika - Prenášaním informácií vyjadrených polohou a držaním tela, ako aj konfiguráciou jeho častí, sa zaoberá posturika. Poloha tela, ktorú človek v akejkoľvek chvíli zaujme, prezrádza veľa o ňom samom. Celé naše telo vysiela k iným signály, ktoré, ak sú ľudia dostatočne vnímaví a citliví v ich dešifrovaní, im prezradia, čo si človek myslí, či naozaj prevne verí v to, čo hovorí. Ženy a muži často vysielajú k opačnému pohlaviu správy o svojej príťažlivosti/nepríťažlivosti, atraktívnosti/neatraktívnosti. Z postoja a držania tela sa dá vyčítať aj stupeň sebavedomia, pocity menejcennosti, hnev, nervozita, radosť, šťastie. Človek svojou polohou tela, alebo len jeho niektorej časti, často mimovoľne, ale výrečne dáva najavo svoj momentálny psychický alebo fyzický stav a súčasne vzťah k adresátovi, k premetu rozhovoru, vyjadruje dokonca aj to, či niekto ďalší je v rozhovore žiadúci alebo nie. Pohybové prvky ako výrazový prostriedok – pohyby, ktorými človek sprevádza a niekedy aj nahrádza svoju reč, sú bežné, normálne. Získal ich geneticky alebo neuvedomeným napodobňovaním konvenčných pohybov ľudí. Niet rečí bez pohybu. pohybom celého tela sa zaoberá kinezika, kt. sleduje telo v jeho dynamickej podobe. Človek komunikuje telom dokonca aj vtedy, keď nemá zámer, aby prehovorilo. Telo stále vysiela akési signály – odkazy pre okolie, kt. sa tlmočia naše postoje, city, zámery, momentálna vnútorná emocionálna aktivita. Charakter a sila pohybov súvisia s temperamentom človeka. Vplyv na pohyb má aj momntálne citové a emocionálne rozpoloženie: počas eufórie, afektu človek zavyčajne robí prudšie a väčšie pohyby. Pohyby sú ako bezpečnostný kód, pomocou kt. sa dá nahlaidnúť až do samého vnútra človeka. Najčastejšie sa uplatňujú: úsmev, gestikulácia, pohyby hlavou, orientácia hlavy, pohyby pier bez zvukového efektu, naklonenie tela smerom k partnerovi a pod. Človek sa pohybuje ešte skôr, ako začne hovoriť. Z počtu a frekvencie pohybov sa dá vyčítať aj momentálne rozpoloženie človeka. Nervózn a nepokojný človek sa viac pohybuje.

Z komunikačného hľadiska je dôležitá aj chôdza človeka. Človek kráčajúci s vypätou hruďou „hovorí“ rečou sebavedomého človeka. Pohyby telom nie sú univerzálne na celom svete. Gestikulácia v ústnom prejave – Gestikulácia je osobitná časť kineziky zaoberajúcej sa pohybmi rúk a prstov. Hovoriaci pri prejave vždy gestikuluje, čo dokazuje, že gestika je viazaná s rečou. Gesto je integrálnou súčasťou výpovede, je to spontánny pohyb rukou. Gestá používame neuvedomene a najčastejšie automaticky počas reči. Dokresľujú, dopĺňajú, karikujú a retušujú prejav. Na gestikuláciu, kt. je úzko zviazaná s rečou, má vplyv aj prostredie a kultúra, v kt. sa človek narodil a kde žije. Gestami sa dá veľa vyjadriť. Prezrádzajú jeho charakter, nepokoj, nervozitu, záujem, ochotu komunikovať, schopnosť prispôsobiť sa aťď. Všetci ľudia inak gestikulujú, keď hovoria materinským jazykom a inak, keď hovoria cudzou rečou, ale existujú aj gestá, ktoré sú rovnaké na celom svete. Pomocou pounkov rúk sa dorozumievajú sluchovo postihnutí ľudia. Pritom ani ich posunková reč nie je celkom univerzálna vo všetkých krajinách alebo oblastiach. Pritom ani ich posunková reč nie je celkom univerzálna vo všetkých krajinách alebo oblastiach. Gestá nám pomáhajú v komunikácií mnohorakými spôsobmi: nahrádzajú reč, ak nechceme či nemôžeme hovoriť, vyjadruhú naše emócie, pomáhajú kontrolovať tok komunikácie, bzbudzujú a udržujú partnerovu pozornosť, sprevádzajú reč, zdôrazňujú, naznačujú. Dotyk ako intímny prvok v kontaktoch – dotýkanie sa cudzieho človeka, seba a vecí má veľký vplyv na správanie človeka v komunikácii. V niektorých situáciách je dotyk dokonca efektívnejším komunikačným prostriedkom – môže najrýchlejšie vyvolať pozitívne i negatívne reakcie partnera. Význam dotykovej komunikácie sa mení v závislosti od toho, kto sa dotýka, kt. časti tela sa dotýka, ako sa dotýka a v akej situácii sa dotýka. Dotyková komunikácia sa realizuje hmatom. Hmat je po zraku druhým najcitlivejším orgánom človeka. Dokonca má väčšiu informačnú schopnosť ako sluch. Interpretáciu dotyku je náročná, pretože dotyk nie je nikdy celkom presne identifikovateľný. Dorozumievanie pomocou dotykov sa uplatňuje len pri intímnej a osobnej vzdialenosti – keď sú komunikanti bezprostredne pri sebe. Často sa v reči dotykov vyskytuje objatie, kt. je prejavom priateľstva, útechy, upokojenia, ale aj formou pozdravu. Ďalší prejav je podanie ruky. Nie každý človek podáva ruku rovnako. Jeden z najintímnejšich haptických prostriedkov je bozk (ako pozdrav, alebo v intímnom vzťahu). Človek, kt.

si nie je istý sám sebou, má isté komplexy, je nervózny, nepokojný, alebo ten, kto sa počas komunikácie necíti príjemne, využíva sebahaptiku. Reč najjemnejších pohybov – mimické prejavy sú zrkadlom duše, tvár odráža psychiku človek. Mimika je silný dorozumievací prostriedok, kt. dopĺňa reč hovoriaceho, pričom obsah verbálneho textu nielen dopĺňa, ale podľa potreby umocňuje v pozitívnom i negatívnom zmysle. Psychické stavy človeka sa odrážajú na tvári tým, že bezprostredne formujú svalstvo tváre. Na tvári sa odráža sedem stavov: šťastie, prekvapenie, strach, zlosť, smútok, spokojnosť, záujem. Tvár vyjadruje aj ich protipóly. Na mimike sú zúčastnené všetky časti tváre: čelo, nos, oči, ústa, brada, líca a uši. Horná časť tváre vyjadruje hlane negatívne emocionálne stavy. Dolná časť tváre vyjadruje pozitívne emocionálne stavy. Reč očí v rozhovore – Človek vníma zrakom vyše 80 percent informácií. Sú to farby, jas, svetlo, tma, veci aj osoby. Iba zrak je schopný konfrontovať človeka v rozličných situáciách. Oči človeka prezrádzajú jeho momentálny psychický a fyzický stav. Pre hovoriaceho má pohľad veľmi dôležitú funkciu, pretože ním sleduje partnerove reakcie na svoje repliky. I keď sú tieto reakcie najmä neverbálne, hovoriacemu dávajú presnú informáciu o tom, či ho partner počúva, či a nakoľko mu rozumie, či s ním súhlasí atď. Aj pri pozeraní sa z očí do očí existujú v jednotlivých kultúrach rozdiely. Existujú aj príjemné a nepríjemné pohľady. Reč očí je mnohovýznamová. Pohľady sme mohli kvalifikovať ako priateľské, príjemné, arogantné, vyzývavé, ale aj ako bojazlivé, nepriateľské, útočné, pasívne, pichľavé, teplé, zlostné, agresívne, zamilované, žiadostivé a pod. Farba ako skrytá sila pri prejave – farba je nositeľom istej funkcie a estetickej hodnoty. Ovplyvňuje fyzické, fyziologické a psychické procesy človeka. Človek uprednostňuje určité farby aj vzhľadom na svoj momentálny fyzický a psychický stav. Podobne aj počasie často ovplyvňuje výber farby. Farby v človeku môžu vyvolať buď pocity krásna, harmónie, porozumenia, alebo ľútosti, smútku, dezilúzie a podobne. Farby dokonca dokážu ovplyvniť rytmus dýchania človeka, rýchlosť činnosti srdca, ale aj uvoľniť a napnúť svaly a cievy. Vplyv vône na človeka – vône majú rozličné vplyvy na človeka - niektoré pôsobia vzrušujúco, iné upokojujúco, ďalšie deprimujúco alebo utlmujúco. Aj vôňa vie, niekedy dokonca viac než slová, gesto či pohľad. Podvedome ovplyvňuje správanie ľudí v procese komunikácie i vzťahy medzi nimi. Patrí tiež medzi efektívne dorozumievacie prostriedky.

Partneri v komunikácii – Dvojica komunikantov vytvárajú a súčasne aj ovplyvňujú proces komunikácie vzájomnou interakciou – svojím verbálnym i neverbálnym správaním. Obaja komunikanti majú v moci obsah i konečnú formu komunikácie. Komunikácia za vzájomnej fyzickej prítomnosti sa realizuje tak, že komunikanti sa navzájom vidia, sledujú, počujú a navzájom ihneď asimilujú. Do komunikačných vzťahov vstupujú rozdielny partneri. Pre komunikáciu je osobitne významná vzájomná znalosť jazykového kódu, pomocou, kt. sa kontakt realizuje. Kvalitu a charakter komunikácie značne ovplyvňuje aj intelektuálna vyspelosť a zdelanie partnerov. Ľudia intelektuálne vyspelejší a ľudia s vyšším vzdelaním sa lepšie a rýchlejšie adaptujú na komunikáciu s partnerom intelektuálne a zdelanostne nižším. Na komunikáciu má vplyv aj vek partnerov a vekový rozdiel medzi nimi, náboženské a morálne založenie partnerov, etické a estetické normy, kt. uznávajú, a v nemalej miere aj ich biologický režim dňa. Na kvalitu komunikácie vplýva aj vzájomná empatia partnerov, a ochudobňuje ju vzájomná apatia a antipatia partnerov. Imidž – vzhľad partnera, podoba jeho tváre, jeho rúk a nechtov, oblečenie, farba jeho tela, vôňa, i dekoratívne predmety prehovoria skôr ako on sám. Úlohou v komunikácií hrá aj tvar tela. V našej spoločnosti sa na prvé miesto zaraďuje štíhlejší ľudia. Taktiež nezanedbateľnou častou je aj výška človeka, farba pokožky.
Vlasy, oblečenie tiež patria medzi komunikačné prostriedky. Sila prostredia – ľudia komunikujú v rozmanitých prostrediach. Vďaka cestovaniu sa komunikácia prenáša aj do cudzích miest, do nových typov prostredí. Jednou zo základných klasifikácií je delenie na prostredie súkromného a verejného styku, hlučné a tiché, tmavé a svetlé, na otvorené a uzatvorené. Na komunikáciu vplýva aj zemepisná poloha, v ktorej človek žije, počasie, ako striedanie atmosférického tlaku, ročných období, ďalej teplota a vlhkosť vzduchu, spln mesiaca. Rytmus – V prírode, v spoločnosti, v umení aj v pracovnom procese sa mnohé javy opakujú a striedajú buď pravidelne, alebo nepravidelne. Opakovanie niektorých javov si evidentne uvedomujeme, no mnohé z nich sa vyskytujú mimo nášho vedomia. V každej komunikácií sa vyskytuje rytmus v mnohých variáciách. Každý jazyk ma svojský, charakteristický rytmus a jazykové rodiny sú viac alebo menej rytmicky príbuzné. Rytmus v komunikácii je daný zložením kolektívu, tematikou, žánrom rozhovoru, prostredím, situáciou a ďalšími činiteľmi. V podstate je obray o striedaní.

Zdroje:

Oľga Škvareninová - Rečová komunikácia -