V prácach amerických sociálnych psychológov E. Bogarduse, J.L. Morena, Sherifa a Sherifovej, K. Younga, G. Homanse, G. Allporta, francúzskeho sociológa Gurvitcha a iných je malá spoločenská skupina východzím a ústredným útvarom celej sociálnej psychológie. Malá skupina je považovaná za hlavný objekt sociálne psychologického skúmania.
Vznik a rozšírenie mikrosociologickej koncepcie je významnou zvláštnosťou buržoáznej sociálnej psychológie XX. storočia. Sovietsky psychológovia N.S. Mansurov a A.L. Šnirman právom hodnotia tento fakt ako vznik nového smeru, ktorý je odlišný od dvoch smerov v buržoáznej sociálnej psychológii charakteristických pre koniec XIX. a začiatok XX. storočia.
Pre mikrosociologický smer je charakteristický pokus metodologicky zdôvodniť empirizmus ako hlavnú metódu výskumu. Pod vplyvom mikrosociológie a názorov niektorých predstaviteľov behaviorizmu, prejavuje sa v americkej sociálnej psychológií asi začiatkom 30. rokov stále silnejšej tendencie k presadeniu naprostého empirizmu a opúšťajú sa teoreticky zobecňujúce výskumy. V súčasnej dobe vývoj empirického pojatia postúpil v USA tak ďaleko, že väčšina sociálnych psychológov kladie požiadavku oddeliť teóriu od empirických údajov.
Okolnosť, že empirické metódy výskumu boli postavené proti teórii, svedčí o hlbokej metodologickej krízy súčasnej buržoáznej sociálnej psychológie. Neudržitelnosť tohoto protikladu je celkom zrejmá, dokonca i z hľadiska tohto empirického prístupu. Nedostatok plodných teoretických princípov, ktoré by umožnili zobecniť obrovský materiál faktov, zhromaždený sociálnou psychológiou, podceňuje buržoáznych bádateľov k hľadaniu nových konštruktívnych myšlienok, ktoré by vyviedli sociálnu psychológiu z metodologicky bezvýchodnej situácie. Niektorí vedci sa pokúšajú metodologicky zdôvodniť čisto empirické metódy výskumu. Je treba vyzdvihnúť nepochybný význam experimentu v sociálnej psychológii, jeho efektívnosť ako výskumné metódy a v mnohých prípadoch i hodnotu výsledkov, ktoré dosahujú súčasní sociálni psychológovia používajúci tieto metódy. Ak existoval v XIX. storočí problém, deliaci sociálnu psychológiu na dva základné smery, z ktorých jeden sa pozeral na jedinca ako na produkt spoločnosti a druhý považoval psychiku spoločnosti za odraz psychiky jedinca ako súdi americký psychosociológ J. Curtis, sociálny psychológovia dospeli k myšlienke vzájomného pôsobenia: jednak spoločnosť pôsobí na jedinca, jednak psychológia osobnosti ovplyvňuje všetky prejavy spoločenského života.