Kto tvorí tento veľký svet? Do akej miery sa deti spolupodieľajú na jeho tvorbe? Majú vôbec právo spolurozhodovať o veciach dospelých, i čo sa týka detských vecí? Svoje skúsenosti berú ako celoživotnú múdrosť a tá ich ako keby oprávňovala konať týmto spôsobom. Svoje nesplnené túžby, priania a životné štýly premietajú do „produktov“ detského sveta a dieťa pasívne prijíma to, čo mu svet dospelých ponúka. Vie si dieťa vybrať pre seba práve to, čo je preň dôležité? Dieťa skôr siahne po veciach, ktoré má väčšina jeho rovesníkov (bez ohľadu na vek), alebo po veci, ktorá je vzhľadovo príťažlivejšia. Je chybou dieťaťa „zapadnúť“ do kolektívu a vybrať pre seba tú „krajšiu“ hračku, rozprávku,…? Svet je presýtený tovarom pre deti.
Mali by sme zodpovednejšie pristupovať k deťom a k ich potrebám. Pýtať sa ich ako by si to oni predstavovali, načúvať im, provokovať ich k tvorivým činom a naopak neubíjať ich aktivitu a spieť k spoločnej múdrosti.
Detský svet tvoria dospelí. To znamená, že aj v nich je kúsok dieťaťa.



6. DETSKÁ HRA


Hra je všeobecne v prácach teoretikov a praktikov chápaná ako jedna zo základných foriem ľudskej aktivity, ktorá sa s človekom spája od útleho detstva a pretrváva v jeho záujmových aktivitách počas celého ľudského života. (Viera Žbirová a kol., 1999, strana 8). Pre človeka je veľmi dôležitá, pretože jedincovi poskytuje celkové uvoľnenie a pobavenie, čo je aj jej hlavným cieľom. Pre dieťa je najtypickejšou formou činnosti, v ktorej dáva výraz svojim citom, predstavám, myšlienkam a svojmu chceniu. Ako hovorí Lesgaft : „Hra je cvičenie, ktorým sa dieťa pripravuje na život.“
V čom spočíva detská hra? Alebo aký rozdiel je medzi hrou a prácou? Tieto dva pojmy majú veľa spoločného. Niekedy ani nepostrehneme ako sa nám hra zmení v prácu a práca v hru. Pre detskú hru je typické jej hlboké a vážne zaujatie. Pri tejto činnosti dieťa často zabudne na okolitý svet, ktorý ho obklopuje. Pre dieťa je toto zaujatie príjemnou činnosťou. Hra sa zmení na prácu, ktorá sa musí dokončiť. Preto by dieťa z tejto činnosti nemalo byť nešetrne vyrušené, alebo nemalo by byť prerušené to, čo v detskej fantázii malo pokračovať. Podľa Z. Matějčeka: Je to zrážka dvoch svetov, dvoch pojmov „vážnej“ činnosti. Z hľadiska dospelého sa dieťa len „hraje“, z hľadiska dieťaťa „pracuje“, čiže tvorí vážnu činnosť. (Zdeněk Matějček, 1986). Alebo ako sa vyjadril Samuel Ormis: „Hra je pre deti ich práca a pracovať má každý“. (Samuel Ormis in Viera Žbirková a kol., 1999, strana 31). Preto je potrebné dať dieťaťu čas na vnútornú prípravu, na pokojný prechod z jednej činnosti do druhej. Upozorniť dieťa, že o chvíľu bude nutné robiť niečo iného.