Kým sa dieťa nenaučí hovoriť, dospelé okolie vynakladá oveľa väčšie úsilie, aby mu porozumelo, ako v neskoršom veku. (V. Diešková in Š. Kövérová, 1995). Jedna z príčin tejto skutočnosti môže byť obava dospelých, že prejavy dieťaťa v útlom veku signalizujú životne dôležitejšie skutočnosti. Rodičov skôr upúta plač dieťaťa v kojeneckom veku, ako slová dieťaťa, navštevujúce školu. „Slová školáka – „nechcem ísť spať“, v nás nevyvolávajú snahu hľadať a odstraňovať príčiny, veď prípadné vážne (podľa nás dospelých vážne) ohrozenie signalizujú inak. Väčšinou nás ani nezaujímajú slová nasledujúce po spojke „pretože“ a tak nie jedno dieťa na ne časom rezignuje“ (Š. Köverová, 1995, strana 67). Každé dieťa má isté potreby, hodnoty, záujmy a právo si ich presadzovať, realizovať a uspokojovať. Ale žije vo svete dospelých ľudí, ktorí majú tendenciu obmedzovať, spochybňovať a často odoberať ich detské túžby. Sociálna pozícia dieťaťa nie je rovnocenná vo vzťahu k dospelým. „Jeho subkultúra nie je pokladaná za normu, ku ktorej má smerovať, ale za niečo dočasné, efemérne“ (Š. Kövérová, 1995, strana 68 – 69).
Š. Kövérová nás upozorňuje na tri paradoxy sociálneho sveta detí. Tou prvou je právna nezodpovednosť detí za svoje konanie – na druhej strane ich právna nesvojprávnosť a bezmocnosť. Dieťa väčšinou nevie o svojich právach, čo môže a čo nie. Je pod nadvládou dospelých a ako keby oni rozhodovali o tom, čo má dieťa vedieť a čo nie. Ak by aj dieťa zákony poznalo, ich porušovanie môže riešiť súdnou cestou, len prostredníctvom dospelých. Na jednej strane je dieťa oslobodené od právnej zodpovednosti (nezodpovedá za svoje činy), na druhej strane je právne bezmocné. Nemá právo vlastniť majetok, rozísť sa svojimi rodičmi, podať žalobu apod.
Druhým paradoxom sociálneho sveta detí je existenčná bezstarostnosť a existenčná závislosť. Podobne je to aj v ekonomickej oblasti. Povinná spoločenská dochádzka a zákaz detskej práce, nedovoľujú deťom ekonomické osamostatnenie sa. Sú nútené byť v ekonomickej závislosti bez ohľadu na to, či im to vyhovuje alebo nie. Tretím paradoxom je postoj dospelých voči deťom, ktorý je kombináciou lásky a nadradenosti. Hoci dospelí svoje deti milujú, nepriznávajú im rovnocenné právo. Myslia si, že oni na rozdiel od detí vedia, čo je pre ne dobré a čo zlé. Myslia si, že tento ich dobrý úmysel im dáva morálne právo vnucovať deťom svoju vôľu a správať sa nadradene. (Detstvo v generačnej štruktúre spoločnosti, 1996).
Deti žijú pod nadvládou dospelých. Ich detský sociálny svet je v prvom rade svetom dospelých. 4.