Človek dokáže a musí riadiť sexuálne prebudenie, musí ho ovládať a riadiť v súlade so svedomím.
Pohlavnosť je časťou prirodzenosti celého človeka, pochádza od Boha, nie je čímsi zlým, treba ju iba za pomoci rozumu a svedomia riadiť a nenechávať napospas sebe samej.
Názor, že pohlavnosť je niečím nízkym a opovrženiahodným, je nezlučiteľný s výrokmi Svätého písma. V správe o stvorení sveta stojí: „A Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré.“ (Gn 1, 31)
Druhá osobitosť ľudskej pohlavnosti spočíva v náklonnosti ku „Ty“ druhej osoby, ku pohlavne odlišnému človekovi. Ináč povedané: Pohlavnosť pomáha človekovi, aby vedel vyjsť z vlastného ja a stal sa schopným lásky a partnerstva. Podstatou ľudskej sexuality je otvorenie sa druhému. Sexualita je miestom, kde sa otvárame láske: miestom prijímania druhého a dávania seba. Nejde len o otvorenie sa muža žene a ženy mužovi, ale ide o otvorenie sa každej láske.
Sexualita je Boží dar. Preto by sme ju mali prijať ako bohatstvo, ktoré umožňuje človeku vstúpiť do vzťahu s druhým: s človekom i s Bohom. Kresťan má objaviť sexualitu ako miesto stretnutia, miesto života. Pohlavnosťou ovplyvnená láska má rozličné formy. Prejavuje sa predovšetkým v obdive, v úcte a v radosti nad tým, že druhá osoba je hodná milovania. Preto tiež môže oprávnene jestvovať priateľstvo medzi mužom i ženou bez sexuálnych vzťahov alebo manželského zväzku. Vo svojej poslednej jednote vzájomného obdarúvania láska predpokladá plné a trvalé životné spolunažívanie muža a ženy. Ináč by ostalo toto telesno-duševné znamenie jednoty bez hlbšej súvislosti s ostatným životom a preto by bolo niečím neúplným, ba nepravdivým. Pohlavná láska vrcholí potom v nezlomnom vzájomnom „áno“, vo vzájomnom prevzatí zodpovednosti za časné dobro i večnú spásu partnera. Sväté písmo vyjadruje túto spoločenskotvornú silu pohlavnosti veľmi výrazne a jasne vyjadruje cieľ rozhodnutia pre milovaného partnera v trvalom manželskom zväzku: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom.“ (Gn 2, 24). Treťou podstatnou črtou pohlavnosti je vzájomné dopĺňanie sa muža a ženy. Muž akosi potrebuje ženu pre úplnosť svojej osoby a žena potrebuje muža. Takto teda telo človeka, ktorého Boh obdaroval pohlavnosťou, čiže mužskosťou a ženskosťou je znakom – výrazom vzájomného obdarovania sa a uschopnením, aby bol darom osoby pre osobu.
Fyzická, psychologická a duševná rôznosť muža a ženy ich povzbudzuje, aby sa navzájom dopĺňali v celej ľudskej šírke, aj citovo a duchovne, v neustálom vzájomnom darovaní, ktoré sa nazýva láska.