Zatiaľ čo deviantný fetišizmus znamená presun dominantného sexuálneho záujmu z človeka na vec, alebo len určitý aspekt ľudského tela či chovania a stáva sa dominantným, je malý fetišizmus prirodzeným aspektom psychosexuálneho vývoja. Malý fetiš je výsledkom prvého erotického vzťahu, teda produktom sociálneho učenia. Za zdroj sexuálnych pocitov možno jednak pokladať už spomenuté vonkajšie podnety – malé fetiše alebo sex-appeal, jednak priamu stimuláciu určitých častí tela, tzv. erotogénnych zón. U mužov a žien existujú rozdiely v sexuálnom cítení, ktoré ale nie sú primárne determinované anatomickými rozdielmi, ale sú dôsledkom rozdielov v psychosexuálnej stránke oboch pohlaví.
Sexuálne cítenie, ako už bolo poznamenané, ďalej utvára spôsob výchovy, kde pomerne veľkú úlohu zohráva náboženská výchova.
Vrcholom sexuálneho cítenia predstavuje orgazmus, reakcia vyznačujúca sa intenzívnym zážitkom slasti. POCIT HNUSU

Pocit hnusu je pôvodne zážitkovým javom odvratné reakcie na biologicky neprimeraný (nechutný, nestráviteľný, skazený) potravný predmet, ktorá je spojená so zvracaním či dávením. Vývojom sa táto reakcia zgeneralizovala: „všetko skazené“ smeruje k vyvolaniu hnusu, ak je niekto zhnusený, cíti nepríjemnosti v žalúdku a pod. Ak je hnus kombinovaný s hnevom, determinuje deštruktívne chovanie, pretože hnev podnecuje útok a hnus prianie zbaviť sa niečoho. Rovnako vývojom sa z hnusu ako primárne fyziologickej reakcie vyvinul aj psychický hnus, ktorého podnetom sú rôzne sociálne situácie a kultúrne symboly. Človek je zhnusený pri pohľade na skazené jedlo, ale tiež i chovaním iného človeka.
Existuje tiež charakteristický výraz hnusu, mimika, ktorá vzbudzuje dojem dávenia, zvracania, vypľúvania. Podľa Izarda hnus má aj evolučný význam: „V evolucii hnus pravdepodobne pomáhal motivovať organizmy k tomu, aby dodržiavali prostredie dostatočné hygienické a odvádzal od toho, aby prijímali skazenú potravu a špinavú vodu“.


POCIT ÚNAVY

Únava je primárne fyziologický stav, ktorý je reakciou organizmu na vyčerpanie zásob energie vo svalových a nervových bunkách a ako taký je prirodzeným dôsledkom dlhodobej a namáhavej fyzickej a mentálnej činnosti. Únava je dynamický dej, ktorý má rozličné fázy a môže postihovať organizmus ako celok. Biologickou funkciou únavy je ochranný útlm činnosti, ktorý umožňuje doplnenie zásob energie v bunkách svalov a nervov. Oproti tomu pocit únavy je zložkou fyziologického stavu únavy a nemusí vždy svojou intenzitou odpovedať skutočnému stavu vyčerpania energie. Pocit únavy motivuje prerušenie činnosti a odpočívania, ktoré dodá bunkám nové zásoby energie.
V zásade rozlišujeme:
1. fyzickú či svalovú únavu
2.