Nech to znie akokoľvek smutne, ba tragicky, pre každého z nás platí neodvolateľne – žijeme jediný, a teda posledný raz!
Pochopme však túto "výstrahu" mobilizačne. A preto sa na ten "posledný" život pripravme dobre. Dobre si budujme predovšetkým svoj rodinný život, ktorý je základom a rámcom našej životnej spokojnosti. Nevhupnime doň nepripravení, s nereálnymi ilúziami. Vyzbrojme sa včas potrebnými vedomosťami a vlastnosťami; prv ako ho začíname budovať, ešte pred jeho opotrebovaním alebo nenapraviteľným poškodením sa oboznamujme aj s pravidlami jeho správnej "údržby".

Nemožno, samozrejme, nikomu dávať hotové recepty na riešenie konkrétnych situácií. No čítať mapy, plány, výkresy – to sa treba naučiť ešte predtým, ako sa budeme podľa nich konkrétne orientovať. A hoci nemožno predkladať hotové riešenia, môže byť poučenie prostredníctvom knihy predsa len pomôckou, môže byť mapou umožňujúcou správnu orientáciu, ale aj kompasom, ktorý pomôže nájsť správny smer a uhol, v akom treba vykročiť, aby sme prišli do vytýčenej cieľovej stanice.

Bude tu reč predovšetkým o rodičoch, teda o ľuďoch, ktorými sa pre malého človeka obyčajne, začína život so svojimi radosťami a strasťami, otvára sa obrovský a neznámy svet. Akí ste, otcovia, a mamy? Smutný alebo veselí, zlostní alebo dobrácki, zaujímaví alebo nudní? Deti si vás veľmi chcú vážiť, pýšiť sa vami. Dávate im túto možnosť? Nezachmurujete otvorené a oddané detské srdce ťažkými zážitkami? Nenechávate malého človiečika bez pozornosti a podpory, neprejavujete ľahostajnosť k jeho záujmom?
Ak je to tak, potom dieťaťu mnohé farby okolitého sveta stemnejú, dni sa stávajú jednotvárnymi a čiernymi, myšlienky sú nedetsky ťažké. Tak sa dostáva do kategórie „ťažkých prípadov“. Všetko sa začína pri vás a u vás, rodičia .. preto sa znova a pozornejšie prizrite na seba, na svoje skutky, na vzťahy k deťom. Pamätajte, že vo vašich rukách bije živé ľudské srdce, krehké a nežné. Je to srdce vášho dieťaťa. Urobte všetko, aby sa radovalo, jasalo, ľúbilo, pýšilo.

¨ ¨ ¨

Väčšina rodičov si hneď na začiatku uvedomuje, že musia detskú aktivitu obmedzovať a učiť dieťa ovládať svoje chovanie. Cítia, že pokiaľ s týmto usmernením nezačnú včas, z dieťaťa sa stane tyran. A práve v tomto bode robia rodičia zvyčajne chybu, ak na začiatku procesu káznenia označia svoje dieťa nálepkou „zlé“, hoci v skutočnosti dieťa zlé nie je.