Zatiaľ čo ID požaduje plnú a okamžitú slasť, reakciu Superega možno zhrnúť takto: nesmiem si dovoliť žiadnu slasť, namiesto toho musím dosiahnuť dokonalosť. 3. ID- z hlbín nevedomia sa dožaduje uspokojenia svojich túžob, je iracionálne, riadi sa princípom slasti, vo svojej snahe o uspokojenie sa nestará o potreby druhých, získava uspokojenie prostredníctvom primárneho procesu - snom podobného miešania fantázie a reality, ktoré pôsobí na nevedomej úrovni. Obrany a príklady: obrany sú našimi mechanizmami, ktoré nám umožňujú prežiť nepríjemné zážitky tak, aby nám neublížili. Môžu byť:
a, pozitívne: integrujú naše ego,
b, negatívne: bránia nám, aby sme videli veci reálne. 1. Vytesnenie: zážitky alebo podnety spôsobujúce úzkosť vytesnením do zabudnutia. Robím to mimovoľne, nevedome, sú však vytesnené v nevedomí a môžu sa časom vrátiť. 2. Popretie: popretie určitej nepriaznivej skutočnosti, napr. pri strate blízkeho človeka. 3. Projekcia: identifikujeme, prenášame na niekoho iného. Vlastné pocity, úmysly prisudzujem niekomu inému.
4. Idealizácia: je obrana voči rozpoznaniu negatívnych pocitov voči človeku - tento je obdivovaný a idealizovaný. 5. Presunutie: znamená náhradu jedného cieľa druhým. Označuje proces, v ktorom sa vyjadrujú pocity voči inému človeku alebo objektu, než voči ktorému by mali byť nasmerované. 6. Izolácia: oddelenie afektu od prežitku, funguje tak, že o emóciách sa hovorí faktickým, odosobneným štýlom, akoby sa veci človeka netýkali. 7. Racionalizácia: zdôvodnenie určitých skutočností, prispôsobenie si jej, dávame logické vysvetlenia, motívy, aby sa javili primerané a rozumné (až intelektualizácia). 8. Reaktívny výtvor: popisuje požadované prežívanie alebo vyjadrovanie citov, ktoré sú opakom toho, čo sa skutočne cíti. Dvojité fungovanie- niečo cítim, ale inak to dávam najavo. 9. Somatizácia: neprijateľné emócie, hlavne úzkosť, sú prevedené na telesné prejavy - bolesti hlavy, chrbta a pod. 10. Odčinenie: má povahu nutkavého činu, ktorý má zabrániť uvedomovaniu si neprijateľnej pohnútky alebo myšlienky, alebo má byť vyvážený jej výskyt. Takáto činnosť má často charakter „napravovania“ škôd, o ktorých si pacient myslí, že ich spôsobil. Proces voľného asociovania: pacient leží, bez očného kontaktu s terapeutom, voľne rozpráva čo ho napadne, čo cíti, čo sa v ňom deje, spomína. Klient voľne asociuje na tému, ktorú si sám zvolí. Terapeut počúva, nezasahuje. Voľné asociácie majú charakter neštrukturovaného rozhovoru, klient je uvoľnený. Terapeut vytvára vhodnú atmosféru. Na konci môže zasiahnuť, interpretovať.