Etapa individualizácie.
3. Etapa plne vyhranenej kolektivity. Jedinec sa približuje k tomu stupňu, na ktorom je zapojenie do skupiny natoľko silné, že odsúva do pozadia výberový prístup spojený s preferenciami. Má problémy, aby neuprednostňoval predtým preferovaných členov pred ostatnými členmi skupiny. Začína sa intenzívne stýkať so všetkými a všetkých už dobre pozná. Nejde však o depersonalizáciu predtým vytvorených spoločenských vzťahov, ale o plnú interiorizáciu jedinca do skupiny. Všetci členovia skupiny sú mu priatelia, všetkých si váži a cíti sa dobre v spoločnosti hociktorého z nich. Zaujíma ku skupine postoj ako k jednotnému celku, ktorého skupinové normy a hodnoty si plne osvojil. Etapa socialibity a plnej konformity. Dalo by sa povedať, že stupeň jeho vedomia príslušnosti ku skupine je taký vysoký, že individuálne „ja“ sa transformuje do spoločného „my“,
Záverom treba povedať, že všetkými troma etapami nemusí zákonite prechádzať každý člen skupiny.
7. Medziľudské vzťahy v malej skupine
Tak, ako sa vytvára malá skupina, tak sa zároveň formujú a kryštalizujú aj vzájomné vzťahy jej členov. Sústava vzájomných vzťahov medzi členmi, ktorá je podmienená:
· Súčinnosťou pri realizácii skupinových úloh,
· Nutnosťou vzájomne sa prispôsobiť osobným vlastnostiam jednotlivých členov,
· Správnemu prispôsobeniu sa skupiny danému kontextu prostredia.
Ak sa uvedú vzájomné vnútroskupinové vzťahy do určitého súladu, umožní to správnu funkciu skupiny a zároveň to zabezpečí realizáciu potrieb a záujmov jej členov.
Podľa formy konštitúcie vnútroskupinových vzťahov môžeme určiť a rozlíšiť nasledovne typy štruktúry:
· Štruktúra moci,
· Štruktúra vnútroskupinovej komunikácie,
· Štruktúra sympatie a antipatie.
Jedinci, spojení príslušnosťou ku konkrétnej skupine, si musia vo vlastnom záujme zákonite vytvoriť sústavu návykov a zvykov, ktoeé uľahčujú a spríjemňujú ich spolužitie a zároveň prispievajú k celkovej atmosfére skupiny a jej stmeleniu. Tak sa postupne rodí to, čo môžeme nazvať kultúrou skupiny. Bez tohto kultúrneho zázemia by skupiny neboli ničím viac než obyčajným mechanickým súborom jednotlivcov – aditívnou sumou nesúrodých prvkov.
Vzťahy, ktoré spájajú členov skupiny, majú tento charakter: Na jednej strane vznikajú ako potreba vzhľadom na spoločne realizované skupinové úlohy. Na druhej strane vyjadrujú vzájomnú referenciu jednotlivcov.
Prvé vzťahy majú vecný charakter, zatiaľ čo druhé vzťahy sú charakterizované individuálnou intimitou.