Televízia má svoje miesto vo voľnom čase dieťaťa, respektíve v čase po príchode zo školy. Televízne vysielanie môže vhodne doplniť voľný čas dieťaťa – či už vo forme zábavnej alebo informačno náučnej relácie. Podľa výskumu Ústavu teórie a praxe žurnalistiky pri Fakulte žurnalistiky Univerzity Karlovi v Prahe v rokoch 1978-1980 celých 94,3 % rodičov sa domnieva, že pravideľné sledovanie televízie prispieva k rozvoju rozumových schopností, fantázie a estetického a mravného cítenia ich dieťaťa. Z toho vyplýva, že televízia má u rodičov veľmi vysoký kredit. Potvrdzuje to i ďalší výsledok tohto výskumu, podľa ktorého až 71,4 % rodičov pozerá televíziu denne, alebo aspoň štyrikrát týždenne a v tom zmysle pôsobia i na svoje deti. Vzťah detí k televízii je veľmi kladný. Vyplýva to z toho, že detská psychika je schopná prijímať skôr obraz ako abstraktné pojmy a tiež z toho, že dieťa napodobuje správanie dospelého i vo vzťahu k televízii. Televízne vysielanie pre deti nachádza svoje uplatnenie i vo výchovno-vzdelávacom procese v škole, hlavne školské filmy a tiež ostatné filmy a relácie využiteľné vo vyučovaní. Školské filmy a relácie vysielané pod názvom “Televízne vysielanie pre školy” už ale sedem školských rokov neexistuje, hoci vysielanie týchto vzdelávacích programov malo takmer tridsaťročnú tradíciu. Dôvody na zrušenie tohto vysielania boli pravdepodobne zmeny v učebných osnovách a ideológiou presýtené niektoré relácie a v neposlednom rade i finančné dôvody. Deti však v mnohých prípadoch nesledujú iba programy pre ne určené. Ostáva tu stále možnosť výberu, ktorá nie je v mnohých prípadoch na rodičoch, ktorí sú mimo domácnosť, ale na samotných deťoch, ktoré ovplyvnené svetom v ktorom žijeme-svetom plného násilia, stresu a nervozity sa prestávajú zaujímať o relácie pre ne určené a čoraz vo väčšom množstve pozerajú filmy pre dospelých. A tu sa dostávame k otázke agresivity v televíznych programoch. Ako píše Brožíková ( Brožíková M. 1990, str.5 ), „ jednou z foriem socializácie dieťaťa je okrem iných mechanizmov mechanizmus imitácie modelov, vzorov, respektíve až identifikácia s nimi.“ Dieťa najskôr imituje správanie rodičov, súrodencov, neskôr i vzory prezentované masmédiami. Imitácia modelov z televíznej obrazovky môže mať i silne negatívny vplyv na správanie dieťaťa. Negatívny dopad môže mať hlavne sledovanie nevhodných filmov pre dospelých, v ktorých sú násilné scény plné hrôzy a strachu.