Rodina - malá sociálna skupina

Malá sociálna skupina

1. Malá sociálna skupina, jej význam a charakter
Malou sociálnou skupinou nazývame určité množstvo osôb, spojených konkrétnym systémom spoločenských vzťahov, regulovaných spoločenskými inštitúciami, ktorých spájajú spoločné normy a hodnoty, istá súdržnosť a medzi ktorými existuje výmena informácií, zabezpečujúca ich dynamiku.
Malé skupiny by sa dali nazvať aj prvotnými skupinami , pretože v nich vznikajú základné vplyvy, utvárajúce ľudskú osobnosť. Normy, hodnoty, záujmy, ideály a ašpirácie si jednotlivec zvyčajne osvojuje a zvlastňuje prostredníctvom malej skupiny, v ktorej prežíva svoje zospoločenštvenie a získava sociabilitu.
Poznávacím znakom skupiny je pomerná trvanlivosť, malý počet členov a určitá dôvernosť vo vzájomných vzťahoch. Čím bližší sú si jednotlivci v skupine, tým sa aktívnejšie podieľajú na cieľoch skupiny a zároveň na uspokojovaní svojich vlastných individuálnych potrieb. Dôležitou vlastnosťou každej skupiny je deľba rolí medzi jej jednotlivými členmi.
Závislosť jednotlivca na najbližšom ľudskom okolí je zvlášť veľká vtedy, keď spoločenský okruh, v ktorom sa pohybuje, má charakter malej skupiny. Malou skupinou royumieme niekoľkočlenný súbor osôb spojených relatívne trvalým zväzkom na základe určitých spoločenských hodnôt, ktoré sa spolu stýkajú, bezprostredne na seba navzájom pôsobia a pritom sa relatívne uvedomele vydeľujú z okolia.
Malá skupina vyvíja na jednotlivca primeraný vplyv podľa toho, nakoľko je v nej zaangažovaný. Ak je jednotlivec trvale a pevne spojený s danou skupinou, a ak táto skupina na neho vyvíja taký intenzívnu vplyv, že má konštitučný charakter, môžeme hovoriť o prvotnej, čiže primárnej skupine. Je to taká skupina, v ktorej sa zásadným spôsobom formuje myslenie a konanie jedinca. Primárne skupiny sú charakterizované tesným spojením, súčinnosťou a intímnou väzbou(najbližšia rodina). Každý člen skupiny má voči iným členom skupiny vcelku jasne vymedzené postavenie.
Naproti tomu druhotná-sekundárna skupina je organizovaná podľa vonkajšieho cieľa, jej štruktúra má predovšetkým racionálnu povahu a jej členovia nevstupujú do úzkych osobných vzťahov.
Existujú najrozličnejšie motívy , pre ktoré sa ľudia spájajú do malých skupín. V spoločenskej praxi tvoria ľudia spravidla neveľké intímne skupiny buď na ochranu svojich spoločných záujmov, alebo pre dosahovanie spoločných cieľov, alebo pre oboje zároveň.

Človek vidí sám seba v očiach iných a postupuje tak, aby si získal uznanie toho okruhu ľudí, v ktorom sa pohybuje a ktorý si váži. Swbapotvrdenie, sebaprezentácia a uznanie je naplnením jeho základných ľudských potrieb.
2. Štruktúra skupiny a jej charakteristické znaky
-zo sociologického a sociálno-psychologického hľadiska si môžeme rozdeliť malé skupiny na:
· tzv. skupiny „zoči-voči“, ktoré sa vyznačujú tým, ťe ich účastníci sa dosžávajú do osobného kontaktu medzi sebou, do priameho kontaktu, napr. študijná skupina, pracovná skupina, rodina a pod.
· skupiny širšie, ktoré sa spolu udržujú aj na určitú vzdialenosť, teda aj bez osobného kontaktu medzi členmi, napr. poľovnícke združenie, členovia klubov, záujmových združení a pod.
-podľa kritéria trvácnosti možno malé skupiny deliť na:
*dlhotrvajúce (rodina, školská trieda, študijná skupina,...)
*krátkotrvajúce (účastníci spoločného kurzu, tanečný klub,...)
-podľa kritéria organizovanosti si môžeme skupiny rozdeliť na :
· skupiny s vysokým stupňom organizovanosti (pracovná skupina, vojenská čata a ...)
· nízkym stupňom organizovanosti – voľné
Pri hlbšej analýze malej skupiny si môžeme vyčleniť celý rad znakov, ktoré ju charakterizujú vnútorne.
Sú to :
1. Súdržnosť – teda kohéznosť skupiny, ktorá nám jasne ukazuje, aké putá spoločných záujmov v skupine existujú a aké prekážky je skupina schopná prekonať bez toho, aby sa rozpadla. Čím viac si členovia uvedomujú spoločné pracovné záujmy, tým je skupina súdržnejšia. Súdržnosť má značný vplyv na efektívnosť činnosti a pracovnú produktivitu skupiny. Čím je skupina súdržnejšia, tým viac jej pracovná produktivita osciluje od priemeru k vysokej efektívnosti. Pri málo súdržných skupinách je produktivita ich práce na úrovni priemeru, bez ohľadu na spokojnosť či nespokojnosť jej členov.
Pri skúmaní činiteľov súdržnosti v malej skupine zisťujeme tieto pozitívne a negatívne faktory, ktoré ju determinujú, resp.

jej zabraňujú:
Pozitívne:
1. Členovia si jasne uvedomujú ciele, možnosti a predpoklady skupiny a akceptujú ich.
2. Existuje zhoda medzi členmi pokiaľ ide o predpoklady skupiny a spôsob ich realizácie.
3. Jednotliví členovia si uvedomujú svoje miesto v skupine a akceptujú ho.
4. Skupinové ciele sú atraktívne a je možnosť ich ľahko dosiahnuť.
5. Skupina dostatočne zabezpečuje realizáciu potrieb jej členov.
6. Členovia samostatne rozhodujú o príslušnosti k skupine.
7. Účasť k skupine prispieva k sociálnej prestíži jej členov.
8. Skupina poskytuje široký priestor pre kolektívnu aktivitu jej členov.
9. Príslušnosť k jednej skupine nie je v rozpore k príslušnosti a členstvu v iných skupinách.
10. Skupina má relatívne silnú pozíciu a status v pomere k iným skupinám.
11. Vládne priaznivé ovzdušie vnútroskupinových a medziľudských vzťahov, medzi členmi panuje zhoda v podstatných veciach. V pracovných aktivitách je príznačná vysoká miera súhry.
12. Živé, neformálne aj mimoskupinové kontakty medzi jej jednotlivými členmi.
13. Rozvojové perspektívz skupiny sú všeobecne známe a relatívne dosiahnuteľné v konkrétnom časovom horizonte.
14. Homogénny charakter skupiny.
15. Relatívne príbuzné želateľné aktivity členov.
Negatívne:
1. Členovia nepoznajú ciele, predpoklady a možnosti skupiny.
2. Existuje zásadný nesúlad v spoločných otázkach a metódach ich riešienia.
3. Identifikácia jednotlivých členov so skupinou je nízka, resp. absentuje a skupinu udržuje len formálne rozhodovanie.
4. Skupinové ciele sú málo atraktívne, resp. ťažko dosiahnuteľné vo veľmi vzdialenom časovom horizonte.
5. Realizácia potrieb členov skupiny je ohrozená, resp. absentuje, lebo skupina nie je schopná ich zabezpečiť.
6. Členstvo je vnútené zhora a formálne pod hrozbou sankcií udržiavané.
7. Účasť v skupine znižuje sociálnu prestíž jej členov a ich status.
8. Príslušnosť k skupine vylučuje možnosť príslušnosti k iným záujmovo bližším skupinám.
9. Vytváranie silných frakcií a klík vo vnútri skupiny. Krzštalizácia elity, ktorá koncentruje do svojich rúk moc a osobuje si rozhodovacie právomoci nad ostatnými členmi.
10. Slabá pozícia skupiny voči iným skupinám.
11. Ovzdušie vnútroskupinových vzťahov je napäté, dominuje nezdravá rivalita a medziľudské vzťahy sú nepriaznivé.
12. Obmedzené vzájomné kontakty a nemožnosť mimoskupinových kontaktov medzi jednotlivými členmi.
13. Rozvojové perspektívy skupiny sú malé a jej existencia je limotovaná časovým horizontom.
14. Rozdelenie skupiny na rad nesúrodých podskupín. Absencia jadra skupiny a neformálneho vodcu.
15. Diametrálne odlišné záujmy členov skupiny a rozdielnosť v sociokultúrnej úrovni jej členov.
2. Homogenita – rovnorodosť skupiny. Ovplyvňuje ju vek, záujmy, národnosť, prevaha jedného pohlavia nad druhým a pod. Spoločné záujmy sú tmeliacim a stabilizujúcim faktorom homogenity malej skupiny. Rovnako dôležitým predpokladom homogenity je aj osobnostná vyspelosť – zrelosť členov a ich morálno –etické vlastnosti. Toto všetko sú konštanty, od ktorých závisí homogenita v malej skupine.
3. Otvorenosť ( priepustnosť alebo uzavretosť) – Niektoré skupiny majú tendenciu uzatvárať sa a odmietajú prijímať nových členov. Iné sú otvorené a umožňujú, aby sa noví členovia dobre adaptovali a vpravili do prostredia skupiny.

Uzavreté skupiny sú konzervatívnejšie, jednak čo do vnútornej dynamiky skupiny a tak isto na jej adaptáciu ku zmeneným podmienkam. Otvorené skupiny sú dynamickejšie.
4. Flexibilita - vyjadruje stupeň, do akej miery sú aktivity skupiny poznamenané neformálnymi postupmi a povinnosti členov – nie sú viazané zaužívanými zvykmi, tradíciami skupiny a konzervatívnym rituálom. Prejavom flexibility skupiny je aj jej pružnosť, schopnosť okamžite a dynamicky reagovať na zmenené podmienky a prispôsobovať sa novým vplyvom.
5. Polarizácia - je vyjadrením toho, do akej miery sa skupina orientuje a smeruje na dosiahnutie vytýčeného cieľa, ktorý je jasný a zrozumiteľný a zároveň špecifický pre všetkých jej členov.
6. Atraktívnosť – skupiny je indikátorom príťažlivosti skupiny voči iným skupinám. S atraktívnosťou skupiny priamo koreluje preferencia členstva a uchádzanie sa o členstvo resp. vpravenie sa do tejto skupiny oproti iným skupinám.
7. Participácia – vyjadruje stav, stupeň, mieru aktivity členov skupiny v skupinových činnostiach. Je vyjadrená počtom a druhom povinností členov skupiny, dobrovoľným prijímaním oficiálne nepridelených povinností a množstvom času stráveného činnosťou v skupine. Tento faktor je jedným y najintenzívnejšie pôsobiacich činiteľov, ktorý ovplyvňuje pracovnú spokojnosť. Pocit osobnej nezávislosti v pracovnej situácii je v priamom vzťahu k pocitu slobody a osobnostnej integrity.
8. Stabilita - skupiny je nepriamym ukazovateľom jej súdržnosti. Je indikátorom toho , nakoľko je skupina schopná udržať si stále množstvo členov, do akej miery dochádza k výmene členov a v akej frekvencii.
9. Autonómia - skupiny je vyjadrením stupňa a miery jej nezávislosti na iných skupinách. Zároveň je aj prejavom možnosti pracovať bez vonkajších tlakov a obmedzovaním hierarchicky vyššie postavenou skupinou. Autonómia skupiny však nemôže byť absolútna, vzhľadom na spoločenské vzťahy a väzby, ale vždy len relatívna.
10. Intimita – vyjadruje, nakoľko sa členovia skupiny navzájom poznajú a do akej miery sú oboznámení s osobným životom všetkých členov skupiny. To sa prejavuje potom navonok vo vzájomných väzbách medzi jednotlivými členmi skupiny. To sa prejavuje potom navonok vo vzájomných väzbách medzi jednotlivými členmi skupiny a sile ich vzťahov.
11. Homeostáza – resp. hédonizmus je vyjadrením stupňa spokojnosti a celkového pocitu príjemnosti alebo súhlasnosti, spojeného s členstvom v skupine.

Je vyjadrením prejavu družnosti a prináležania ku skupine a pozitívnych očakávaní zo skupinových stretnutí.
2. Ideológia skupiny
V priebehu činností si vytvárajú trvalejšie skupiny svoju ideológiu. Spoločná ideológia vytvára súbor spoločných potrieb členov, a tým napomáhajú aj používaniu spoločných metód a prejavov. V ideológii skupiny hrá dôležitú úlohu súbor spoločne uznávaných hodnôt. Hodnoty sú partikulárne systémy, súbory názory názorov o tom, ktoré myšlienky, postoje a činy sú skupinovo akceptovateľné a ktoré sú nežiaduce. Hodnotou môže byť kvalitná práca, ktorá nesmie klesnúť pod skupinový štandard, alebo môže byť hodnotou priateľská solidarita, kde platí zásada spolupatričnosti a pomoci jeden druhému. Inou, nemenej významnou súčasťou skupinovej ideológie, sú normy, alebo inak pravidlá toho, čo sa očakáva, že jednotlivec uskutoční. Normy sú odrazom skupinovej morálky, podmienené tradíciou dlhšieho spolužitia a spoločnej činnosti. V tej skupine kde je súlad medzi skupinovými normami a faktickými názormi a konaním, existuje vysoká skupinová a teda aj pracovná morálka.
Osvojením resp. zvlastnením si noriem a hodnôt v skupine, osvojuje si jednotlivec aj skupinové postoje.
4. Konformizmus v malej skupine
Každá sociálna skupina vyvíja nátlak v smere konformizmu, t.j. súhlasnosti jeho zmýšľania s mienkou ostatných členov skupiny.
Existuje niekoľko faktorov, ktoré majú vplyv na konformitu jednotlivcov na mienke skupiny:
Ř Osobná blízkosť členov skupiny medzi sebou – výrazne sa prejavuje predovšetkým osobnou príťažlivosťou daného člena pre iných členov skupiny, priateľstvom medzi členmi skupiny
Ř Mienka väčšiny – dalo sa povedať, že čím je početnejšia skupina, kde vo väčšine prevláda jednotný názor, jedninec si s vysokou mierou pravdepodobnosti tento názor resp. mienku aj osvojí. Z toho vyplýva, že existuje zjavná tendencia členov skupiny na zmenu názoru vzhľadom na väčšinu a že táto tendencia je priamoúmerná veľkosti väčšiny.
Ř Veľkosť skupín – v malých skupinách, v ktorých s ľahšie uskutočňuje priama výmena názorov a myšlienok, je oveľa ľahšie udržať jednotnosť názorov väčšiny.
Ř Trvanie, vek a tradícia skupiny – oveľa ľahšie sa jedinec dostáva ku konformnej mienke v už ustálených a dlhotrvajúcich skupinách s bohatou tradíciou a veľkou spoločenskou prestížou.
Ř Postavenie člena v skupine – priestorové postavenie člena v skupine, v skupinovej hierarchii osciluje blízko stredu, t.j. jadra skupiny, má výrazný vplyv na jeho konformitu.

Dalo by sa povedať, že čím má člen skupiny excentrickejšie postavenie od jej jadra,tým je zároveň aj nižšia jeho miera konformity a väčšia tendencia k izolácii.
Ř Podobnosť individuálnych názorov s názormi skupiny – v tých skupinách, kde je podobnosť individuálnych názorov blízka resp. totožná s názormi skupiny, je miera konformizmu relatívne veľmi vysoká (svetonázorová jednotnosť, náboženské skupiny a pod.). Nesúlad môže vzniknúť najmä vtedy, ak jednotlivec ako člen viacerých skupín, naráža v nich na protichodné, vzájomne si odporujúce názory. (V nedávnej minulosti napr. medzi náboženskou výchovou doma a ateistickou výchovou v škole).
Intenzita nátlaku skupiny na konformitu jej člena závisí od sústavy síl pôsobiacich medzi nimi.
Z tohto aspektu sa dá hovoriť o týchto činiteľoch:
1. Atraktívnosť skupiny pre jednotlivca z hľadiska možnosti uspokojovania jeho potrieb.
2. Možnosť skupiny sankcionovať resp. potrestať jednotlivca.
3. Formálna autorita skupiny v očiach jednotlivca.
4. Identifikácia jednotlivca so skupinou.
5. Nakoľko si jednotlivec váži skupinu ako zdroj poznania o živote a svete a nakoľko je vysoký sociálny status a prestíž skupiny.
Súhrnne možno povedať, že čím viac záleží jednotlivcovi na skupine, alebo naopak, tým väčší je nátlak skupiny na jednotlivca, aby sa podriadil skupinovým normám. Účinnosť pôsobenia skupinového nátlaku na jednotlivca závisí okrem iného aj od týchto okolností:
- ako ďaleko dokáže skupina presvedčiť jednotlivca, že je preňho atraktívna,
- nakoľko jednotné je z toho hľadiska konanie členov skupiny,
- akú veľkú mieru nezávislosti si môže dovoliť jednotlivec voči skupine,
- aké veľké sú sankcie skupiny voči jednotlivcovi,
- nakoľko hlboko sú jednotlivci zafixované záväzky voči skupine,
- čo môže jednotlivec získať, ak sa podriadi skupinovým normám a čo tým môže stratiť, ak ich nebude rešpektovať.
Každý človek sa v priebehu svojho života nachádza pod tlakom rôznych skupín súčasne. V závislosti od hodnoty, ktorú jednotlivec na jeho získanie a vtiahnutie do okruhu svojho vplyvu. Podľa toho aj na neho vyvíja primeranú dávku nátlaku. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že skupine záleží na dosiahnutí čo najväčšej miery kongotmizmu svojich členov. Nedá sa však povedať, že konformizmus by bol neustále v popredí záujmov skupiny. V určitých situáciach môže maž nekonformné konanie jednotlivca v skupine aj pozitívnu funkciu. A to predovšetkým preto, že všetky závažné odchýlky od skupinových noriem pripomínajú skupine nutnosť ich dodržiavania.

Mobilizujú kolektívnu aktivitu, zvyšujú solidaritu a súdržnosť a zabraňujú stagnácií, šablónovitosti, rutinérstvu a nude.
5. Veľkosť skupiny a efektívnosť intelektuálnych výkonov
Spokojnosť členov skupiny a jej úspešnosť závisí okrem iného aj od jej veľkosti. Ak je skupina príliš veľká, vytráca sa z nej vzájomné porozumenie a ťažšie sa udržuje jej kohéznosť a stabilita. Bolo preukázané, že ak počet členov prekročí hranicu, v ktorej bola dosiahnutá optimálna efektivita, pribudnutím ďalších členov sa efektivita nezvýši na maximum, naopak, má skôr klesajúcu tendenciu (členovia si začnú zavadzať). Ani príliš malé skupiny nie sú zvlášť účelné a efektívne. Vo väčších skupinách vzniká reálne nebezpečenstvo, že sa v nich budú vytvárať malé podskupiny – frakcie, ktoré sa spolčujú pri uplatňovaní a presadzovaní svojho názoru a ak sú aj agresívnejšie, budú sa snažiť vytvárať mienku väčšiny. Vo väčších skupinách vzrastá aj nechuť k aktívnej účasti na diskusii, takže sa uplatňujú len najdôraznejší jedinci, ktorí svojimi názormi vykonávajú akoby mátlak na ostatných.
Pre zvyšovanie efektívnosti a optimálnu úroveň pre riešenie intelektuálnych výkonov sú najvhodnejšie skupiny, ktorých početnosť je päť až sedem členov.
Zvýšenie intelektuálnych výkonov v skupinách môžeme ďalej vyvodzovať z dvoch základných sociologických a sociálno-psychologických faktorov:
a) kooperácie,
b) konkurencie.
Kooperácia, čiže súčinnosť, spolupráca - je činnosť, keď členovia skupiny riešia úlohu spoločne ako jeden celok, kde jednotlivé riešenia každého člena skupiny je zároveň spoločným riešením úlohy. Ak niekto zaostáva, ostatní mu napomáhajú, radia sa o spoločnom postupe a usmerňujú navzájom.
Konkurencia je procesom, kde každý člen skupiny pracuje prísne individuálne s evidentnou snahou, aby dosiahol čo najväčší výkon, ktorým by predstihol ostatných.
Sociálna psychológia dokázala, že skupinová činnosť je efektívnejšia ako výkony jednotlivca. Učenie v skupine prináša lepšie výsledky než individuálne.
Podľa spôsobu spolupráce a stupňa vzájomnej závislosti môžeme kooperujúce skupiny rozdeliť na niekoľko typov:
ü Simultánne – každý člen skupiny vykonáva podobnú alebo tú istú prácu a odovzdáva ju inej skupine. Kooperácia je okrajová, ľudia nie sú na sebe bezprostredne závislí.
ü Sekcesívne – členovia skupiny si odovzdávajú výsledky svojej činnosti. V nepriaznivých podmienkach členov skupiny zbližuje zodpovednosť za spoločnú finálnu činnosť.

V nepriaznivých podmienkach je pri tomto type kooperácie väčšie nebezpečenstvo konfliktných situácií.
ü Organická kooperácia – je spôsob, kde si členovia skupiny neodovzdávajú navzájom výsledky svojej činnosti, ale sú závislí od kolektívnych výsledkov.
Intelektuálne výkony jednotlivca a skupiny stúpajú a sú vyššie a efektívnejšie v kooperujúcich skupinách, než v konkurenčných. 6. Typy skupín, ich dynamika a integračné procesy
Malé skupiny netvoria spravidla jeden celok. V každej z nich existuje určité jadro, ktoré má zvyčajne najväčší vplyv na skupinu. Skupinu ďalej tvoria podskupiny a izolovaní jednotlivci. Podskupiny sú zvyčajne dvojpólové vzťahy medzi jedincami v skupine. V malej skupine môžu byť, vzhľadom na jej veľkosť a typ, dve, tri a niekedy aj viac podskupín. V podskupine ide o obojstrannú (výnimočne trojstrannú) väzbu dvoch členov skupiny na seba, ktorí môžu byť izolovaní od jadra skupiny, ale môžu tak isto mať na jadro jednostrannú väzbu. V každej malej skupine môžu, ale zároveň nemusia byť, podskupiny. Podľa toho, či v skupine existujú, resp. neexistujú podskupiny, rozlišujeme stupeň a typ sústredenosti skupinovej štruktúry. Vychádza sa z toho, že podskupiny rozptyľujú (decentralizujú) skupinovú štruktúru. Rozhodujúci vplyv na typ malej skupiny majú však tieto faktory:
ü Pôsobenie neformálnej autority (vodca),
ü Sila jadra malej skupiny,
ü Stupeň spätných väzieb od jadra k ostatným členom skupiny,
ü Rozčlenenie do podskupín a ich množstvo,
ü Celková expanzivita skupiny, ktorá je zároveň znakom jej súdržnosti
Podľa stupňa diferenciácie do podskupín a podľa toho, do akej miery je skupinová štruktúra buď rozptýlená alebo sústredená, môžeme hovoriť o týchto typoch skupín
1. skupiny so sústredenou štruktúrou bez podskupín
2. skupiny so sústredenou štruktúrou s podskupinami
3. skupiny s rozptýlenou štruktúrou bez podskupín
4. skupiny s rozptýlenou štruktúrou s podskupinami.
Jednotlivci zohrávajú v skupine rôzne role. Niektorí sú všeobecne uznávanou neformálnou autoritou a tvoria jadro skupiny, ktoré určuje ráz skupiny a relatívne formuje jej mienku. Iní zaujímajú postoj kritikov. Isté percento tvoria samotári, ktorí do diania v skupine nezasahujú. Relatívne také isté percento, v akom sú zastúpení samotári, tvoria „konformisti“, ktorí sa bezvýhradne stotožňujú tak s formálnym ako aj s neformálnym vodcom – identifikujú sa s ním. Podľa chovania sa členov skupiny, spôsobu, obsahu a charakteru práce, jej intelektuálnej náročnosti môžemem vyčleniť tieto typy skupín:
- strategické
- konzervatívne
- apatické
1. Strategická skupina sa skladá väčšinou z vysoko kvalifikovaných odborníkov s vysokou úrovňou ašpirácie, osobnými ambíciami a perspektívami, schopnými pracovať samostatne a tvorivo.

Vedenie tejto skupiny by malo byť zásadne demokratické.
2. Konzervatívna skupina je taktiež zložená z kvalifikovaných pracovníkov, ktorí však dávajú prednosť individualizmu a konkurenčnému spôsobu práce, sú si vedomí svojej dôležitosti a výnimočnosti a ak sa neplnia ich požiadavky, reagujú negativisticky.
3. Apatická skupina je zložená z jednotlivcov s nízkou kvalifikáciou, slabým sociálnym statusom a nízkou úrovňou ašpirácie bez perspektív. Vedenie týchto skupín si vyžaduje skôr autokratický a dynamický typ vedúceho.
Uvedené typy skupín, rozdelené podľa ich vnútornej štruktúry, nemusia byť v tomto smere stabilné. Môžu prechádzať od rozptýlenej štruktúry k sústredenej – proces socializácie. Po určitej dobe môžu vzniknúť podskupiny - proces asociácie. Za určitých podmienok môže prísť aj k spätným procesom – proces disociácie, kedy sa skupina začína rozpadávať. Sústredná štruktúra sa mení na rozptýlenú. Vývoj môže byť zavŕšený celkovým rozpadom skupiny – kontrasocializácia. Ku kontrasocializácii dochádza zvyčajne po globálnych konfliktoch v skupine, pri štiepení sa jadra skupiny a pri zásadnom porušovaní skupinových noriem viacerými členmi.
Integračné procesy v malej skupine sú zložitým a špecifickým procesom. Ich zložitosť je daná viacerými faktormi. Predovšetkým je to charakter danej skupiny. Inak bude tento proces pôsobiť v skupinách formálnych a inak v skupinách neformálnych. Aj napriek rôznosti a špecifickosti tohto procesu dajú sa niektoré jeho fázy zovšeobecniť. Predovšetkým otázka v zaradenia jednotlivca do skupiny. Z tohto hľadiska môžeme hovoriť o troch formách, akými sa stáva jednotlivec členom skupiny. Je to:
- dobrovoľný vstup,
- faktické začlenenie,
- donútenie.
Od formy, akou sa stáva jednotlivec členom skupiny, možno vyvodzovať zložitosť vzťahov, ktoré vznikajú medzi ním a skupinou. Od tohto faktu sa potom odvíja aj interpersonálna väzba.
Ak by sme vo všeobecnosti charakterizovali tieto vzťahy, tak potom môžeme hovoriť o vzťahoch založených na:
- funkčných momentoch,
- osobných momentoch.
Integračný proces interiorizácie jednotlivca do skupiny prebieha v niekoľkých etapách. Vo všeobecnosti môžeme vymedziť tieto tri stupne:
1. Etapa nevyhraneného vzťahu ku skupine, kedy sa jedinec začína kontaktovať s inými členmi skupiny. Vzťah ku skupine je povrchný a komunikácia slabá. Skupina vystupuje v jeho vedomí ako nediferencovaný celok. Nevyjadruje žiadne preferencie k členom skupiny, nakoľko ich nepozná, nemá v nej priateľov a zatiaľ ani žiadne väzby. Je to etapa adaptácie a adjustácie.
2. Etapa spoznávania sa so skupinou a vytváranie si výberových vzťahov k niektorým členom sú nadviazané a prostredníctvom nich sa jedinec zbližuje so skupinou ako s celkom. Preferencia výberu niektorých členov skupiny však neznamená, že ju nechápe ako celok. Komunikácia naberá na intenzite a je sprevádzaná výraznými preferenciami.

Etapa individualizácie.
3. Etapa plne vyhranenej kolektivity. Jedinec sa približuje k tomu stupňu, na ktorom je zapojenie do skupiny natoľko silné, že odsúva do pozadia výberový prístup spojený s preferenciami. Má problémy, aby neuprednostňoval predtým preferovaných členov pred ostatnými členmi skupiny. Začína sa intenzívne stýkať so všetkými a všetkých už dobre pozná. Nejde však o depersonalizáciu predtým vytvorených spoločenských vzťahov, ale o plnú interiorizáciu jedinca do skupiny. Všetci členovia skupiny sú mu priatelia, všetkých si váži a cíti sa dobre v spoločnosti hociktorého z nich. Zaujíma ku skupine postoj ako k jednotnému celku, ktorého skupinové normy a hodnoty si plne osvojil. Etapa socialibity a plnej konformity. Dalo by sa povedať, že stupeň jeho vedomia príslušnosti ku skupine je taký vysoký, že individuálne „ja“ sa transformuje do spoločného „my“,
Záverom treba povedať, že všetkými troma etapami nemusí zákonite prechádzať každý člen skupiny.
7. Medziľudské vzťahy v malej skupine
Tak, ako sa vytvára malá skupina, tak sa zároveň formujú a kryštalizujú aj vzájomné vzťahy jej členov. Sústava vzájomných vzťahov medzi členmi, ktorá je podmienená:
· Súčinnosťou pri realizácii skupinových úloh,
· Nutnosťou vzájomne sa prispôsobiť osobným vlastnostiam jednotlivých členov,
· Správnemu prispôsobeniu sa skupiny danému kontextu prostredia.
Ak sa uvedú vzájomné vnútroskupinové vzťahy do určitého súladu, umožní to správnu funkciu skupiny a zároveň to zabezpečí realizáciu potrieb a záujmov jej členov.
Podľa formy konštitúcie vnútroskupinových vzťahov môžeme určiť a rozlíšiť nasledovne typy štruktúry:
· Štruktúra moci,
· Štruktúra vnútroskupinovej komunikácie,
· Štruktúra sympatie a antipatie.
Jedinci, spojení príslušnosťou ku konkrétnej skupine, si musia vo vlastnom záujme zákonite vytvoriť sústavu návykov a zvykov, ktoeé uľahčujú a spríjemňujú ich spolužitie a zároveň prispievajú k celkovej atmosfére skupiny a jej stmeleniu. Tak sa postupne rodí to, čo môžeme nazvať kultúrou skupiny. Bez tohto kultúrneho zázemia by skupiny neboli ničím viac než obyčajným mechanickým súborom jednotlivcov – aditívnou sumou nesúrodých prvkov.
Vzťahy, ktoré spájajú členov skupiny, majú tento charakter: Na jednej strane vznikajú ako potreba vzhľadom na spoločne realizované skupinové úlohy. Na druhej strane vyjadrujú vzájomnú referenciu jednotlivcov.
Prvé vzťahy majú vecný charakter, zatiaľ čo druhé vzťahy sú charakterizované individuálnou intimitou.

Základom prvých vzťahov sú špecifické role, ktoré majú v skupine jej členovia. Základom referenčných vzťahov je bezprostredný vzájomný vzťah ľudí ako individualít.
Pre zjednodušenie môžeme prvé vzťahy charakterizovať ako vecne racionálne, resp. sociálne, druhé ako emotívno-iracionálne, resp. individuálno-psychologické.
Ak vychádzame z týchto dvoch hľadísk, potom môžeme medziľudské vzťahy v skupine rozdeliť do dvoch rovín. &prvá rovina – psychoskupina – vyjadruje sústavu osobných psychologických vzťahov. Druhá rovina – socioskupina – vyjadruje sústavu sociálnych vzťahov. V skupine prebieha nepretržitý proces vzájomného pôsobenia a ovplyvňovania jej členov. Tento proces permanente narušuje rovnováhu skupiny. Aby nebola porušená rovnováha, musí byť silná skupinová štruktúra. Z hľadiska stability skupinovej štruktúry môžeme hovoriť o týchto kritériách diferenciácie rolí jednotlivých členov:
q dispozícia (jedntotliví členovia sa od seba líšia svojím vzťahom k hodnotám, ktoré skupina preferuje),
q moc (jedni majú väčšiu moc nad druhými),
q pozícia (v závislosti od prínosu pre skupinu je postavenie jedných vyššie a druhých nižšie),
q solidarita (jednotlivci sú si navzájom priateľmi, sú si sympatickí a loajálni)
Medzi týmito kritériami a štrukturálnymi aspektmi skupiny existuje úzka závislosť, ktorej výslednicou je interpersonálna situácia v skupine.
O uvedenej závislosti od inerpersonálnych vzťahov a od činiteľov, ktoré určujú miesto jednotlivých členov v skupine, môžeme hovoriť ešte z týchto aspektov:
§ čím je hierarchickejšie postavenie člena v skupine, tým je väčšie aj jeho uvedomenie.
§ ak má väčšie uvedomenie, má tým zároveň aj väčší vplyv.
§ ak má kľúčové postavenie, má aj rozhodujúci vplyv.
§ čím je väčší jeho konformizmus, tým je väčšie aj jeho uvedomenie a naopak.
§ čím má väčšie postavenie, tým má aj vyšší konformizmus.
§ čím väčší konformizmus, tým je zároveň väčší aj jeho vplyv.
§ čím má väčšiu pozíciu, tým má zároveň aj väčšie postavenie.
§ čím väčšia pozícia, tým aj väčšie uvedomenie.
§ čím väčšia pozícia, tým je väčšie aj jeho uspokojenie.
Tieto závislosti boli stanovené na základe rozsiahlych empirických výskumov.

Inou stránkou, ktorá má vplyv na interpersonálne vzťahy v skupine, je realizácia skupinových cieľov.
Realizácia skupinových cieľov z hľadiska jednotlivca a jeho vzťahov v skupine závisí od troch okolností:
· osobnej satisfakcii, ktorú predpokladá a očakáva na základe realizácie týchto cieľov,
· nákladoch, ktoré bude táto realizácia pre neho osobne znamenať,
· viere, že skupina bude realizovať vytýčené, naznačené resp. proklamované ciele.
Zaujímavý je aj proces, akým skupina dospieva k riešeniu konkrétnych problémov. Vo všeobecnosti má tri fázy, ktoré prebiehajú v náväznosti na seba:
1. skupina získa pomerne dobrý prehľad o danom probléme,
2. nastáva fáza výmeny názorov na problém a spôsob jeho riešenia,
3. skupina sa usiluje o to, aby zvládla daný problém (rozdeľovania úloh a ich etapizácia).
Jednou z nepochybných predností malých skupín je možnosť, ba priam nevyhnutnosť, aby sa všetci členovia bezprostredne zúčastňovali na riešení skupinových otázok, ktoré mimoriadne aktivizujú každého člena, lebo sú mu blízke, zrozumiteľné a pre neho podstatné. Spolupráca predpokladá viac či menej tesné spolužitie, ktorého intímne ovzdušie prispieva k stabilite medziľudských vzťahov. Na druhej strane však v skupine môže vznikať, ba aj vzniká, rad nedorozumení, hádok a vzájomných treníc. Vytvára sa pole pre rivalitu. Rivalita má záporný vplyv na atmosféru skupinového spolužitia.
8. Zákonitosti vzájomných vzťahov medzi jednotlivcom a skupinou
1. Skupina je natoľko atraktívna pre jedinca, nakoľko si je schopná získať jeho konformitu tým že:
Ř uspokojuje jeho potreby a pomáha mu dosiahnuť ciele, ktoré sú pre neho podstatné,
Ř dáva mu pocit akceptácie, súhlasu s jeho osobou a bezpečia,
Ř účasť v nej je pre neho príjemná a zvyšuje jeho prestíž mimo nej.
2. Členovia skupiny sa natoľko angažujú v realizácii spoločného cieľa, nakoľko sa sami podieľali na jeho určovaní, vytyčovaní a formovaní.
3. Skupina je účinným nástrojom vytvárania individuálnych postojov svojich členov vtedy, ak :
Ř tí, ktorí tento postoj formujú a tí,čo sú v tomto smere formovaní, sa cítia súčasťou skupiny,
Ř atraktívnosťou skupiny prevyšuje nad individuálnym, nepríjemným pocitom, že je niekym manipulovaný,
Ř členovia návzájom súhlasia s potrebou vytvárať spoločné postoje vhodným spôsobom,
Ř chápu nevyhnutnosť spoločných postojov a ich dôsledky,
Ř dáva možnosť prejavovať sa nadobudnutým postojom bez následkov a sankcií,
Ř majú možnosť sledovať proces zmien, ktorý postupne prebieha ak výsledok ich formovania.
4. Každá činnosť vyvoláva príslušnú protičinnosť. Preto pri uskutočnňovaní zmien a korekcií v cieľazameraní skupiny je potrebné sa čo najviac sústrediť na elimináciu negatívnych síl, formou reštrukturalizácie postojov k týmto zmenám.
5. Každá skupina je schopná zdokonaľovať svoju činnosť.

Čím lepšie budú členovia chápať sily, ktoré formujú ich konanie a činnosť skupiny ak celku, tým ľahšie budú schopní prispieť svojím konkrétnym prínosom ku kolektívnej prosperite a zároveň sa chrániť pred nebezpečenstvom nadmerného konformizmu, alebo odcudzenia.
6. Sila tlaku ku konformizmu závisí od:
Ř atraktívnosť skupiny pre každého jej člena,
Ř dôležitosti problému, pre ktorý očakáva skupina konformizmus jednotlivca,
Ř zhody členov skupiny, pokiaľ ide o jeho potrebu.
7. Efekt súčinnosti skupiny závisí okrem iného tiež od:
Ř jasného spoločného cieľa,
Ř sily a atraktívnosti cieľa, aby bol schopný mobilizovať energiu členov,
Ř zhody členov skupiny v preferencii takého cieľa, ktorý by plnil aj konsolidujúcu funkciu,
Ř zhode členov skupiny vo výber prostriedkov, ktoré sú nevyhnutné na realizáciu a dosiahnutie cieľa,
Ř dostupnosti potrebných ekonomických, materiálnych, právnych a iných prostriedkov,
Ř prispôsobenia vnútornej organizácie skupiny na riešenie úloh, ktoré ju očakávajú,
Ř zvolenia spôsobu a metód úmerných činnosti, možnostiam a schopnostiam skupiny,
Ř vysokej miere súdržnosti.
Treba však poznamenať, že sú aj činitele, ktoré výrazne znižujú atraktívnosť skupiny v očiach jej členov. Závisí predovšetkým od:
ü nezdravej rivality medzi členmi skupiny,
ü jej nízkej prestíži v porovnaní s inými skupinami,
ü prílišnej dominancie časti členov nad inými,
ü ťažkostí spojených so zladením príslušnosti k danej skupine s inými skupinami,
ü malej možnosti členov vyvíjať vplyv na dianie v skupine,
ü nesúladu medzi členmi v spôsobe riešenia problémov,
ü neschopnosti členov plniť požiadavky, ktoré sú na nich kladené skupinou,
ü ťažkostí členov nájsť spoločnú reč,
ü protikladu skupinových cieľov s cieľmi jednotlivcov, resp. jednotlivých podskupín,
ü rivality rôznych skupín vedených snahou získať na svoju stranu niektorých jednotlivcov,
ü narušenej štruktúry interpersonálnych väzieb a nízkom stupni kohéznosti skupiny,
ü slabej súdržnosti skupiny,
ü absencie neformálnej autority v skupine,
ü slabej perspektívy uplatnenia sa jednotlivcov v kolektíve skupiny,
ü nízkej úrovne ašpirácie činnosti skupiny,
ü neschopnosti stanovovať si ciele adekvátne možnostiam a schopnostiam jej členov,
ü nedostatku materiálnych a ekonomických prostriedkov na realizáciu skupinovej činnnosti.
9. Jadro skupiny, autorita a vodcovstvo
Rozpor formálnych a neformálnych vzťahov v pracovných skupinách podmieňuje tak isto rozporný vzťah k autorite. Majster, vedúci oddelenia, vedúci skupiny a pod. predstavujú formálnu autoritu – nadriadených, ktorí sú zodpovední za plnenie pracovno –účelových funkcií skupín. Zabezpečujú, pokiaľ možno, bezporuchovú organizáciu práce, nevyhnutnú pracovnú disciplínu a iné náležitosti súvisiace s organizačným a funkčným chodom skupiny.
Neformálnu autoritu tvorí jeden resp. niekoľko členov skupiny, ktorí najviac imponujú ostatným členom skupiny. Rozhodujúcim spôsobom ovplyvňujú skupinovú mienku, formujú skupinové postoje a presadzujú skupinové záujmy. Tvoria jadro kombinovaným pôsobením dobrovoľného uznania časti členov skupiny a skupinového nátlaku na iných členov.
Jadro skupiny, na ktoré sa orientujú všetci členovia, má prirodzenú autoritu, ktorá vyplýva z troch komplexov ich vlastností:
1. odborno –technických znalostí, manažérskych schopností a pracovných skúseností,
2. aktivitou a dôslednosťou pri obhajovaní záujmov kolktívy a kritickým vystupovaním,
3. družnosťou, vysokou mierou sociability a empatie v jednaní s ostatnými členmi.
10. Metódy výskumu malých skupín
Neformálne vzťahy bývajú často skryté pod povrchom formálnych vzťahov.

Významnou metodickou pômockou na prekonávanie týchto ťažkostí a dešifrovanie neformálnych vzťahov od formálnych je použitie sociometrickej techniky. Sociometriu založil a s úspechom využíval americký psychiater a sociológ Moréno. Študoval vnútroskupinové vzťahy, založené na vzájomných sympatiách a antipatiách tak, že zisťoval, komu z ostatných členov skupiny by opytovaný dal prednosť v prípade, ak by bolo treba vykonávať určitú kolektívnu činnosť, či už pracovného alebo rekreačného charakteru. Otázky boli formulované aj antipódne – opačne, t.j. s kým by uvedenú činnosť vykonávať nechcel. Tento postup mu umožnil zistiť, ktorí ľudia v skupine sú si navzájom sympatickí, ktorí nesympatickí a ktorí majú k sebe indiferentný vzťah. Sociometriou sa však odhaľujú aj ďaľšie zákonnitosti interpersonálnych vzťahov. Zisťuje, podľa akých kritérií sa vytvárajú podskupiny, jadro skupiny a aké sú vzájomné skupinové väzby. Odhaľuje tak isto, ktorí členovia majú vyššiu, ktorí nižšiu neformálnu autoritu a ďalšie znaky neformálnej štruktúry skupiny. Pri používaní sociometrickej techniky treba rozlišovať a správne používať pojmy vzťah, väzba, voľba.
Vzťahom označujeme v sociometrii súhrn formálnych a neformálnych interakcií, komunikácií a jednostranných ako aj vzájomných preferencií rôzneho druhu a typu medzi dvoma osobami – členmi skupiny.
Väzbou označujeme elementárnu zložku sociometrického vzťahu, ktorú tvorí každá jednotlivá komunikácia a zároveň aj jednostranná či obojstranná preferencia jedného člena druhým. Voľbou zisťujeme jednotlivé väzby. Je východiskovým elementárnym komponentom metodiky zisťovania štruktúry neformálnych vzťahov.
Neformálna štruktúra skupín sa skladá predovšetkým z jednotlivých osôb. Jednotlivci však netvoria jej základnú jednotku. Základnou jednotkou je väzba medzi dvomi jednotlivcami. Preto nie je možné uskutočniť štruktrurálnu analýzu, ak poznáme len rozdelenie a intenzitu aktívnych volieb. To znamená, že vieme, kto a ako často by volil, ale nevieme koho. Alebo naopak, poznáme len rozdelenie a intenzitu pasívnych volieb, to znamená, že vieme, kto a ako často bol volený, ale nevieme kým. Vo výskumnej praxi sa to môže stať vtedy, ak sú sociometrické testy anonymné.

Pri získavaní základných sociometrických údajov v teréne je možné použiť tri metodologické postupy:
1. sociometrický test,
2. sociometrický rozhovor (interview)
3. pozorovanie interakcií (pri konkrétnej činnosti ).
Sociometrický test sa uskutočňuje pomocou dotazníka obsahujúceho predovšetkým:
ü preferenčné otázky, ktorých obsah je určený zvolenými kritériami,
ü zoznamy ľudí, ktorí uskutočňujú voľbu a môžu byť volení,
ü zoznam všetkých vlastností a charakteristík, ktoré by mohli motivovať voľbu ( to vtedy, ak chceme zistiť, na základe akých kritérií sa konštituovalo jadro skupiny a jej vodca).
Záverom rezultujeme, že sociometrický test je vždy efektívnou technikou na získanie údajov o štruktúre skupiny, ale jeho skutočná efektivita je podmienená kvalifikovanou konštrukciou testu a jeho odbornou interpretáciou.