Ľudské telo, jeho povrch i vnútrajšok je zdrojom celej rady pocitov, ktoré sú vyvolávané pôsobením vonkajších i vnútorných zmien na špecifické receptory. Preto sa v psychológii v tomto zmysle hovorí o telových pocitoch alebo interocepcii ako súhrny názov pre tieto pocity. Telové pocity sú obvykle zahrňované do kategórie vnímania. Príklady telových pocitov sú: bolesť, hlad, smäd, sexuálne vzrušenie, únava. Mnohé tieto pocity majú úzky vzťah k emóciám, napríklad únava vznikajúca z depresie. Telové pocity majú kladný alebo záporný hédonický akcent a práve táto citová akcentácia telových pocitov posúva ich problematiku z oblasti vnímania do oblasti emócií a motivácie. To platí hlavne pre bolesť, hlad, únavu a sexuálne pocity.

BOLESŤ

Významným a silne motivujúcim pocitom je bolesť. Bolesť môže byť pociťovaná na povrchu tela alebo v jeho vnútru, vo svaloch, kĺboch a rôznych vnútorných orgánoch. Je vyvolávaná dráždením nociceptorov – receptory pre bolestivé podnety, ktoré sú obvykle podnety mechanického alebo chemického druhu, ktoré poškodzujú tkanivo na povrchu alebo vnútri tela, napr. popálenie, poleptanie, porezanie sa atď. Vyvolávanie bolestivého pocitu je spojené s obrannými pohybmi, ktoré majú funkciu obrannej reakcie, napr. rýchle stiahnutie ruky pri popálení, ktorá má telo zbaviť škodlivého bolestivého podnetu. Rozlišuje sa primárna „jasná“ bolesť a sekundárna „temná“ bolesť, ktorá doznieva po skončení pôsobenia bolestivého podnetu, napr. popálení.

Rozdelenie bolesti G. Klauss:
1. kožná bolesť – poškodenie kože mechanickými alebo tepelnými podnetmi
2. útrobná bolesť – temné, ťažko lokalizovateľné pocity z vnútrajška tela
3. fantómová bolesť – bolesť pociťovaná v končatine, ktorá už ale bola amputovaná

Prežívanie bolesti má výrazný vegetatívny ohlas, spojený so zvýšením krvného tlaku, úrovni adrenalínu a cukru v krvi a radou ďalších výrazných fyziologických reakcií. Bolesť je vždy sprevádzaná viac či menej výraznou motorikou a prudké pohyby môžu niekedy bolesť tíšiť, pričom sa pravdepodobne uplatňuje odvrátenie pozornosti od bolesti.
Vonkajšími prejavmi bolesti sú hlavne výkriky, stonanie, obranné pohyby, vazomotorické zmeny (blednutie, červenanie), potenie, rozšírenie zreníc, zrýchlenie tepu a dychu.
Jedným z vnútorných prejavov bolesti, ktorý bol objavený len nedávno, je vylučovanie látky mozgom s účinkami analogickými morfínu - endomorfín a jej viazanie na špecifické receptory.

Vylučovaním endomorfínu sa mozog bráni prežívaniu bolesti, pretože tie sú vo zvýšenej miere vylučované pri intenzívnych bolestivých podnetoch. V mozgovej kôre, kam bolestivé podnety putujú, sa pri ich dostatočnej intenzite vytvára komplexní zážitok bolesti, u ktorého sa uplatňuje celkový psychologický stav jedinca.

HLAD A SMÄD

K telovým pocitom patrí okrem iných aj hlad a smäd. Sú to dva základné vitálne pocity, ktorých biologická funkcia je zrejmá, a to príjem potravy a vody, ktoré sú základným predpokladom reprodukcie života. Obidva tieto pocity majú preto tiež silné motivačnú účinky.

Hlad
J. Stavěl rozlišuje hladovanie a hlad, hladovanie ako fyziologický stav pri dlhotrvajúcom neprijímaní potravy a hlad ako charakteristický akútny psychosomatický stav, ktorého zážitková stránka ja obyčajne označovaná ako pocit hladu. Existuje výrazný psychologický vplyv hladu, ktorý sa podľa F. Weinerta prejavuje takto:
1. dlhotrvajúci hlad prináša ujmu všetkým duševným a telesným funkciám,
2. dochádza k fyzickému vyčerpaniu, čo sa prejavuje spomalením a chudosťou pohybov,
3. hladovanie „asexualizuje“ život, zoslabuje pohlavný pud a vedie až k jeho vymiznutiu,
4. pocit hladu obsadzuje vedomie a stáva sa centrom prežívania, zameriava chovanie na získanie potravy a objavuje sa i tendencia jesť aj nestráviteľné veci,
5. pri dlhodobom hladovaní sa môžu objaviť aj zmeny osobnosti a zúženia psychickej dynamiky,
6. hladovanie je doprevádzané zmenami nálad v smere depresívneho ladenia.

Smäd
Opäť treba rozlišovať fyziologický stav dehydratácie, nedostatok tekutín v tele, a pocitu smädu, dojmy z vysušenia ústnej dutiny. Pocit smädu je silným motívom k pitiu. Jeho intenzita nemusí vždy odpovedať skutočnej potrebe, resp. skutočnému stavu dehydratácie organizmu a rovnako nemusí odpovedať množstvu vypitých nápojov. Pitie alkoholických nápojov nie je motivované smädom, ale apetítom.

SEXUÁLNE POCITY

Emocionálnym komponentom pohlavného pudu sú sexuálne pocity, vyvolávané stimuláciou sexuálnych orgánov a erotogénnych zón. Aj keď má ľudská sexualita vrodený pudový základ, výrazne je určovaná osobnou skúsenosťou a zvláštnostiami prostredia.
Za dôležitý aspekt vytvárania individuálnej ľudskej sexuality je považuje tzv. malý fetiš, tj. určitý znak celkového vzhľadu alebo chovania príslušníka druhého pohlavia, napr. sfarbenie hlasu, gestá, spôsob pohľadu, tvar tela, farba vlasov atď., ktorý získava povahu vzrušujúceho podnetu. V extrémnych prípadoch môže vzniknúť patologický sexuálny fetišizmus – deviantný.

Zatiaľ čo deviantný fetišizmus znamená presun dominantného sexuálneho záujmu z človeka na vec, alebo len určitý aspekt ľudského tela či chovania a stáva sa dominantným, je malý fetišizmus prirodzeným aspektom psychosexuálneho vývoja. Malý fetiš je výsledkom prvého erotického vzťahu, teda produktom sociálneho učenia. Za zdroj sexuálnych pocitov možno jednak pokladať už spomenuté vonkajšie podnety – malé fetiše alebo sex-appeal, jednak priamu stimuláciu určitých častí tela, tzv. erotogénnych zón. U mužov a žien existujú rozdiely v sexuálnom cítení, ktoré ale nie sú primárne determinované anatomickými rozdielmi, ale sú dôsledkom rozdielov v psychosexuálnej stránke oboch pohlaví.
Sexuálne cítenie, ako už bolo poznamenané, ďalej utvára spôsob výchovy, kde pomerne veľkú úlohu zohráva náboženská výchova.
Vrcholom sexuálneho cítenia predstavuje orgazmus, reakcia vyznačujúca sa intenzívnym zážitkom slasti. POCIT HNUSU

Pocit hnusu je pôvodne zážitkovým javom odvratné reakcie na biologicky neprimeraný (nechutný, nestráviteľný, skazený) potravný predmet, ktorá je spojená so zvracaním či dávením. Vývojom sa táto reakcia zgeneralizovala: „všetko skazené“ smeruje k vyvolaniu hnusu, ak je niekto zhnusený, cíti nepríjemnosti v žalúdku a pod. Ak je hnus kombinovaný s hnevom, determinuje deštruktívne chovanie, pretože hnev podnecuje útok a hnus prianie zbaviť sa niečoho. Rovnako vývojom sa z hnusu ako primárne fyziologickej reakcie vyvinul aj psychický hnus, ktorého podnetom sú rôzne sociálne situácie a kultúrne symboly. Človek je zhnusený pri pohľade na skazené jedlo, ale tiež i chovaním iného človeka.
Existuje tiež charakteristický výraz hnusu, mimika, ktorá vzbudzuje dojem dávenia, zvracania, vypľúvania. Podľa Izarda hnus má aj evolučný význam: „V evolucii hnus pravdepodobne pomáhal motivovať organizmy k tomu, aby dodržiavali prostredie dostatočné hygienické a odvádzal od toho, aby prijímali skazenú potravu a špinavú vodu“.

POCIT ÚNAVY

Únava je primárne fyziologický stav, ktorý je reakciou organizmu na vyčerpanie zásob energie vo svalových a nervových bunkách a ako taký je prirodzeným dôsledkom dlhodobej a namáhavej fyzickej a mentálnej činnosti. Únava je dynamický dej, ktorý má rozličné fázy a môže postihovať organizmus ako celok. Biologickou funkciou únavy je ochranný útlm činnosti, ktorý umožňuje doplnenie zásob energie v bunkách svalov a nervov. Oproti tomu pocit únavy je zložkou fyziologického stavu únavy a nemusí vždy svojou intenzitou odpovedať skutočnému stavu vyčerpania energie. Pocit únavy motivuje prerušenie činnosti a odpočívania, ktoré dodá bunkám nové zásoby energie.
V zásade rozlišujeme:
1. fyzickú či svalovú únavu
2.

psychickú únavu, ktorá vzniká v centrálnej nervovej sústave

Ostré rozlíšenie fyzickej a psychickej únavy nie je možné, pretože obe druhy únavy sa prejavujú fyzickými i psychickými symptómami. Za symptómy únavy považoval H. Smidtke:
1. pri fyzickej únave: pokles svalovej sily, poruchy periférnej koordinácie, zmeny krvného tlaku, činnosti srdca a krvného obehu,
2. pri psychickej únave: poruchy vnímania, koordinácie pohybov, koncentrácie, myslenia, zníženie motivácie, zvýšenie vzrušivosti, narušenie sociálnych vzťahov.

Zvláštnym druhom je psychosenzorická únava, ktorá vzniká z vysokej frekvencii kontrakcií svalov v oblasti oka pri zrakovom vnímaní a rovnako ako dôsledok dlhodobého vystavenia sluchu silným zvukovým podnetom.
Zjavný je vzťah únavy a výkonu, ktorý bola viackrát potvrdený: psychicky sa únava prejavuje predovšetkým poklesom senzitivity a fyzicky ako úbytok svalovej sily, celkovo ako stav vyčerpanosti, doprevádzaný zhoršovaním kvality a kvantity výkonu. Vyčerpanie energie mozgových buniek sa prejavuje ako stav ospalosti s viac či menej silnou potrebou spánku, ktorý je rovnako druhom ochranného útlmu ako únava. Spánok umožňuje nervovým bunkám mozgu obnoviť zásoby energie. Nedostatok spánku vedie k silnému psychickému a fyzickému vyčerpaniu.
Proti vzniku únavy a tým aj proti poklesu pracovného výkonu a produktivity sa bojuje prakticky dvoma spôsobmi:
1. stanoviť optimálnu (najvhodnejšiu a najpohodlnejšiu) metódu, spôsob práce,
2. zaviesť podľa možností optimálny režim práce a oddychu v pracovnom procese.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk